Niektoré knihy začnete čítať a ihneď viete, čo od nich môžete očakávať. Predostrú vám skupinu postáv, vzťahy medzi nimi, a zároveň aj konflikt, ktorý sa stane námetom pre spracovanie románu. V prípade knihy Posledné, čo v život urobila, som ale taký pocit nemal. Autor začal rozprávanie príbehu retrospektívne, a ja som vhupol do absolútneho neznáma. Hoci som ničomu nerozumel, pokračoval som ďalej – a s odstupom času som za to veľmi rád. 

S menom Gregga Olsena som sa v minulosti už stretol. Síce som od neho žiadnu knihu nečítal, je autorom dvojdielnej série Prázdna rakva (Závisť a Zrada), ktorá dávnejšie vyšla v slovenskom preklade. Hoci v prípade menovanej série išlo skôr o žáner young adult, rozšírený medzi mladými čitateľmi, román Posledné, čo v živote urobila, do tejto kategórie zaradiť nemožno. Jeho anotácia ma však zaujala už v prvom momente, a preto som nad prečítaním neváhal ani sekundu. 

Do mestečka na brehu rieky Deschutes sa húfne sťahujú mladí ľudia. Liz a jej manžel Owen celé roky obdivujú svojich dobrých priateľov a susedov Carole a Davida. Zdá sa im, že majú všetko – bezstarostný, šťastný život a krásneho synčeka Charlieho. Potom Charlie bez stopy zmizne a rodinami otrasie tragédia, ktorú nikto nechápe. Okrem Liz. Stačila sekunda a všetko sa zmenilo. Liz spôsobila nehodu, ktorej následky už nemôže vziať späť. Znásobila ju druhou najhoršou chybou: zatajila ju. Zatiaľ čo manželstvá praskajú pod ťarchou žiaľu a strachu, Liz sa utiahne do vlastného tmavého sveta viny, rastúcej paranoje a klamstiev, o ktorých ani netušila, že ich je schopná. 

"Jedného dňa to možno budeš ty. Budeš sa hnať za svojím snom a nikdy si ho nesplníš. Ako somár, ktorému mávajú pred očami mrkvou, aby sa pohol."

Ako som už spomínal, autor začal rozprávanie príbehu netradičným spôsobom, a podobne sa vyvíjala aj celá dejová línia. Olsen kládol veľký dôraz na vykreslenie postáv a najmä na ich psychiku. Opisoval ich konanie v hraničných situáciách, ktoré sa nabaľovali jedna na druhú. Postavy schválne vystavoval vypätým momentom a sledoval zmenu ich správania. Ocenil som najmä štýl, akým celý príbeh vyrozprával. Autor nečakane odhaľoval jednotlivé kúsky skladačky, ktoré do seba postupne začali zapadať. Až do samého konca som nemal tušenie, ako sa kniha skončí – a koniec koncov ho nemám ani dnes. Taktiky neprezradiť čitateľovi úplne všetko sa nezbavil ani na konci príbehu, a prinútil ma nad románom rozmýšľať aj po jeho dočítaní. 

"Chyby sú ako kocky domina – mechanicky, nezadržateľne sa kopia jedna na druhú."

Hoci som bol zo zápletky a autorovho štýlu doslova unesený, viackrát som sa ale zamýšľal nad uveriteľnosťou niektorých pasáží. Viem, že Olsen konštruoval román ako fikciu, no určité udalosti by museli byť v skutočnom živote až príliš veľkou zhodou náhod. Čo ale treba vyzdvihnúť, je fakt, že sa v knihe neustále niečo dialo, a autor v nej dokázal veľmi dobre rozvrhnúť akciu. Ako som už uviedol, dopodrobna si premyslel vzťahy medzi postavami a čitateľa nútil k aktivite. Aj preto som mal chuť stále pokračovať v čítaní, a dozvedieť sa, ako to celé skutočne bolo.

"Tí, ktorí v Echo Ridge žijú, sa tvária, akoby mal každý, kto prekročí jeho hranice, zmiznúť z povrchu zemského."

"Ak som sa za roky čítania kníh o skutočných zločinoch niečo naučila, tak to, že vrahom je vždy priateľ."

