streda 4. apríla 2018

Najhoršie spomienky sú tie, ktoré si nepamätáte | recenzia knihy Nočný vták (Brian Freeman)

Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje." 

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť

"Z obidvoch strán sa nad ním týčili vysoké budovy, pred ktorými parkovali autá. Oboma smermi zamával zbraňou. Nebol tam však nikto. Nočný vták uletel."

Freeman píše veľmi dobre. Kniha sa číta rýchlo, dej je dynamický, udalosti sa odohrávajú jedna za druhou, bez hluchých miest. Pre zámerne krátke vety listujete stále ďalej a od knihy sa nemôžete odtrhnúť. Autor ma až do samého konca držal v napätí a neustále som sa pýtal, kto môže byť Nočným vtákom. Mal jednoducho všetko dopredu premyslené a vytvoril dokonalú sieť vzťahov. Hoci je zloženie postáv podobné iným príbehom, treba povedať, že Freeman si dal na románe naozaj záležať. Snaží sa do príbehu zapájať aj vás a vďaka dynamickosti dielo prečítate veľmi rýchlo. Musím povedať, že som si túto knihu užil.  

"Muž sotva lapal po dychu. V živote taký výkrik 
nepočul, ale presne vedel, čo znamená. Bol to 
výkrik človeka, ktorý hľadí smrti do očí."

Nočný vták je prepracovaný krimi príbeh, ktorý síce nie je bezchybný, ale dozaista stojí za prečítanie. Pozitívne hodnotím už spomenutý psychologický podtón príbehu a spôsob, ktorým autor čitateľovi približoval ľudské vnútro a fungovanie pamäti. Aj napriek dokonale premyslenej zápletke román nie je zložitý na pochopenie, a preto si ho užije široká škála čitateľov. Autorov štýl je chytľavý, a preto knihu veľmi rýchlo zhltnete. Odporúčam ju každému, kto má rád krimi príbehy a detektívky a takisto tomu, kto obľubuje psychologické romány. Prajem pekné čítanie! :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com
streda 28. marca 2018

Bohatstvo, ktoré má trpkú príchuť | recenzia knihy Papierová princezná (Erin Wattová)

Papierová princezná patrí do tej skupiny kníh, ktoré si veľmi rýchlo získajú medzi dospievajúcimi čitateľmi obrovskú základňu fanúšikov. Či už svojou témou, prostredím, problémami, na ktoré sa odvolávajú, alebo cieľovým publikom, ktorému sú určené. Táto kniha by sa dala prirovnať k americkej sérii After či Chodiacej katastrofe. Aj tie mali podobné charakteristiky ako Papierová princezná od Erin Wattovej. Princeznú v románe stvárňuje Ella Harperová, ktorá odmala zápasí s nedostatkom financií. Po smrti mamy ostala sama, zarábala si pochybným spôsobom, isto nie vhodným pre dospievajúce dievča. Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Jeho ponuka neznie najhoršie. Kto by predsa nechcel bývať v bohatstve? Má to však jeden háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia a každý ich pohľad je pre Ellu utrpením. Neplnoleté dievča nemá na výber a musí sa vzoprieť svojmu odporu a emóciám, ktoré jej pomaly ale isto prerastú cez hlavu.  

"Nikdy to nebude môj domov. Nepatrím do nádhery, 
ale do špiny. Tú dobre poznám. V nej sa cítim dobre, 
pretože špina neklame. Nie je zabalená do pekného 
obalu. Je presne taká, aká je."

Predstavte si, že by vás navštívil bohatý Callum Royal, ktorý by vám ponúkol bývanie v luxusnom dome a takisto aj odmenu za každý deň, ktorý v ňom strávite. Znie to ako americký sen? Presne taký pocit vo mne vyvolala anotácia tejto knihy. Mierne som sa obával toho, akým spôsobom podajú autorky celý príbeh a či mu nebude chýbať dôveryhodnosť. Moje obavy boli na mieste. Na jednej strane treba povedať, že sa Papierová princezná číta naozaj ľahko a dobre. Táto autorská dvojica, ktorá píše pod pseudonymom Erin Wattová, má talent a písať vie. Avšak na strane druhej musím skonštatovať, že mi viaceré momenty pripadali absurdné. Často som neveril tomu, čo jednotlivé postavy hovoria, a takisto som si neobľúbil ani Ellu.

Spočiatku som vnímal hlavnú postavu pozitívne, pretože bola osobnosťou a vedela, čo robí. Avšak od istého momentu sa jej správanie úplne zmenilo. Za všetko môže chlap, poviete si. Ella mi už od tej chvíle nesedela, bola nerozhodná a nestála. Musím takisto povedať, že sa mi druhá polovica knihy páčia viac než prvá. Jedna udalosť striedala druhú a zápletka mala spád. Smerovala až k záverečnému zvratu, ktorý asi nikto nečakal a ktorý viacerých čitateľov prinúti prečítať si aj pokračovanie. Aj keď vám môže táto udalosť pripadať ako klišé, mnohých určite prekvapí. Ako to nakoniec dopadne, sa dozvieme až v pokračovaní, ktoré by malo vyjsť 19. júna pod názvom Prekliaty princ. 

