Každoročne sa na herectvo hlásia stovky mladých uchádzačov, ktorí sú presvedčení o svojom talente. Sebavedomo vystúpia na pódium a preberajú masku hereckej postavy, ktorou sa na chvíľu stanú. Nie všetkým sa to ale podarí. Nie každému z nich dokážete ich slová a gestá, ktorými vyjadrujú svoje postoje, uveriť. Claire Wrightová, britská študentka herectva, žije v New Yorku bez zelenej karty. Preto prijme jediné zamestnanie, ktoré môže získať: prácu pre firmu rozvodových právnikov. Jej úlohou je flirtovať s mužmi v hotelových baroch s cieľom chytiť do pasce neverných manželov. Keď sa jeden jej „cieľ“ stane predmetom vyšetrovania vraždy, polícia požiada Claire, aby využila svoje herecké schopnosti a pomohla im vylákať priznanie z ich podozrivého. Lenže Claire už od začiatku pochybuje o role, ktorú má v tomto prípade zohrať. Je Patrick Fogler naozaj vrah, alebo jediný slušný manžel, ktorého kedy stretla? Čo ak sa za nastražením pasce skrýva viac, než jej polícia prezradila? Claire si zrazu uvedomí, že hrá najnebezpečnejšiu rolu svojho života.

„Ničím rodiny iných ľudí, tak ako kedysi zničili moju. Trestám tých mužov, lebo keď som bola dieťa, nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Nijakého otca, ktorý by ma miloval.“

Mám rád knihy, ktoré sa vyznačujú inakosťou a ktoré má nútia počas čítania rozmýšľať nad príbehom. Hoci sa väčšina autorov kriminálnych románov snaží zapájať do diania aj čitateľa, nie všetkým sa podarí sprostredkovať  autentický zážitok. Autor knihy Dôveruj mi si ma získal hneď na začiatku. Kombinoval totiž dramatickú kompozíciu s epickou; a tým vytvoril netradičný spôsob  vypovedania príbehu. Súvislý text prepájal s dramatickými replikami, ktoré by ste mohli vidieť v scenári divadelnej hry či filmu. V konečnom dôsledku, všetko je to jedna veľká hra... Okrem formy som tiež ocenil psychologický rozmer tejto knihy a viaceré hlboké myšlienky.

V románe Dôveruj mi hrá veľkú úlohu poézia a zbierka básní Kvety zla od Charlesa Baudelaira. Jeho básne boli často kontroverzné, nemorálne a viaceré z nich aj zakázané. Poburujúca tvorba tohto autora bola inšpiráciou aj pre JP Delaneya, ktorý na francúzskom básnikovi postavil celú zápletku. Aj to bol jeden z aspektov, ktorý román Dôveruj mi dokonale odlíšil od ostatných kníh. Autor využíva poznatky z psychiatrie, pracuje s psychikou človeka, nazerá do jej vnútra a vy budete mať každou stranou nové a nové otázky. Ak sa budete domnievať, že dokážete predvídať sled udalostí, autor vás veľmi rád a rýchlo presvedčí o opaku. V priebehu pár strán dokázal príbeh obrátiť naruby a vy len sledujete, ako ďaleko dokáže zájsť. Ako tvrdí anotácia, v konečnom dôsledku nebudete vedieť, kto je obeťou a kto vrahom. 

„Z úst mu vyjde len sykot, ako keď uniká vzduch z balóna. Presne tak sa cítim teraz  – prázdna a vydlabaná, akoby vo mne už nič nezostalo.“

Mohlo by sa zdať, že premyslená a dokonale zauzlená zápletka bude náročná na pochopenie, avšak opak je pravdou. Delaney podáva príbeh jednoduchým spôsobom, a aj preto má táto kniha potenciál zaujať širokú škálu čitateľov. Od fanúšikov krimi príbehov, cez milovníkov divadla či Baudelaira. Silnou stránkou tohto románu sú aj postavy. Autor ich vykreslil veľmi dobre, dodal im hĺbku, ich repliky mali zmysel a nepôsobili silene. Bolo ťažké predvídať ich konanie, a preto budete až do samého konca v napätí prevracať stránky knihy. Neraz si pomyslíte, že sa Delaney zbláznil, ale aj to robí knihu autentickou a inou než ostatné. Mňa si tým jednoducho získal. 