Ak by som mal na knihe vyzdvihnúť to najlepšie, určite by to boli postavy, ktorým aj v tomto prípade autorka venovala najväčšiu pozornosť. Každú jednu svedomito vykreslila a najmä ich zobrazila realistickým spôsobom. Poukázala nielen na ich život v škole, ale tiež aj na ich súkromné problémy, ktorými si v danom momente prechádzali. Keďže boli rôznorodé, každý čitateľ si v knihe dokáže nájsť tú svoju. Odhliadnuc od spomínaných hluchých miest a pomalšieho vývoja dejovej línie, za pozitívum považujem aj autorkin štýl, ktorý sa ľahko a dobre číta. 

Ak by som si mal rozpomenúť, koľko som čítal za posledný rok kníh z kategórie young adult, toto číslo by sa šplhalo k desiatim alebo dvanástim. To nie je veľa, ale v minulosti by bol tento počet dvojnásobný, ak dokonca nie trojnásobný. Dôvodom je často jednoduchosť dejovej línie young adult literatúry, ale tiež aj podobná zápletka a orientácia na tie isté problémy mladých, ktoré u mňa už stratili svoje čaro. Román Slová načmárané na stenách bol však niečím iný. Síce tiež hovorí o problémoch mladého človeka, ale tie sú úplne iné než strasti jeho šestnásťročných rovesníkov.  

Adam je schizofrenik. Vidí a počuje ľudí, ktorí neexistujú. Rebeku, milé dievča, ktoré mu rozumie, mafiánskeho bosa, ktorý ho ohrozuje, či nahého čudáka Jasona. Zdá sa celkom jednoduché odlíšiť skutočné od neskutočného, ale Adam to pre svoju diagnózu nedokáže. Odrazu mu svitla nádej. Užíva experimentálny liek, ktorý mu pomáha ignorovať halucinácie. Nastúpi do katolíckej strednej školy, kde o jeho chorobe nikto nič nevie. Na dosah má nové možnosti, dokonca aj lásku. Spolužiačka Maja je pekná, inteligentná, hoci trochu tvrdohlavá, a zamilovaný Adam zúfalo túži byť normálnym tínedžerom, za akého ho priateľka považuje. Lenže liek, ktorý užíva, začína zlyhávať. Adam je odhodlaný urobiť čokoľvek, aby pred Majou uchoval svoje smutné tajomstvo.

„Vidiny nie sú vždy zlé. Niekedy sú celkom fajn. Zjavia sa, kedy sa im zachce. V tom ma nikdy nesklamú.“

Ako som uviedol na začiatku, už na základe anotácie bude viacerým čitateľom zrejmé, že Slová načmárané na stenách nebudú tak úplne obyčajná young-adultovka. Tento fakt potvrdzuje aj štýl, akým sa autorka prihovára svojmu čitateľovi. Knihu napísala pomocou denníkových záznamov. Adam, ako hlavný hrdina, sa viac rozpráva s čitateľom, teda s vami, než s ostatnými postavami v románe. Práve vďaka tomu ho môžete detailne spoznať. Hovorí vám o svojich bolestiach a trápení, ale tiež o radosti a o všetkom, čo v danom momente prežíva. Často používa frázy ako Aby som odpovedal na vašu otázku... alebo Mohlo by vás zaujímať... či Opíšem vám, čo sa stalo, a vy mi poviete svoj názor..., ktoré knihu ozvláštňujú. Na tento štýl som si určitý čas zvykal, a v neposlednom rade aj na Adama ako takého. S odstupom času ale môžem povedať, že som si ho obľúbil. 

Tajomstvá sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Chránime nimi svojich blízkych, rodinu či priateľov, no niekedy aj samého seba. Ľahko sa ale môže stať, že sa do tajomstiev zamotáte. Až do takej miery, že vlastne neviete, ktoré z nich sú skutočné. A ktoré z nich vás môžu zničiť.

