Pamätám si, keď som o Odkaze dračích jazdcov počul poprvýkrát. Nebolo to však až tak dávno, pretože som do tejto série púšťal s obavami. Toľko stoviek strán? Nebude autor sériu zbytočne naťahovať a nebude to len ďalší zlepenec všetkým iných fantasy sérii? Po prečítaní pár stránok som ale s určitosťou vedel, že som sa obával zbytočne. Odkaz dračích jazdcov, ktorý sa končí dlhoočakávaným záverečným dielom Inheritance, patrí medzi série, ktoré vám môžu dať všetko, čo súčasná fantasy literatúra ponúka. A štvrtá časť? Neveril som, že môže byť lepšia než ostatné. Ale bola. V niečom naozaj. Dlhé čakanie na záver teda naozaj nebolo zbytočné.

Prečo plačeš? opýtala sa.
Pretože... mám hrozné šťastie, že som s tebou spojený. 
Maličký. (s. 426)

Paolini dokázal svoj príbeh rozvrhnúť na tisíce strán. Postupne sme si zvykli na starodávny jazyk, na autorove detailné opisy (ktoré v štvrtej časti rozhodne nechýbajú) každej situácie alebo charakteru. Ba prežívali sme príbeh s hlavnými postavami. Dospievanie človeka a draka zároveň. Zamilovali sme si Zafirin nežný humor. Eragonovi držali palce a vžili sa do jeho roly. A zrazu je všetkému koniec. Odkaz dračích jazdcov sa postupne uzatvára. A vážení, máte sa na čo tešiť. 

Galbatorixa treba konečne poraziť. No neexistuje ľahká cesta ku hviezdam. Treba len veriť, pretože nádej umiera posledná. Už na začiatku Inheritance vkĺznete do rozbehnutého deja. V prvej polovici si prídu na svoje najmä milovníci autorových opisov. Paolini si dal záležať na každom jednom detaile - dokáže čitateľovi dôverne priblížiť čokoľvek, či to je priebeh bitky alebo povrch tváre novej postavy. Od druhej polovici vám začne v žilách tuhnúť krv. Príbeh sa stupňuje, prichádzajú nečakané zvraty, odhalené tajomstvá, ba odpovede na otázky, ktoré ste si počas série mohli položiť. Budete len zaryto listovať a hravo sa dostanete na samý koniec. 

Knižka je, ako aj predošlé diely, písaná z viacerých pohľadov. Hlavnú, Eragonovu, dejovú líniu vynikajúco dopĺňa Nasuada, Roran či Zafira. Už v predošlých dieloch sme mali možnosť sledovať tvár vznešenej Nasuady. Veľa z nás sa však mýlilo, pretože Nasuada je vo štvrtom pokračovaní zobrazená napodiv  inak než v predošlých častiach. Mňa rozhodne prekvapila. Na druhej strane, môj názor na Rorana ale ostáva nezmenený. Ako postava mi občas poriadne liezol na nervy. No chýbala mi Angela. Áno, bylinkárka Angela, ktorá v knižke síce vystupuje, no nedozvedeli sme sa o nej nič nové. Keďže  autor premýšľa o nadväzujúcej sérii, je možné, že odpovede nájdeme práve tam.

Čo keď to nezvládneme? 
Tak to nezvládneme a stane sa, čo sa má stať.
Prikývol a zhlboka sa nadýchol. Zafira, mám ťa veľmi rád.
Aj ja teba, maličký. (s. 501)

Keby sa dávala cena za „seknutie“ deja v tom najlepšom, Paolini by sa určite umiestnil na popredných miestach. Už-už sa máte dozvedieť podstatnú informáciu... a Paolini prehodí dejovú líniu. Počas štyroch dielov sme mali možnosť pozorne sledovať autorov vyvíjajúci sa štýl. Zatiaľ čo v prvej časti (ktorú, mimochodom, začal písať v detstve) pôsobí „neostrieľane“, v tretej či štvrtej používa o mnoho zložitejšie súvetia a slová z okraju slovnej zásoby. O kvalitný slovenský preklad sa tentokrát postarala Mária Havranová a zo všetkých dielov sa mi zdal práve tento najlepší. 

Záver série Odkaz dračích jazdcov vám ponúkne napätie, emócie, no i humor a rozhodne by sa doň mal pustiť každý fanúšik Christophera Paoliniho. Knižku hodnotím tým najvyšším možným hodnotením. A naozaj zaslúžene.