Vdovy pôvodne vznikli ešte v osemdiasiatych rokoch ako úspešný televízny seriál. Do kín teraz prichádza aj filmová verzia v réžii oscarového režiséra Steva McQueena. 

Harry Rawlins bol takmer dvadsať rokov mozgom tímu, ktorý páchal lúpežné prepady a krádeže. Prepad pancierového auta prevážajúceho veľkú sumu peňazí v podjazde pod londýnskym Strandom mal priniesť členom gangu obrovské bohatstvo, no pre osudovú chybu sa im akcia vymkla z rúk a skončila sa tragicky. Harry vždy vravieval svojej žene Dolly, že sa nemusí báť, keby sa mu niečo stalo, chlapi z jeho tímu – Joe a Terry – pôjdu v jeho šľapajach a o všetkých sa postarajú. Napokon však osud rozdal karty inak. Všetci traja lupiči zostali uväznení v horiacej dodávke, ktorá vzápätí vybuchla. Dolly mala tri možnosti: zmieriť sa so situáciou a odovzdať Harryho cenné účtovné knihy aj s opismi a plánmi akcií polícii, predať ich konkurencii alebo... spolu s ďalšími dvomi vdovami prevziať „podnik“ a prežiť. Dolly, Shirley a Linda sa rozhodli – a v pätách majú nielen políciu, ale aj ďalších záujemcov o miliónový lup. 

"Jeho manželstvo vykazovalo všetky znaky únavy a prázdnoty. V skutočnosti predstava, že by mal ležať vedľa ženy, ktorá ho nemá rada, bola preňho neznesiteľná. Skryl sa do malej izby, lebo tak to bolo pre neho jednoduchšie."

Aj napriek tomu si ale uvedomujem, že nie všetci sa dokážu naladiť na vlnu vdov, pretože táto kniha nie je pre každého. Niektorí môžu vidieť v celkovom námete klišé; keď sa vdovy po svojich nebohých manželoch rozhodnú vziať situáciu do vlastných rúk. Mne sa ale táto kniha páčila a rád by som poukázal najmä na prostredie, v ktorom sa celý román odohráva. Pôsobilo na mňa netradičným dojmom. Hoci kniha nebola dokonalá, som rád, že som si ju prečítal. 

Jojo Moyesová prišla na Slovensko so svojou knihou Predtým ako som ťa poznala (Me Before You) pred piatimi rokmi. Román vyšiel o tri roky na to aj v druhom vydaní, v súvislosti s jeho filmovým spracovaním a veľkým záujmom zo strany čitateľov. V tomto období si fanúšikovia Moyesovej mohli prečítať aj pokračovanie putovania Lou Clarkovej (pod názvom Čo bolo potom), ktorá sa musela vyrovnať so smrťou svojho priateľa Willa. Hoci vyzeral byť jej príbeh už uzavretý, nedávno vyšla v preklade tretia časť tejto série. Možno bude vaša otázka rovnaká ako moja. Čo môže toto pokračovanie priniesť? 

Nebudem klamať keď poviem, že som si knihu Predtým ako som ťa poznala veľmi obľúbil. Takisto aj autorkin štýl a to, ako emotívne dokázala vyrozprávať celý príbeh. Hoci ani pokračovanie nebolo zlé, prvý diel rozhodne neprekonalo. V Čo bolo potom mi Moyesová dokázala, že ako autorka nie je zameraná iba jedným smerom, a dokáže čitateľa prekvapiť aj keď to najmenej čaká. Práve preto som bol zvedavý, či ma prekvapí aj po tretíkrát. Musím ale povedať, že autorka moje očakávania nesplnila. Stále som to ja je priemerným oddychovým čítaním, ktoré však podľa môjho názoru nedokázalo prekonať predošlé dva diely tejto série.

"Skúmala som jeho profil v spánku, dokonale rovný nos a ústa, ktoré vyzerali ako Willove. Myslela som na to, že Will by mi ho schválil... Mohli by z nich byť priatelia. Alebo nepriatelia. Boli si veľmi podobní..."