Elin Boalsová pracuje ako úspešná fotografka a s manželom Samom vychováva sedemnásťročnú dcéru Alice. Navonok jej nič nechýba, no len ona vie, ako ťažko sa jej prekračuje prah domova. Jedného dňa dostane list od Fredrika, priateľa z detstva. Počas dospievania na švédskom ostrove Gotland, v chudobe a bez otca, bol jej záchranným kolesom. Rané obdobie života je škvrnou na Elininej minulosti a mlčí o ňom aj pred najbližšími. S Fredrikovým listom sa však so spomienkami vynorí aj pocit hanby za skutok, ktorý kedysi spáchala. Osudný čin ju vtedy prinútil utiecť a pretrhnúť všetky väzby. Elin už viac nemôže zatvárať oči pred realitou, inak hrozí, že nadobro stratí rodinu aj samu seba.

Blížencov asi nemožno nazvať kriminálkou, hoci sa v nej trestný čin dozaista stal. Teda aspoň to tvrdí matka dvojičiek, Lauren. Prečo som sa rozhodol prečítať si tento román? Bola to pravdepodobne zvedavosť, a akýsi pocit, že kniha (alebo jej hlavná hrdinka) bude šialená. Pocit, že iba ona pozná pravdu, ktorú jej nikto neverí. S odstupom času musím povedať, že som za túto knihu veľmi rád. Mala niečo do seba, bola úplne iná než tie predošlé, a čo je hlavné, prinútila ma napäto lisovať až do samého konca. 

Všetci jej vravia, že je vyčerpaná a potrebuje si poriadne oddýchnuť. Majú pravdu. Lauren Tranterová práve porodila krásne dvojčatá, Morgana a Rileyho, a v živote nebola unavenejšia. Len ona však vie, čo sa stalo v prvú noc po pôrode v nemocničnej izbe. Odrazu sa tam objavila záhadná cudzia žena a chcela jej deti vziať. Vlastne nie vziať, vymeniť za akési iné... stvorenia. Okrem Lauren ju však nikto iný nevidel. Ani policajti nič nezistili. Všetci od lekára až po jej manžela sú presvedčení, že všetko sa odohralo iba v jej hlave. S výnimkou detektívky Joanny Harperovej, ktorej intuícia našepkáva čosi iné. Prešiel mesiac. V jedno slnečné ráno sa ustráchaná Lauren konečne vyberie s dvojčatami na prechádzku k rieke, zdriemne si na lavičke – a obe deti zmiznú. Polícia pohotovo zakročí, ale keď sa nakoniec dvojčatá nájdu, sú akési iné. Vyzerajú síce ako Morgan a Riley, aspoň všetci ostatní to tvrdia, ale Lauren sa niečo nezdá a zdesene kričí: To nie sú moje deti! Lauren je odhodlaná svojich synov nájsť a zachrániť, tak ako to káže stará legenda, aj keď riziko je nepredstaviteľné. Ak sa mýli, urobí najväčšiu chybu vo svojom živote.

"Predstava domova jej náhle pripadala cudzia 
ako vzdialená krajina, ako miesto, kam sa 
už možno nikdy nevráti." 

Melanie Golding vytvorila dve silné postavy. Na jednej strane Lauren, ktorá údajne prišla o svoje dvojčatá, a na strane druhej vyšetrovateľku Joannu Harperovú, ktorá jej – zdá sa – ako jediná verí. Obe ženské postavy majú svoj príbeh, a autorka odkrýva najmä minulosť vyšetrovateľky, ktorá v prípade zohráva istú rolu. Síce môže niekomu pripadať konanie hlavných postáv ako absurdné, ja som sa počas celej knihy snažil ich neodsudzovať – a pozrieť sa na príbeh z oboch strán. Ocenil som najmä nepredvídateľnosť dejovej línie, a takisto aj jej záver, ktorý by pravdepodobne nikto z čitateľov nečakal. Melanie necháva isté veci nedopovedané, a núti čitateľa nad knihou rozmýšľať. 

"Len nech to trvá, pomyslela si, toto sladké trápenie, čas bezsenných nocí. Nech to trvá toľko, koľko treba." 