"Nie je mi to jedno. Nenávidím sa za to, ale neviem odolať zúfalej potrebe skúsiť to. Skúsiť zapadnúť. Skúsiť zažiť na tejto škole niečo iné než na všetkých predošlých."

Papierovú princeznú hodnotím ako priemerné čítanie, ktoré možno zaradiť skôr do kategórie oddychovej literatúry. Román je písaný príjemným štýlom, avšak nemožno od neho očakávať zázraky. Určený je skôr mladším čitateľom, keďže sa opiera aj o otázku hľadania vlastného ja, rodiny, vzťahov, sexu a toho, ako ovplyvňujú rozhodnutia život človeka. Zobrazuje skôr americkú realitu, ktorá je od tej našej značne odlišná. Ak tejto knihe dáte šancu, verím, že vás nesklame a že si jej čítanie užijete. :-)

Zdroj obrázkov: weheartit.com

piatok 16. marca 2018

Čo dosiahne vďaka svojej odvahe a dobrému srdcu? | recenzia knihy Malý zázrak (Mira Bartóková)

Rozprávka podľa psychológov nie je len literárnym dielom. Pre malé deti je návodom na to, ako treba žiť. Aj keď sú rozprávky určené deťom, obsahujú množstvo ideí, ktoré nesú posolstvo aj pre dospelých. Neil Gaiman raz vyslovil krásnu myšlienku. „Rozprávky sú pravdivé – nie preto, že nám hovoria, že existujú draky, ale preto, že nám hovoria, že drakov môžeme poraziť.“ Jeho citát dokonale vystihuje život a prekážky, ktoré nám prináša. Malý zázrak je určený deťom, čo vďaka pôvodnej obálke zaiste pochopí každý čitateľ. Nehovoriac o ilustráciách, ktoré dokonale dopĺňajú písané slovo. Kniha má v sebe oveľa viac ako len návod, ako treba žiť. Bartóková poukazuje na silu priateľstva, odvahu; uvažuje o vlastnom ja. Kto vlastne som? Kam patrím a aké je moje miesto vo svete? Dokážem sa vzoprieť pravidlám a ísť za svojím snom? Núti čitateľa myslieť a celý príbeh postavila na jednoduchej dejovej línii. Svoje posolstvo prináša v originálnom a neopakovateľnom príbehu, ktorý zaujme nielen mladých čitateľov. Dovoľte mi predstaviť vám Malý zázrak.

"Zdalo sa mu, že nevie vôbec nič o sebe ani o záhadnom svete za vysokým múrom a bránou. Ale v hĺbke duše vedel, že po niečom túži. Iba zatiaľ nezistil, čo to je."

Keď som sa dostal k anotácii tohto príbehu, vyvolala vo mne zvláštny dojem. Je kniha naozaj určená pre mňa? Dokáže mi niečo dať? Zaujala ma však hlavná postava, napoly zviera a napoly človek, líška Artuš bez jedného ucha, s nevinným a dobrým srdcom. Nepamätá si, kto je ani odkiaľ pochádza. Býva v Domove pre neposlušné a nechcené tvory, v ktorom vládne zlá slečna Pleslivá. Čoskoro si získa náklonnosť prízemka Čačky, s ktorou sa mu podarí zo sirotinca ujsť. Prežijú dobrodružstvo, ktoré ich zavedie do veľkého sveta a napokon aj na cestu za Artušovým pravým osudom. Malý zázrak bol úplne inou knihou než väčšina tých, ktoré som doposiaľ prečítal. Nemožno ju teda porovnávať s ostatnými fantasy dielami. Môžem však povedať, že ma táto kniha prekvapila. Nesie v sebe pekné myšlienky, preto jej čítanie hodnotím ako príjemnú zmenu.

Autorka vo svojom románe apeluje na odvahu dospievajúcich detí a poukazuje na silu priateľstva. Takisto aj na to, ako veľmi dokáže ovplyvniť váš život to, čo máte vo svojom vnútri. Bartóková dokázala vytvoriť pútavý príbeh, ktorý môže zaujať aj staršiu generáciu čitateľov. V knihe nájdete niekoľko hluchých miest a pár výhrad mám aj k hlavnej postave. Tá sa mohla podľa môjho názoru viac prejaviť. Hoci nejde o prevratné dielo, ktoré by prinieslo do sveta literatúry niečo nové, ba výnimočné, iste stojí o vašu pozornosť.

"Myslel na tú noc pred dávnymi rokmi – na nežný spev, na jemné ruky, ktoré ho držali, a na hlas, ktorý povedal: Si malý zázrak. Veľmi, veľmi dlho sme na teba čakali."