Štýl Moyesovej sa po rokoch vyvinul. Predtým ako som ťa poznala som si obľúbil pre autorkin pútavý štýl, ktorý ma neustále nútil čítať ďalej a ďalej. Takisto aj postavy mali svoju hĺbku a Moyesová si zakladala na tom, aby ich vykreslila dostatočne dobre. V prípade Stále som to ja som ale taký pocit nemal. Čitatelia už totiž hlavnú postavu poznajú. Akoby autorka nevedela vymyslieť nič nové, čím by ma dokázala prekvapiť. Moyesová opisuje život Lou v New Yorku. Zobrazuje jej vzťah na diaľku s partnerom Samom, ktorý žije v Londýne a takisto aj nástrahy, ktoré takýto vzťah prináša. Pred hlavnou hrdinkou navyše stojí ťažké rozhodnutie. Lou netuší, čo si počať so svojím srdcom, ktoré by najradšej žilo na dvoch miestach. Nech sa však rozhodne akokoľvek, všetko sa tým krokom zmení.

Jojo Moyesová je veľmi dobrá autorka. Nič to ale nemení na tom, že Predtým ako som ťa poznala mohlo ostať jediným románom. Moyesová sa z príbehu snažila vyťažiť čo najviac, no finálny výsledok tým podľa môjho názoru utrpel na kvalite. Mal som pocit, akoby Stále som to ja nemalo taký plynulý spád ako prvý diel tejto série. Aj to bol dôvod, prečo som román čítal na viackrát a medzi čítaním si dával dlhšie pauzy. Po prvej a druhej knihe boli moje očakávania vysoké. Hoci by sa niekomu inému, kto predošlé Moyesovej knihy nečítal, mohlo Stále som to ja páčiť, ja som jednoducho očakával trochu viac.

Čo dodať na záver? Ak sa vám páčili predošlé autorkine romány a radi by ste sa dozvedeli, ako pokračovala cesta Lou Clarkovej, mali by ste dať knihe šancu. Ja som mal pravdepodobne až príliš veľké očakávania. Hoci je táto kniha príjemným oddychovým čítaním, Predtým ako som ťa poznala dozaista neprekoná.
zdroj obrázkov: wehearit.com

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba, ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar. Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách – z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie. 

Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením. Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače. Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom. Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá spávať, preto pátra ďalej. Keď objaví dôkazy o tom, že má strýka, začnú v nej hlodať pochybnosti. Čo ak otec stále žije? Čo ak mama klamala? S pomocou bývalého priateľa sa Angie vydá z Nového Mexika do Los Angeles, aby otca našla. Cestou sa dozvedá neľahkú pravdu nielen o sebe a mame, ale zisťuje, čo sa v minulosti skutočne stalo s otcom.

"Nerev, prikázala si v duchu a utrela si slzy. V trinástich mala s umením sebakontroly už dosť skúseností. Emócie dokázala ovládnuť, zavrieť ich do škatuliek a odoslať do nedostupných hlbín svojho vnútra."

Prednosťou knihy Keby som ťa našla je najmä spôsob, akým je celý príbeh vyrozprávaný. V románe sa prelínajú dve dejové línie: jedna z pohľadu Marilyn, ktorá sa zaľúbila do Jamesa, a druhá z pohľadu Angie, jej dcéry. Aj napriek tomu, že je celá kniha postavená na hľadaní akejsi pravdy o tom, čo sa v skutočnosti stalo, dejová línia príbehu nie je taká priamočiara, ako by mohli čitatelia očakávať. Za negatívum považujem viaceré hluché miesta v prvej polovici románu. Hoci autorka prišla s pútavým námetom, mal som pocit, že z neho nedokázala vyťažiť maximum. 