Ako som uviedol na začiatku, autorka má veľmi silný rozprávačský talent, čo vás neustále núti pokračovať v čítaní. Súčasťou románu sú aj citáty z rôznych iných diel, ktoré súvisia s mýtmi o dvojičkách (ktorými je koniec koncov inšpirovaná aj samotná kniha). Autorka dejovú líniu odbremenila od hluchých miest a do popredia sa dostala najmä akcia. Ocenil som hlavne to, že sa kniha neuberala len jedným smerom – a to dolapiť potenciálneho páchateľa, ktorý dvojičky Lauren vymenil. Práve naopak, Goldingová jednotlivé línie postáv prepájala a snažila sa medzi nimi vytvoriť súlad. A to sa jej rozhodne podarilo. 

Predstavte si, že sa ráno zobudíte, a bolí vás hlava. Bolí vás tak veľmi, že si nespomínate, čo ste robili poslednú noc. Snažíte sa dostať do kúpeľne, ale dvere sú zamknuté. Keď sa vám ich konečne podarí otvoriť, vo vani nájdete svoju manželku. Mŕtvu. Ste si takmer istý, že vrahom nie ste, ale keďže si z predošlej noci skoro nič nepamätáte, nedokážete sa obhájiť. Popíjali ste s manželkou víno, veľa vína. Pretože ste pred príchodom polície byt dôkladne upratali, považujú vás za vinného. Avšak... ste? 

Stredoškolského učiteľa Janeka Mittera zatknú a obvinia. Napriek nedostatočným dôkazom ho odsúdia a nariadia mu ústavnú liečbu. Prípad zaujme komisára Van Veeterena, uzavretého, cynického a svojrázneho muža so sklonom k hrubosti a melanchólii. Len čo sa pustí do skúmania pozadia vraždy, ukáže sa súvislosť so zvrátenou rodinnou históriou. Van Veeteren postupne preniká do temnej siete vzťahov, lenže vyšetrovanie skomplikuje druhá, ešte zvláštnejšia vražda. Naozaj je Mitter ten, kto zabil svoju ženu? 

"Posledné, čo mu zišlo na um, bol obraz. Starý obraz, ktorý možno kedysi namaľoval on sám. Bol to obraz smrti, nanajvýš osobný a pravdivý. Vôl. A močarina. To bol jeho život. Bol vôl, ktorý zapadol do močariny."

Zvyčajne nečítam knihy od iných, než amerických či britských autorov. Niekedy sa mi ale do rúk dostane aj publikácia, ako je Sieť, ktorú napísal švédsky autor Hakan Nesser. Čím ma zaujala? Na prvé miesto by som rozhodne postavil obálku, ktorá vo mne vyvolala okrem zmiešaných pocitov najmä dojem temnoty a niečoho záhadného, nepredvídateľného. Bola to tiež anotácia, ktorá môj dojem z obálky potvrdila. Akoby mi napovedala, že niečo nebude v poriadku. Keď sa na to pozriem spätne, môžem usúdiť, že som sa nemýlil. Nebudem klamať, ak poviem, že Sieť bola jednou z najlepších kriminálok, ktoré som kedy čítal. 

"Bola to len cesta tmou a ňou aj zostala. Niečo tu však bolo navyše, rástol v ňom nepokoj... Nepokoj, že všetko bude trvať pridlho, že sa znovu pomýli, že zlo sa ukáže omnoho mocnejšie, než chcel pripustiť." 

Claire a Matt už nežijú spolu, ale rozhodnú sa, že pre ich dcérku Scarlett bude najlepšie, ak strávia „normálne“ rodinné Vianoce. Nevedia sa dohodnúť, čí to bol nápad, aby išli do rekreačného strediska Šťastný les, ani kto navrhol, aby so sebou vzali svojich nových partnerov. Ale niekto to urobil – a už je neskoro to zrušiť. Claire si priviedla svojho nového partnera Patricka (rozhodne nie Pata), zdanlivo rozumného nádejného triatlonistu Ironmana. Matt so sebou vzal novú životnú lásku Alex, zábavnú, inteligentnú a mimoriadne trpezlivú vedkyňu. Sedemročná Scarlett si vzala svojho plyšového priateľa Uška. Je to obrovský králik. Všetci piati (s Uškom šiesti) sa so zaťatými zubami venujú núteným zábavným aktivitám. Keď Scarlett večer zaspí, až priveľa popíjajú a prezrádzajú si tajomstvá z minulosti. Nevedno ako, zrazu sa ich dovolenka zmení na sud pušného prachu a končí sa tam, kde sa celý príbeh začína – uplakaným, vydeseným telefonátom na políciu. Čo sa stalo? Všetci tvrdili, že sa budú správať ako dospelí…

Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu knihy Dospelí, v mnohých veciach mi pripomínala diela Jojo Moyesovej, ktorej vyšlo v slovenčine niekoľko kníh. Boli zamerané na rodinu, vzťahy a manželstvo a hovorili najmä o náročných životných situáciách, do ktorých sa môže dostať hocikto. Podobne sú na tom aj Dospelí. Síce pravdepodobne nechodíte na dovolenku so svojím bývalým partnerom (partnermi), no aj napriek tomu môže tento román povedať veľa užitočného každému z vás. Či už o ľudských reakciách, životných rozhodnutiach, ale aj o hľadaní samého seba. Ale pekne po poriadku...

"Nech je tak či onak, s Claire to zvládne lepšie – manželstvo aj otcovstvo, všetko. Tentoraz to bude robiť správne, nech to stojí čokoľvek."

Ak by som mal vyzdvihnúť najväčšie pozitívum románu Dospelí, boli by to postavy. Hulsová dokázala výborne vykresliť jednotlivé charaktery všetkých postáv, a takisto aj ich vývoj v čase. Každá z nich sa niečím odlišovala, neboli vytvorené ako cez kopirák. Pozornosť treba upriamiť najmä na malú Scarlett, dieťa Claire a Matta, ktorí si našli nových partnerov, avšak pre dobro dieťaťa sa rozhodli stráviť Vianoce všetci pohromade. Autorka poukazuje na vývin malej Scarlett a najmä na vplyv neusporiadaných vzťahov medzi rodičmi na jej psychiku. Ako výsledok opisuje vznik Scarlettinho najlepšieho kamaráta, plyšového zajaca Uška, s ktorým má dieťa výnimočný vzťah a v knihe vystupuje ako imaginárna, živá bytosť, s ktorým vedie Scarlett rozhovory. 

Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh. Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Naučil sa šiť a pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.

Čo vo vás vyvoláva fráza o šatách, ktoré robia človeka? Spomeniete si na pieseň Mariky Gombitovej alebo si predstavíte samého seba, stojac ráno pred skriňou bez najmenšieho tušenia, čo si v daný deň oblečiete? Alebo vám na um skĺzne len otrepaná fráza, ktorá neznamená nič viac len klišé? Mňa názov tejto knihy zaujal – a rovnako aj jej anotácia, ktorá sľubovala históriou šmrncnutý príbeh, predstavujúci život muža, ktorý toho veľa zažil (a nie všetko z toho bolo pozitívne). Ale nielen to. Prináša zároveň rozprávanie muža, ktoré môže vniesť do života obyčajných ľudí veľa zaujímavých a obohacujúcich informácií. Práve preto som neváhal a pustil sa do čítania.


Kniha by sa dala rozdeliť do dvoch častí – na autorovu mladosť, keď sa ocitol v koncentračnom tábore a postupne prichádzal o všetkých svojich blízkych; a na jeho dospelosť, keď pracoval ako profesionálny krajčír. Veľké pozitívum vidím najmä v autenticite jeho rozprávania, ktoré často pripomína príbehy starého či prastarého otca. Druhá polovica románu sa veľmi podobala štýlu módnych časopisov, trebárs dnešného československého Vogue. Ak by som mal obe časti porovnať a vybrať lepšiu, určite by som hlasoval za prvú. Bola písaná emotívnejšie, čo súvisí aj s citlivosťou témy druhej svetovej vojny a koncentračných táborov. Autor má veľmi pútavý a príťažlivý štýl rozprávania. Práve z tohto dôvodu sa pre vás stane čítanie knihy zážitkom. Spolu s ním máte možnosť preniknúť do príbehu a stať sa jeho súčasťou.

Si žena. Máš práva ako každá iná. Rodinu, deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov. Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX. 

Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo.