Malý zázrak určite nie je iba pre malých. Svojimi myšlienkami dokáže prilákať aj starších čitateľov. Netreba však očakávať zázraky. Ide skôr o jednoduché čítanie, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy bežného sveta. K tomu vám dopomôžu aj spomínané ilustrácie, ktoré z knihy ešte väčšmi robia umelecké dielo. Prvou časťou však tento príbeh nekončí, pretože autorka pripravuje pre svojich čitateľov aj pokračovanie. Azda bude rovnako poučné a pútavé ako aj Malý zázrak. Prajem pekné čítanie! :-)
Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
nedeľa 28. januára 2018

Keď je mlčanie silnejšie ako samotný skutok | recenzia knihy Kto je bez viny (Liane Moriartyová)

Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.

Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé. 

"...ale nedá sa všetko vyriešiť smiechom. Smiali 
sa celých osem rokov. Sľúbili si, že budú pri sebe 
stáť v dobrom i v zlom, ale keď to hovorili, smiali sa, 
pretože vtedy sa im všetko zdalo veľmi, veľmi 
smiešne. Akoby nepodarený účes bol to najhoršie, 
čo ich v živote môže stretnúť." 

Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika

"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil  za všetko v živote treba niesť následky."

Musím povedať, že aj napriek aktuálnosti námetu by sa dala téma spracovať oveľa lepšie. Autorka sa v prvej polovici až príliš zamotávala v záhadách. Síce ma čítanie bavilo, román nabral spád až vo svojej druhej polovici. Autorke trvalo veľmi dlho, kým vykreslila celú situáciu, kým čitateľovi priblížila vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktorých bolo na môj vkus až príliš veľa. Pozitívne ale hodnotím psychologický podtón príbehu. Autorka poukazuje na pocit viny, ktorý je súčasťou života každého z nás. Analyzuje a zamýšľa sa nad tým, do akej miery dokáže ovplyvniť vina a pochybenie vzťah medzi dvoma ľuďmi. Je  škoda, že autorka potenciál námetu využila len čiastočne a Kto je bez viny je tým pádom iba priemerným oddychovým čítaním.

Kto je bez viny sa nesie v podobnom duchu ako predošlé autorkine knihy. Minimálne z hľadiska výberu témy. K jej spracovaniu mám však, ako už bolo spomenuté, niekoľko výhrad. S odstupom času musím povedať, že som od autorky čítal aj vydarenejšie príbehy. Kto je bez viny je príjemným čítaním, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy všedného života, avšak od knihy netreba očakávať príliš veľké zázraky. Ak ste sa s tvorbou Liane Moriartyovej ešte nestretli, určite by ste mali uprednostniť skôr Veľké malé klamstvá alebo Manželovo tajomstvo.

zdroj obrázkov: weheartit.com
pondelok 1. januára 2018

Okamih, ktorý všetko zmení | recenzia knihy Jedna spomienka Flory Banksovej (Emily Barrová)

S pribúdajúcim vekom sa mnohým ľuďom zhoršuje pamäť. A hoci tá dlhodobá ostane viacerým bezo zmeny, s krátkodobou pamäťou majú už starší problém. No čo by sme robili bez zabúdania na nepríjemné a bolestivé udalosti? Asi bol náš život oveľa zložitejší.

Zabúdanie má však aj množstvo negatív. Svoje o tom vie Flora Banksová, ktorá má amnéziu. Od desiatich rokov, kedy jej vyoperovali nádor z mozgu, si nepamätá nič dlhšie ako pár hodín. Dokonca ani to, koľko má rokov. Je závislá od drobných papierikov s poznámkami a počmáraných rúk, kam si zapisuje všetko dôležité. Jednoducho povedané, z jej života sa stal jeden veľký stereotyp, ktorý sa každodenne opakuje. Potom sa však niečo udeje: stretne na oslave chlapca, ktorý ju pobozká. Je to jediná spomienka, čo jej zostane v pamäti. Hoci ona na svojho princa nemôže zabudnúť a urobila by pre neho čokoľvek, Drake, ktorý ju pobozkal, odišiel na zasnežený Svalbard. Vrátiť sa však neplánuje.

"Dnes budem odvážna a normálna. Byť normálna znamená byť odvážna. Budem potichu sedieť a počúvať ostatných. Radšej sa ich budem pýtať ako odpovedať... Stane sa presne to, čo sa má stať."

Emily Barrová má na konte niekoľko úspešných thrillerov pre dospelých. Príbeh o Flore Banksovej sa ale zaraďuje do kategórie young adult. Keď som si prvýkrát prečítal jeho anotáciu, nevedel som, čo si mám o knihe myslieť. Bude to len ďalší príbeh s happyendom, v ktorom dokonalý princ navždy vylieči dievča s poruchou pamäti? Potom som sa dozvedel, že autorka pred napísaním knihy vycestovala na Svalbard. Práve chvíle strávené v tejto mrazivej krajine ju inšpirovali pri tvorbe príbehu o Flore Banksovej. Povedal som si, že dám knihe šancu. A dnes to rozhodne neľutujem. Jedna spomienka Flory Banksovej je emotívny román, ktorý určite stojí za prečítanie.