Aj keď sa jej kniha čítala dobre a jednoducho, deju chýbal spád. Skutočnú gradáciu román nabral až na samom konci, kde autorka odkrýva tajomstvá a odpovedá na otázky čitateľov. Pozitívum vidím najmä v rôznorodosti tém, ktorým sa autorka v knihe venuje. Sú nimi zneužívanie, domáce násilie, no takisto aj pátranie po pravde a minulosti. Zaujímavé je tiež sledovať, do akej miery dokáže minulosť ovplyvniť prítomnosť. Autorka pôsobí na emócie a často poukazuje na následky nášho konania.

"...keď je človek zamilovaný, celý svet 

má na dosah ruky."

Keby som ťa našla možno považovať za príjemné oddychové čítanie, ktoré má však niekoľko nedostatkov. Za pozitívum považujem originálny štýl vypovedania príbehu, a takisto aj celkový námet románu. Viacerým čitateľom ale môže spomínaný štýl prekážať. Sám som sa niekoľkokrát nevedel v dejovej línii zorientovať a ujasniť si, ktorá udalosť predchádzala ktorej. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré vás bude držať až do poslednej strany v napätí, Keby som ťa našla môže byť tou správnou voľbou. Autorka kvalitou neprekonala svoju predošlú knihu, avšak dokázala si udržať štandard, ktorý pred troma rokmi nastolila. Prajem pekné čítanie.

zdroj obrázkov: weheartit.com

Dospievanie je jedno z najťažších a najbúrlivejších období života. Hľadanie seba samého: kým som, kam patrím, voľba svojej budúcej profesie, spoznávanie množstva nových ľudí, prvé lásky... ale aj viaceré sklamania a pády. Red, Leo, Rose a Naomi majú problém zapadnúť medzi spolužiakov. Red má doma hotové peklo, jej mama je alkoholička a otec nikdy nie je doma. Leov starší brat sa dostal na šikmú plochu a ťahá so sebou na dno aj jeho. Rose zasa strieda frajerov a pije, aby zabudla na bolestivú skúsenosť z minulosti. Naomi uteká z domu v nádeji, že nájde slobodu, po ktorej tak veľmi túži. Stoja sami proti svetu, až kým si nezaložia kapelu Zrkadielko, zrkadielko. Len v nej sú skutočne sami sebou. Jedného dňa Naomi zmizne a po niekoľkých dňoch ju nájdu na hranici života a smrti v rieke. Nikto nevie, čo sa stalo, ale polícia je presvedčená, že si sama siahla na život. Jej priatelia sú zmätení – boli si s Naomi takí blízki, ako je možné, že si nevšimli varovné signály? Vedeli o nej predsa všetko... alebo nevedeli? Doposiaľ úprimné priateľstvo Red, Lea aj Rose sa otrasie v základoch a nič viac nebude ako predtým – prasknuté zrkadlo sa totiž naozaj ťažko zliepa. 

"Myslela som, že keď Naomi nájdu, aspoň niečo pocítim. Radosť, smútok, skrátka, niečo. Namiesto toho všetci traja bez slova sedíme pri jej posteli a necítime... nič."

O dospievaní a hľadaní vlastnej identity rozprávajú viaceré knihy pre mladých. Dielo Cary Delevingne sa však snaží o niečo viac. Popri ústrednej tematike dospievania rozvíja aj nástrahy sociálnych sietí a moderných technológií, teda výdobytkov modernej doby, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou života mladých. Poukazuje na odlišnosť virtuálneho sveta od toho skutočného a snahu vyzerať na internete čo najlepšie. V neposlednom rade venuje pozornosť aj hľadaniu samého seba, odlišnej sexuálnej orientácii či problémom zapadnúť medzi ostatných. Hoci vo viacerých knihách musí čitateľ nájsť posolstvo sám, autorka ho do svojej knihy vložila na úplný začiatok. V úvodnej kapitole totiž vyzýva svojich čitateľov, aby sa nevzdávali, ak o sebe pochybujú, a dodáva im odvahu zachovať si v každej situácii pravú tvár. Práve úvodná časť knihy zaujala moju pozornosť, pretože si ňou autorka získala moju dôveru a prinútila ma pokračovať v čítaní...