"Žene možno vziať veľa – peniaze, prácu, intelektuálnu stimuláciu, čokoľvek. Dokonca jej môžete vziať aj slová a nezmeníte jej podstatu. Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom úplne inom."

Knihy nám neprinášajú iba ponaučenie či priestor na zamyslenie. Poskytujú svojim čitateľom tiež únik z reality a všednosti dní. Pamätám si časy, keď prišiel na slovenský trh román Divergencia či séria Hry o život, ktoré priniesli úplne inú realitu. Svet plný pravidiel, ktoré boli iné než tie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ukázali nám niečo nové a nevšedné. Práve preto tieto knihy zaujali milióny čitateľov po celom svete. Keď som sa dozvedel, že vyjde v slovenskom preklade kniha VOX, ktorej anotácia mala niečo do seba, vedel som, že si tento román musím prečítať. Dávno som totiž nečítal knihu podobného žánru, a preto to bola pre mňa svojím spôsobom výzva. S odstupom času ale musím povedať, že som dostal niečo úplne iné, než som spočiatku očakával. 

"...keď nedodržiavame pravidlá, cítime len bolesť."

Hlavná hrdinka tohto románu predstavuje rebelku, ktorá sa odmieta zmieriť s pravidlami, nastolenými americkou vládou. Vzoprieť sa systému však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vyžaduje si to dávku odvahy, vnútornej sily a najmä vytrvalosti. Musím ale povedať, že by si postava takéhoto charakteru zaslúžila v románe väčšiu pozornosť. Najväčší problém možno vidieť v rozvrhnutí dejovej línie, ktorá sa uberala nezvyčajným spôsobom. Hoci bola kniha nepredvídateľná, jej autorka dokázala zápletku mihnutím oka zvrátiť a zamerať ju úplne iným smerom. Niektorým súvislostiam som spočiatku nerozumel a knihe podľa mňa chýbal akýsi úvod, ktorý by čitateľa "vtiahol do deja".

Nenadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac. V prípade VOX to platí dvojnásobne. Prílišná prekombinovanosť, čo sa týka systému, vládnych organizácií a okrajovo aj náboženstva, a tiež veľké množstvo obratov v deji mu iba uškodilo. Možno aj z toho dôvodu kniha medzi čitateľmi vyvolala rozporuplné reakcie. To ale neznamená, že by ste sa mali tomuto románu vyhýbať oblúkom. Aj keď som mal voči príbehu viaceré výhrady, stojí za prečítanie – a vytvorenie si vlastného názoru. Môže byť varovným signálom pred tým, kam by sme sa mohli dostať, ak si nebudeme vážiť svoje práva a to, čo považujeme za samozrejmé. 

zdroj obrázkov: weheartit.com

Alison má všetko. Milujúceho, aj keď trochu suchopárneho manžela, rozkošnú šesťročnú dcérku a kariéru advokátky na vzostupe – práve dostala svoj prvý prípad vraždy. Lenže nič nie je také, ako to navonok vyzerá. Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily. Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba. Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila, aj čo nie. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

"Toľko premenných, ale všetky vedú k jedinému výsledku. Keby som nebola taká sebecká, keby som sa sústredila menej na seba a viac na svoju dcéru, tomu všetkému sme sa mohli vyhnúť." 

Viaceré romány majú vynikajúci nápad a potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, avšak ich autor svoje dielo nedokáže dotiahnuť do zdarného konca. Platí to aj o Krvavom pomaranči, ktorý má silný potenciál, čo sa týka ústrednej témy a hĺbky jednotlivých postáv. Čo mi ale na knihe prekážalo, bol jej spád, ktorý by si vyžadoval väčšiu dávku dynamiky a akcie. Román totiž disponoval niekoľkými hluchými miestami – a hoci začiatok a koniec boli zvládnuté na výbornú, zvyšku knihy niečo chýbalo. Pozitívne však hodnotím taktiku autorky, ktorá viackrát načrtla určitú myšlienku a potom ju nechala nedopovedanú. Jej cieľom bolo prinútiť vás nad knihou rozmýšľať, a čiastočne si aj modifikovať príbeh podľa vlastného uváženia.