"Je mi jedno, kde som a prečo. Stojím na lodi uprostred krajiny ako z iného sveta a mám na sebe teplý kabát. To je momentálne všetko, čo potrebujem vedieť." 

Hlavná postava tohto príbehu mi spočiatku vadila. Neustále opakovala tie isté slová, robila tie isté úkony a správala sa rovnako, čo po chvíli začne čitateľa nudiť. Aj napriek tomu som však v čítaní pokračoval. Autorka svoju knihu napísala pútavo a hoci sa v nej na začiatku deje stále to isté, v čitateľovi Barrová vyvoláva akýsi pocit tajomna. Pocit, že sa o pár strán ďalej stane niečo, čo celý príbeh úplne zmení. A to sa naozaj stalo, keď sa Flora v polovici knihy vyberie na zasnežený Svalbard. Úplne sama, v novom kabáte, s notesom a papierikmi, ktoré jej pomáhajú nezabudnúť, prečo sa do tejto severnej krajiny vlastne vybrala. Pobozkala som Draka, ostalo v jej vnútri. Román od tohto momentu zobrazuje väčšie množstvo emócií, spontánnosti a takisto poukazuje na to, prečo je dôležité ísť si za vlastným snom

"Bolo to ako sen, len priveľmi skutočný. Plavila som sa k Drakeovi, celý okolitý svet zmizol a existovala len táto chvíľa, v ktorej som ja Flora bola konečne odvážna."

Jedna spomienka Flory Banksovej nie je bezchybnou knihou a literárni kritici by v nej dozaista našli množstvo nedostatkov. Vystupovanie Flory môže viacerým čitateľom pripadať otravné a predvídateľné, mňa však táto kniha prekvapila: najmä kvôli svojmu druhoplánovému významu. Autorka nielenže zobrazuje život dievčaťa s poruchou pamäti, ale takisto aj poukazuje na dôležitosť odvahy a vytrvalosti, ktoré sú vo viacerých prípadoch podstatnejšie než schopnosti a zručnosti človeka.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.
zdroj obrázkov: weheartit.com
štvrtok 28. decembra 2017

RECENZIA: Stále vládne mráz (C.a R. Börjlindovci)

Viacerí čitatelia a fanúšikovia detektívok považujú spisovateľskú dvojicu Börjlindovcov, autorov kníh Skočný príliv či Tretí hlas, za jedného z najlepších tvorcov krimi príbehov. Podobne aj Börjlindovcov. Tentokrát sa venuje téme utečencov, ktorá je v súčasnosti stále aktuálna. 

Jednej noci bezdomovkyňa Muriel natrafí v centre Štokholmu na plačúce dievčatko. Volá sa Folami, a podobne ako veľa iných detí, aj ona sem prišla na vlastnú päsť, úplne sama. Muriel ju odvedie na miesto, kde sama prechodne býva. V Smalande však našli zahrabané telo zavraždeného chlapca. Komisárka Mette Olsäterová a jej tím sa rýchlo presunú na miesto hrozného nálezu, aby čím skôr vyriešili obludnú vraždu. Vydávajú sa do Bukurešti, aby zistili čo najviac o chlapcovi aj možnom vrahovi. Keď sa začnú vypytovať a zbierať informácie, prídu na šokujúcu stopu – a sami sa ocitnú v ohrození života.

"Po lícach jej stekali slzy. So zahmleným zrakom 
a  roztrasenými prstami sa pokúšala nachystať 
si dávku. Vo chvíli, keď mala striekačku nachystanú, kovové dvere sa otvorili." 

Spôsob, akým bol román Stále vládne mráz vyrozprávaný, je však iný než ten z príbehov o Sebastianovi Bergmanovi. Je tajomnejší a menej jasný. Taktiež sa do takej miery nesústreďuje na vyšetrovateľský tím a ich osobné problémy. V románe Stále vládne mráz sa neustále striedajú jednotlivé dejové línie, čo zabezpečuje komplexný pohľad čitateľa na vývoj zápletky. Čo by som však knihe vytkol, bol pomerne dlhý rozbeh úvodných kapitol. Obsahovali viaceré hluché miesta. Druhá polovica príbehu bola ale oveľa dynamickejšia a akčnejšia. Vyšetrovanie nabralo spád a jednotlivé úlomky začali do seba zapadať.

"...namieril. A vystrelil. Guľka ju trafila do brucha, telo narazilo o kapotu a zosunulo sa na zem. Opäť panovala tma. Vzápätí ju preťalo silné svetlo helikoptéry, čo sa vynorila z mrakov. Až keď pristála na dvore, rozoznal telo zvíjajúce sa pri aute. Podvedome namieril, aby vystrelil ešte raz, no ovládol sa." 