Väčšina kníh má len jednu či dve hlavné postavy. V prípade románu Všetci za jedného sú však hlavné postavy hneď štyri. To celú zápletku mierne skomplikovalo, pretože čitateľ sa musí sústrediť na štyri línie naraz. Vyžaduje si to jeho zvýšenú pozornosť, avšak vďaka autorkinmu pútavému štýlu sa kniha číta veľmi dobre a ľahko. Ak by som mal spomenúť nedostatky tohto príbehu, pravdepodobne by to boli miestami zidealizované postavy, ktorých správanie boli niekedy prehnané. Autorka sa prostredníctvom ich charakterov snažila priblížiť svojim čitateľom a viac či menej sa jej to aj podarilo. Ďalšiu výhradu mám voči vývoju dejovej línie, ktorá bola nevyvážená. Pátranie po spravodlivosti a páchateľovi totiž nabralo spád až v posledných kapitolách. Dejová línia sa ale posúva vpred aj cez chatové konverzácie, komentáre pod obrázkom na Instagrame či rôzne básne alebo texty piesní. Aj tento prvok robí knihu zaujímavejšou.


Všetci za jedného sa okrem pomerne zaujímavej zápletky v anotácii chváli aj autorstvom, ktoré prislúcha svetoznámej modelke a herečke Care Delevingne (v spolupráci s Rowanom Colemanom; ich podiel na románe ale špecifikovaný nebol). Vo viacerých čitateľoch to môže vyvolať skepsu a pocit marketingovej stratégie. Ja však môžem povedať, že ide o naozaj prepracované dielo. Knihu som si prečítal s odstupom času dvakrát a vždy som sa na ňu pozeral inak. Netvrdím, že je bezchybná, práve naopak. Ak ste si prešli bujarou pubertou alebo stále hľadáte samého seba, Všetci za jedného môže byť tou správnou knihou, ktorá vás prinúti zamyslieť sa.

zdroj obrázkov: weheartit.com

Asi každý si prešiel niekoľkými sklamaniami z lásky. Nadšením, prvotným spoznávaním toho druhého, ale aj prehnanými očakávaniami či sklamaním, ak to nevyjde. Je to jednoducho kolobeh, ktorý patrí k životu. Predstavte si, že spoznáte skvelého muža, strávite spolu sedem nádherných dní a zamilujete sa. Uveríte, že je to obojstranné. Akoby ste celý život čakali jeden na druhého. Pred odletom na plánovanú dovolenku vám sľúbi, že z letiska zavolá. Ani najmenej o tom nepochybujete. Ibaže už sa neozve. Priatelia vám radia, aby ste naňho zabudli, že nie je hoden vašej lásky, no vy cítite, že sa mýlia. Ste presvedčená, že sa mu niečo stalo a že na svoje mlčanie musí mať dôvod. Uplynú minúty, dni, týždne a obavy oňho vás zrazia na kolená. Čo urobíte, keď sa presvedčíte, že intuícia vás neklamala a na svoje mlčanie má naozaj vážny dôvod? Je za ním to, s čím ste sa jeden druhému nestihli zdôveriť... Pravda.

Aj keď by som to nemal hovoriť, anotácia tejto knihy mi na prvý pohľad pripadala trochu pritiahnutá za vlasy. Zamilovať sa do niekoho po jednom týždni nie je veľmi reálne – a aj keby sa to niekomu podarilo, takýto vzťah by pravdepodobne nemal veľkú budúcnosť. Ale o tom potom. Nakoniec som sa knihe rozhodol dať šancu a musím povedať, že to neľutujem. Aj keď začiatok bol náročný... 

"Posledných dvadsať rokov som prežil dobre. Popasoval som sa so zármutkom a prebojoval sa do života. Ale dovolil som, aby bola dôležitejšia než ja. Celý čas..."

Autorka sa rozhodla svoj príbeh vyrozprávať viacerými spôsobmi. Čitateľ sleduje dejovú líniu jednak z pohľadu Sarah, no takisto aj pomocou listov, ktoré píše Sarah Eddiemu, podľa nej osudovej láske. V neposlednom rade môže čitateľ sledovať vývoj udalostí z pohľadu samotného Eddieho. Musím povedať, že spočiatku mi bola Sarah nesympatická a nerozumel som jej správaniu. Viackrát mi takisto neboli jasné vzťahy medzi niektorými postavami. Situácia sa ale zmenila v druhej polovici románu, kedy kniha nabrala úplne iný spád. Dej, ktorý sa len pomaly vliekol, naraz zmenil svoj charakter. Zápletke už nechýbala akcia a dej sa posúval plynulo dopredu. Odrazu začalo všetko dávať zmysel.

Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že v súčasnosti vychádza iba minimum kníh, ktoré sú inšpirované skutočnou udalosťou. Kniha Kým prišla búrka opisuje príbeh Tami, ktorej sa vďaka svojej odvahe a vytrvalosti podarilo po vyše štyridsiatich dňoch doplávať do bezpečného prístavu po tom, ako ju a jej snúbenca Richarda na mori postretla pohroma. Ocitli sa totiž v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma. Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol. 

Na knihe Kým prišla búrka ma zaujal fakt, že ide o skutočný príbeh. Takisto ma upútala anotácia románu, ktorá vo mne evokovala netradičný a hlavne dojímavý príbeh, zobrazujúci viaceré aspekty života: od lásky, cez vytrvalosť a odvahu. S odstupom času môžem povedať, že kniha bola pre mňa naozaj netradičným čítaním. Aj napriek tomu, že neľutujem jej prečítanie, mám voči románu niekoľko výhrad. 

"...keď som sa pozrela späť na svoje nešťastné začiatky v úlohe profesionálnej námorníčky, utešovalo ma vedomie, že mám Richarda. Vďaka Richardovi sa mi páčilo kdekoľvek, aj uprostred tohto rozbúreného mora."

Hneď na začiatok treba spomenúť skutočnosť, že táto kniha zobrazuje udalosť tak, ako sa reálne stala: opisuje teda iba to, čo je možné, bez akýchkoľvek prikrášlení alebo zľahčení. A práve s tým môžu mať niektorí čitatelia problém. Štýl autoriek sa nepodobá bežným románom z kategórie beletrie. Práve naopak, je skôr rozprávaním o živote človeka a o tom, čo ho postretlo a čo zmenilo jeho pohľad na svet. Spočiatku mi štýl rozprávania autoriek prekážal. Vytvárali na môj vkus príliš dlhé vety a celkovo sa mi kniha čítala o niečo ťažšie než ostatné. Román na konci obsahuje aj slovník cudzích slov s niekoľkými termínmi z prostredia námorníctva, ktoré autorky v diele použili. 

Čo však hodnotím pozitívne, je hĺbka a úprimnosť celého príbehu. Aj napriek tomu, že sa hlavná hrdinka nezachovala vždy najlepšie, dokázala si priznať vinu. Pozitívne hodnotím dôveryhodnosť celej knihy, ktorá pramení z toho, že autorka si "morské peklo" vyskúšala na vlastnej koži. Kým prišla búrka sa od ostatných kníh odlišuje aj tým, že už dopredu viete, ako sa  skončí. Aj napriek tomu má ale toto dielo čo povedať svojmu čitateľovi. Odhliadnuc od všetkých spomenutých nedostatkov, je publikácia autoriek obdivuhodná: minimálne pre odvahu a vytrvalosť, na ktorú tak intenzívne odkazuje.

"Obdivujú ma, že som prežila, ale uvedomuje si niekto, že boli dni, keď som nechcela žiť? Vedela som, že musím nájsť spôsob, aby som sa vyrovnala s tým, že som prežila, ale zaslúžim si desaťtisíc rokov šťastia?"