Aj napriek tomu, že sa Börjlindovci nevenovali vyšetrovateľskému tímu do takej miery ako Hjorth a Rosenfeldt, treba povedať, že charaktery jednotlivých postáv vykreslili dostatočne dobre. Pozitívne takisto hodnotím námet tejto knihy a zobrazenie utečeneckej krízy, ktorá medzi verejnosťou vyvolala rozporuplné názory. Výhrady však mám voči pútavosti románu, ktorá mohla byť zvládnutá o niečo lepšie. Viacerí čitatelia tvrdia, že sa im predošlé knihy tejto autorskej dvojice páčili viac. Rozdiel medzi nimi však posúdiť nemôžem, keďže bol Stále vládne mráz mojou prvou knihou z ich dielne. Musím ale povedať, že ma čítanie románu bavilo.  

"Zastreliť človeka je ľahké... Stačí urobiť niekoľkomilimetrový pohyb prstom a potom niekto zomrie. V lepšom prípade niekto, kto si zaslúži smrť, alebo ho treba zneškodniť." 

Stále vládne mráz splnilo moje očakávania. Tie však neboli príliš vysoké, keďže bol tento román úplne prvou knihou, ktorú som od jej autorov čítal. Príbeh spĺňal požiadavky kvalitného krimi románu, a aj keď mal zopár nedostatkov, či už z hľadiska jeho prvej polovice alebo celkovej pútavosti knihy, i napriek tomu ma príjemne prekvapil. Určite by ste si ho mali prečítať v prípade, že sa vám páčili predošlé knihy tejto autorskej dvojice, takisto aj v prípade, že vás téma utečencov zaujíma. Koniec koncov, týka sa každého jedného z nás

zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
sobota 9. decembra 2017

FOTORECENZIA: Harry Potter a Väzeň z Azkabanu – ilustrovaná edícia (J. K. Rowlingová, Jim Kay)

Už sú to dva roky, odkedy vyšlo prvé ilustrované vydanie Harryho Pottera v slovenčine – a skoro sedemnásť rokov od vydania prekladu úplne prvej časti. Pamätám si svoje nadšenie, keď som prvýkrát videl ilustrácie talentovaného Jima Kaya. Vravel som si, že túto knihu musím mať čo najskôr na svojej poličke. Ani sme sa nenazdali a do kníhkupectiev dorazila už tretia v poradí. Pre útek Siriusa Blacka na každom rohu číhajú dementory a povráva sa, že Black ide tentokrát po Harrym. Ročníkom navyše kolujú chýry a predpovede smrti. Zdá sa, že Harryho čaká väčšie dobrodružstvo než by hocikto predpokladal...

"Nikto však ani slovami, ani ničím iným náladu 
Harrymu nezlepšil, pretože všetci vedeli iba 
polovicu z toho, čo ho trápi."


Mohlo by sa zdať, že sú tieto ilustrované knihy určené len pre deti. Veď aj doma ma vysmiali, či sa ešte stále cítim ako dieťa, keď si listujem obrázkové knižky. Ilustrované vydanie z dielne Jima Kaya však pôsobí luxusným dojmom a nie je len obyčajnou obrázkovou knihou, ktorá skončí pod rukami detí. Veď nenadarmo za ňu spomínaný autor získal Medailu Kate Greenawayovej. Jednotlivé ilustrácie dokonale dopĺňajú celý príbeh a dodávajú mu celkom iný rozmer. Okrem farebných obrázkov publikácia obsahuje aj viaceré textúry, od jednoduchých až po zložité. Listovanie vo Väzňovi z Azkabanu bolo pre mňa doslova zážitkom. Kniha je tentokrát o niečo bacuľatejšia než jej dve predchodkyne. Počas čítania som viackrát myslel na to, ako to autori vymyslia s ďalšími pokračovaniami a ako vyriešia situáciu s neustále pribúdajúcim rozsahom strán. Tretia časť totiž váži skoro dva kilogramy a pripomína poriadnu bichľu. Ohnivá čaša by mala v ilustrovanej edícii vyjsť v roku 2019. 












"... a z konca prútika nevyletel beztvarý obláčik hmly, ale oslepujúce žiarivé strieborné zviera. Obrátil k nemu oči, aby videl, čo to je. Vyzeralo to ako kôň. Potichu cválalo preč po tmavej hladine jazera. Videl, ako na brehu zviera sklonilo hlavu a vrhá sa na hemžiacich sa dementorov... Cválalo v kruhu okolo tmavých postáv a dementori sa vytrácali, rozpŕchli sa, ustupovali do tmy. Odišli."



Ak som spomínal, že bolo pre mňa čítanie tejto knihy zážitkom, určite za to mohla aj vôňa papiera a farieb, ktorá je pre tieto ilustrované vydania špecifická. Svoje o tom vedia tí, ktorí si počas čítania radi ku knihe "pričuchnú" a práve preto tlačenú knihu uprednostnia pred čítačkou. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo v ilustrovaných knihách vidím budúcnosť. Nevýhodou tohto vydania môže byť cena, ktorá sa pohybuje okolo troch desiatok eur. Keď však nazriete dovnútra, zistíte, že je adekvátna. Hoci sa všetko presúva na internet, digitálna verzia určite nenahradí pestré ilustrácie. Ak aj o niekoľko rokov zaniknú tlačené knihy, diela podobného charakteru ako je toto z kníhkupectiev určite nevymiznú.

"Dôsledky našich činov sú také zložité a rôznorodé, že predpovedať budúcnosť je naozaj veľmi ťažké."

Ak stále neviete, čo si zaželať pod vianočný stromček, obrázkový Väzeň z Azkabanu môže byť tou správnou voľbou, ktorá vám vyčarí na tvári úsmev a radosť. Moje očakávania Väzeň z Azkabanu splnil a mám pocit, že sú ilustrácie každým vydaním prepracovanejšie. Rovnako aj samotná obálka vo mne vyvolala veľmi príjemný dojem. Dielo je dôkazom toho, že autor svoju prácu robí naozaj naplno a že táto kniha nie je iba románom, ale umeleckým dielom. Na koniec ďakujem vydavateľstvu Ikar za možnosť vám toto ilustrované vydanie priblížiť. :-)

zdroj obrázkov: vlastné fotografie
sobota 25. novembra 2017

RECENZIA: Stratené svetlo (Jill Santopolová)

V živote narazíte na tisícky ľudí. Niektorých stretnete náhodne na ulici, iných v práci, v škole, kaviarni alebo v bare. A zatiaľ čo väčšina z nich váš život ovplyvní len minimálne, niektorí ostanú vo vašej mysli a v srdci navždy. Lucy by nikdy nepredpokladala, že jej jedenásty september zmení život. Nie však pádom dvojičiek. V tento deň totiž stretne Gaba, s ktorým sa rozhodne prežiť svoj život. Ich cesty sa však neraz rozídu: a zatiaľ čo sa Gabe  stane fotoreportérom a vyšlú ho na Stredný východ, Lucy ostane v New Yorku. Na tejto ceste ich delia celé kontinenty, no srdcia ich stále spájajú. Vraví sa, že láska hory prenáša. Avšak je to v prípade Lucy a Gaba možné? 

Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu Strateného svetla, nečakal som, že by ma kniha dokázala výraznejšie zaskočiť. Dnes musím povedať, že ma tento román naozaj prekvapil. Stratené svetlo sa zaraďuje do oddychovej beletrie, ktorá nie je náročná. Aj napriek tomu bol ale autorkin štýl a spôsob, akým celý príbeh vyrozprávala, netradičný a inovatívny

"Niekedy robíme rozhodnutia, ktoré sa nám zdajú správne, ale neskôr, s odstupom času vidíme, že sme spravili chybu. Niektoré rozhodnutia sú však správne aj pri spätnom pohľade."

Spočiatku som si myslel, že sú prvé kapitoly iba akýmsi príhovorom, v ktorom autorka oslovuje svojho čitateľa. Po niekoľkých stranách mi však došlo, že je rovnakým štýlom písaná celá kniha a jednotlivé kapitoly sú spomienkami hlavnej postavy Lucy, ktorá sa prihovára Gabovi. Na tento spôsob rozprávania som si veľmi rýchlo zvykol. Čitateľ sa vďaka nemu cíti do príbehu zainteresovaný a intenzívnejšie tak vníma celú dejovú líniu. Viacerým okamihom a súvislostiam som najprv nerozumel, avšak neskôr mi všetky prepojenia začali dávať zmysel. Veľkým pozitívom je aj autorkin rozprávačský talent. Román napísala pútavo a takisto doň vložila množstvo hlbokých myšlienok. V závere navyše spomína všetky diela, ktoré ju inšpirovali.

"Život je skrátka život. Ocitáme sa v rôznych situáciách a vyberáme si, a preto sa nám stávajú také veci, aké sa nám stávajú. Zachytíme prúd, kým slúži nám."

Anotácia Strateného svetla môže v čitateľoch vyvolať dojem, že pôjde iba o presladený román s jednoduchým a predvídateľným dejom a stereotypným záverom, ktorý je už dopredu jasný. To však nie je prípad Santopolovej knihy. Námet a hlavné postavy Strateného svetla  sa síce podobajú na romantické knihy iných autoriek, no jeho spracovanie a záver sú úplne iné, než by ktokoľvek predpokladal. A práve to sa mi na tejto knihe páčilo a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa k nej plánujem ešte v budúcnosti vrátiť. Som totiž presvedčený o tom, že vtedy ju budem (kvôli posledným kapitolám románu) vnímať už úplne inak. Nečakal som, že to poviem, no Stratené svetlo si ma získalo na plnej čiare. 

"Často myslím na to, ako po celý život získavame ľudí. Ľudí s veľkým L. Tých, ku ktorým sa utiekame v prípade núdze, o ktorých vieme, že sa na nich môžeme spoľahnúť. Ak máme šťastie, prvými sú naši rodičia. Potom súrodenci. Najlepší priateľ z detstva. Manžel."

Stratené svetlo nie je obyčajným románom. A ak ho niektorí obyčajným označia, dovolím si s nimi nesúhlasiť. Obyčajné dielo ma totiž zvyčajne neprinúti zamyslieť sa nad svojím životom a bytím. Neprinúti ma rozmýšľať nad vlastným osudom, ani nad tým, čo by som urobil, ak by som bol na mieste hlavných postáv tejto knihy. Neprinúti ma vžiť sa do roly tých, ktorých životné cesty sa rozišli úplne iným smerom – ani tých, ktorí museli opustiť svojich blízkych. Neprinúti ma rozmýšľať nad tým, ako sa mohli vtedy cítiť a aké náročné to pre nich muselo byť. Jill Stantopolová zvládla svoju autorskú úlohu na výbornú a ja len dúfam, že vás táto kniha dostane tak, ako dostala mňa. Prajem pekné čítanie! :-)

"To, čo je medzi nami, nie je perfektné, 
ale určite je to láska."

zdroj obrázkov: weheartit.com
sobota 18. novembra 2017

Čaro ilustrácií, ktoré boli pre nás v minulosti také dôležité | Väzeň z Azkabanu v novom šate

Určite si mnohí z vás pamätajú časy, keď vám rodičia čítali na dobrú noc rozprávky. Keď písmenká boli pre vás ešte zložité a hlas maminy a tata bol oveľa príjemnejší. Ani ste sa nenazdali a uprostred rozprávky ste zaspali... Neskôr čítanie na dobrú noc nahradili obrázkové knižky, ktoré ste si tak radi listovali a ilustrácie napodobňovali a pretvárali na papieri všemožnými spôsobmi. Boli to bezstarostné časy, kedy sa nikto z nás netrápil problémami dospelých a kedy sme sa tešili z maličkostí. Pribúdajúcimi rokmi však obrazové knihy nahradili romány plné malých písmen a tenkých strán. Začali nás lákať zložitejšie zápletky a miesto ilustrácií sme si jednotlivé situácie radšej predstavili sami – vo svojej hlave. Akoby sme zabudli na čaro obrázkov, ktoré boli pre nás v minulosti také dôležité. Ilustrované reedície kníh sú ale dôkazom toho, že obrázky nemusia potešiť iba tých najmenších. Určite ste už v kníhkupectve videli prvé dva diely Harryho Pottera v ilustrovanej verzii. V týchto dňoch k ním pribudne tretí, Väzeň z Azkabanu.

"Ilustrácie v obrázkových knihách sú prvými kresbami, ktoré väčšina detí zbadá. Práve kvôli tomu sú nesmierne dôležité. Všetko, čo v tomto veku vidíme a prežívame, s nami ostane po celý život." Anthony Browne, brainyqoute.com 

Mohli by ste si povedať, že sú tieto knihy určené iba deťom, avšak s týmto tvrdením nesúhlasím. Ilustrácie, ktoré sú dielom talentovaného Jima Kaya, možno označiť za skvost svojho druhu. Kniha obsahuje textúry, malé obrázky, ale takisto aj celostranové ilustrácie. Trh je doslova presýtený rôznymi edíciami tejto čarodejníckej série. Od nových obálok, farebných vydaní, cez rôzne príručky či sprievodcov filmami. To môžu viacerí vnímať negatívne, avšak ako večnému fanúšikovi Harryho Pottera by mi bolo ľúto nemať vo svojej zbierke toto vydanie, ktoré má podľa môjho názoru väčšiu hodnotu než ostatné spomenuté knihy.

K ilustrovanému vydaniu sa navyše veľmi rád vraciam. Len tak si ho prelistujem, "pokochám sa" obrázkami či potajme privoniam ku stránkam knihy. A aj keď sú ilustrované knihy primárne určené deťom (a v kníhkupectve narazíte napríklad aj na Malého princa, ktorý vyzerá podobne než ilustrovaný Harry), myslím, že majú svoje opodstatnenie aj pre dospelých. Práve preto sa už neviem dočkať Väzňa z Azkabanu, ktorý bude bacuľatejší než jeho dvaja predchodcovia. Gorila.sk navyše postla video, v ktorom vám ukáže, ako vyzerá táto kniha vo vnútri! :-) 


Na záver len dodám, že v slovenskom preklade vyšla kniha 14. novembra. Už čoskoro sa môžete tešiť na recenziu plnú obrázkov, preto pozorne sledujte blog. :-) 

zdroj obrázkov: zdroj + vlastné fotografie
piatok 17. novembra 2017

RECENZIA: Verum (Courtney Coleová)

Už na začiatku prvej knihy tejto série autorka svojich čitateľov varovala, že spôsob, akým príbeh rozpovie, sa nikomu páčiť nebude. Avšak nemohla na tom nič zmeniť, nič zmazať či pridať. Hoci považujem Nocte za vynikajúci a strhujúci román, nemal som pocit, že by mi na ňom niečo prekážalo alebo žeby autorka prekročila hranice znesiteľnosti. Na jej varovanie som zabudol a nebral ho vážne. Koniec druhej časti však každému úvodné autorkine slová pripomenie. Pýtate sa, aká bola moja reakcia po dočítaní Verum? Nezmohol som sa ani na slovo. A pritom som mal pocit, že mi zápletka začína konečne dávať zmysel a že sa v nej aspoň sčasti orientujem. Veď aj samotný slogan druhej časti znie Pravda ťa oslobodí. No autorka mi dokázala, že som sa fatálne mýlil a že moja verzia pravdy bola iba chybnou predstavou toho, čo sa v tejto knihe stalo. Kto je skutočný a kto nie? Kto je živý a kto mŕtvy? O všetkom sa môžeme iba domnievať. 

"Na svojom osude musíme pracovať. Musíme zaň zaplatiť. Slzami. Krvou. Až na samotnom konci, na úplnom konci, zistíme, či to stálo za to." 

Už od prvej kapitoly sa mi na pokračovaní tejto série niečo nezdalo. Akoby sa štýl autorky a smerovanie zápletky otočili o stoosemdesiat stupňov. Calla sa stratila v množstve tajomstiev a jej pátranie vôbec nikam neviedlo. Mala otázky, no nikto jej nemohol poskytnúť odpovede. Všetko sa odrazu sústreďovalo iba na to, aby našla hlavná postava pravdu. Po dvoch stovkách strán som mal ale pocit, že sa v knihe vôbec nič neudialo a že by sa celý obsah druhej časti dokázal zmestiť do dvoch kapitol. V závere románu som však taktiku autorky (aspoň čiastočne) pochopil. Coleová potrebovala udržať čitateľa v napätí a zoznámiť ho s ďalšími postavami, ktoré hrajú v príbehu podstatnú rolu. Práve preto malo toto "zdržiavanie" svoj zmysel, no viacerí ho budú považovať iba za nepodstatnú vatu. Aj napriek tomu ale musím povedať, že ma čítanie tejto knihy bavilo a že bol príbeh napísaný pútavo. Neprečítal som ho na jeden šup ako to bolo v prípade Nocte, no i tak som sa ku knihe rád vracal. 

"Je nebezpečný. Ale prečo? Keď stál vo dverách mojej izby, v hlave mi napadla iba jedna myšlienka. Dare je zbraň, ničivá zbraň."

Túto sériu nedokážem prirovnať k žiadnej inej a nemôžem povedať, že by som sa s podobnou zápletkou už niekedy stretol. Autorka vytvorila originálnu dejovú líniu bez toho, že by sa výrazne inšpirovala svojimi predchodcami. Za to má u mňa veľké plus. Netradične pôsobia aj krátke vety a opakovania zhlukov význam nedávajúcich slov. Aj to pridáva knihe na autentickosti a robí ju netradičnou. Je možné, že budete mať pocit, že sa hlavná hrdinka alebo autorka doslova pomiatli. Premysleli si to všetko dopredu alebo len strieľali myšlienku za myšlienkou bez akejkoľvek logickej súvislosti? Na túto otázku si len málokto trúfne odpovedať. 

"Mám nutkanie natiahnuť ruku a dotknúť sa ho, utešiť ho, objať. Ibaže nemôžem. Je tam niečo, čoho sa musím báť. A pokiaľ neviem, čo to je, potrebujem si udržať odstup. Je to jediný spôsob, ako prežiť." 

Po Nocte som mal na pokračovanie vysoké očakávania, avšak Verum ich splnilo iba čiastočne. Kniha sa mi páčila, avšak v prvej časti nastavila Coleová latku príliš vysoko. Nocte mi prišlo o niečo dynamickejšie a prepracovanejšie. To ale neznamená, že by ste si Verum nemali prečítať. Príbeh sa posunul ďalej, mali sme možnosť dozvedieť sa niečo o minulosti Darea a autorka tiež prišla v závere s ďalším zvratom, ktorý celú situáciu zmenil. A preto nám neostáva nič iné len čakať na posledný diel. Verím, že v preklade dorazí čo najskôr. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia
Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Moja fotka

Mám 21 rokov a študujem žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Na to, aby ste ma spoznali lepšie, vám postačí začítať sa do mojich príspevkov, alebo ma kontaktovať v správe.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.