Kým prišla búrka je kniha, ktorá má potenciál chytiť vás za srdce – už len pre myšlienku, ktorú v sebe nesie. Aj napriek tomu si ale myslím, že spracovanie knihy príbehu mierne uškodilo, a hoci by sa dalo z námetu vyťažiť oveľa viac (a napísať román dynamickejšie a pútavejšie), jeho potenciál nebol naplno využitý. Mal som pocit, že zápletka neplynula dynamicky a pre početné odbočenia z príbehu a spomienky hlavnej hrdinky sa dejová línia posúvala dopredu len veľmi pomaly. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré má v sebe peknú myšlienku, mali by ste dať tomuto románu šancu. Jeho čítanie vám zaberie len pár hodín, avšak môže vás obohatiť na ešte veľmi dlhú dobu. 

zdroj obrázkov: wehearit.com

Je ťažké vzdať sa vecí a ľudí, ktorých milujeme. Odísť z miesta, ktoré bolo naším všetkým. Anise chcela stráviť letné prázdniny ako každé iné – s priateľmi, surfovaním a posedávaním na pláži. Po vážnej nehode svojej tety však musí Anise odísť do Nebrasky – a postarať sa o svojich mladších bratrancov a sesternicu. Všetko sa skomplikuje, keď jedného dňa stretne Lincolna, charizmatického jednorukého skejtbordistu. Ten ju nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom, odcudzí sa kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Anotácia aj názov knihy ma zaujali už na prvý pohľad. Dlhší čas som totiž hľadal román na (prichádzajúce) leto, ktoré už netrpezlivo klope na dvere. Cez prázdniny ale nie vždy všetko ide podľa plánu a práve Leto bez vody opisuje (ne)dokonalé slnečné dni plné prekvapení. Letné lásky, krátke pobláznenia, dni plné oddychu, slnka a relaxu... Alebo aj nečakaných starostí. Čo sa mi na knihe páčilo, bola jej reálnosť. Autorka sa na nič nehrala, neopisovala americký sen na pláži, ale zobrazovala život taký, aký je – a poukazovala na jeho pozitívne, aj negatívne stránky. 

„Nič sa nestalo, jasné?“ povie zvýšeným hlasom. „Chápeš? Nič sa nestalo.“ No problém je v tom, že čím viac opakuje, že sa nič nestalo, tým viac som presvedčená, že opak je pravdou.

Vďaka autorkinmu štýlu sa kniha čítala rýchlo a ľahko. Dej nebol náročný na pochopenie a strany mi ubiehali jedna radosť. V druhej polovici sa zápletka príbehu mierne zamotala a na povrch sa vyplávalo niekoľko tajomstiev. Musím však povedať, že práve druhá polovica obsahovala viaceré hluché miesta a dynamický dej sa začal „vliecť“, čo je veľká škoda. Pozitívne hodnotím celkové spracovanie knihy: síce je ústrednou témou lovestory dvoch mladých ľudí, autorka do popredia kladie aj rodinu. Poukazuje na medziľudské vzťahy, najmä na tie naštrbené, a pokúša sa o ich nápravu. Takisto hovorí o sile priateľstva a svojím spôsobom núti čitateľa, aby sa do deja zapájal – a uvažoval nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on. Negatívum však vidím v posolstve knihy, ktoré nebolo dostatočne vykreslené, a takisto v postavách, ktoré som si síce obľúbil, ale neurobili nič, čím by ma „chytili za srdce“. 

Leto bez vody je príjemným oddychovým čítaním, ktoré vám dokáže, že nezabudnuteľné prázdniny môžete zažiť aj v prípade, že sa vaše plány od základov zmenia. I keď má kniha niekoľko nedostatkov, určite stojí za prečítanie. K dokonalému zážitku už chýba iba studený nápoj, slnečník a napustený bazén. Prajem pekné čítanie!

zdroj obrázkov: weheartit.com

Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť. 

„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“

Vo svete literatúry azda nie je človek, ktorý by nepoznal Johna Greena, presláveného vďaka knihám Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, Kam zmizla Aljaška či Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Autor sa nedrží jednej línie a každá jeho kniha prináša niečo nové. Jednoducho povedané, Green dokáže vymyslieť všetko. Jeho čitatelia sa neraz rozdelili do dvoch táborov: medzi tých, ktorí jeho knihy zbožňujú, a tých, ktorí ich nenávidia. Po dvoch rokoch prichádza na Slovensko jeho ďalší román Všade samé korytnačky. 

Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou. 

Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá. 

"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."

Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Aj v prípade korytnačiek platí, že menej je niekedy viac. Ak hľadáte jednoduchý príbeh, mali by ste zvoliť inú z autorových kníh. 

zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj