piatok 31. augusta 2018

Tvojou úlohou je nájsť seba samého | recenzia knihy Všetci za jedného (Cara Delevingne)

Dospievanie je jedno z najťažších a najbúrlivejších období života. Hľadanie seba samého: kým som, kam patrím, voľba svojej budúcej profesie, spoznávanie množstva nových ľudí, prvé lásky... ale aj viaceré sklamania a pády. Red, Leo, Rose a Naomi majú problém zapadnúť medzi spolužiakov. Red má doma hotové peklo, jej mama je alkoholička a otec nikdy nie je doma. Leov starší brat sa dostal na šikmú plochu a ťahá so sebou na dno aj jeho. Rose zasa strieda frajerov a pije, aby zabudla na bolestivú skúsenosť z minulosti. Naomi uteká z domu v nádeji, že nájde slobodu, po ktorej tak veľmi túži. Stoja sami proti svetu, až kým si nezaložia kapelu Zrkadielko, zrkadielko. Len v nej sú skutočne sami sebou. Jedného dňa Naomi zmizne a po niekoľkých dňoch ju nájdu na hranici života a smrti v rieke. Nikto nevie, čo sa stalo, ale polícia je presvedčená, že si sama siahla na život. Jej priatelia sú zmätení – boli si s Naomi takí blízki, ako je možné, že si nevšimli varovné signály? Vedeli o nej predsa všetko... alebo nevedeli? Doposiaľ úprimné priateľstvo Red, Lea aj Rose sa otrasie v základoch a nič viac nebude ako predtým – prasknuté zrkadlo sa totiž naozaj ťažko zliepa. 

"Myslela som, že keď Naomi nájdu, aspoň niečo pocítim. Radosť, smútok, skrátka, niečo. Namiesto toho všetci traja bez slova sedíme pri jej posteli a necítime... nič."

O dospievaní a hľadaní vlastnej identity rozprávajú viaceré knihy pre mladých. Dielo Cary Delevingne sa však snaží o niečo viac. Popri ústrednej tematike dospievania rozvíja aj nástrahy sociálnych sietí a moderných technológií, teda výdobytkov modernej doby, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou života mladých. Poukazuje na odlišnosť virtuálneho sveta od toho skutočného a snahu vyzerať na internete čo najlepšie. V neposlednom rade venuje pozornosť aj hľadaniu samého seba, odlišnej sexuálnej orientácii či problémom zapadnúť medzi ostatných. Hoci vo viacerých knihách musí čitateľ nájsť posolstvo sám, autorka ho do svojej knihy vložila na úplný začiatok. V úvodnej kapitole totiž vyzýva svojich čitateľov, aby sa nevzdávali, ak o sebe pochybujú, a dodáva im odvahu zachovať si v každej situácii pravú tvár. Práve úvodná časť knihy zaujala moju pozornosť, pretože si ňou autorka získala moju dôveru a prinútila ma pokračovať v čítaní...

"Navonok je dokonalým šestnásťročným dievčaťom. Lenže vnútri toto dievča neprestajne plače, kričí a nevie sa vymaniť z vlastného trápenia. Je stratené, osamelé a unavené, už ho nebaví všetko predstierať. Premýšľa, ako jej srdce vôbec dokáže biť, keď sa musí stále toľko pretvarovať."

Väčšina kníh má len jednu či dve hlavné postavy. V prípade románu Všetci za jedného sú však hlavné postavy hneď štyri. To celú zápletku mierne skomplikovalo, pretože čitateľ sa musí sústrediť na štyri línie naraz. Vyžaduje si to jeho zvýšenú pozornosť, avšak vďaka autorkinmu pútavému štýlu sa kniha číta veľmi dobre a ľahko. Ak by som mal spomenúť nedostatky tohto príbehu, pravdepodobne by to boli miestami zidealizované postavy, ktorých správanie boli niekedy prehnané. Autorka sa prostredníctvom ich charakterov snažila priblížiť svojim čitateľom a viac či menej sa jej to aj podarilo. Ďalšiu výhradu mám voči vývoju dejovej línie, ktorá bola nevyvážená. Pátranie po spravodlivosti a páchateľovi totiž nabralo spád až v posledných kapitolách. Dejová línia sa ale posúva vpred aj cez chatové konverzácie, komentáre pod obrázkom na Instagrame či rôzne básne alebo texty piesní. Aj tento prvok robí knihu zaujímavejšou.

"Musím sa spamätať a konečne rozlišovať, čo je realita. Inak sa zbláznim."

Všetci za jedného sa okrem pomerne zaujímavej zápletky v anotácii chváli aj autorstvom, ktoré prislúcha svetoznámej modelke a herečke Care Delevingne (v spolupráci s Rowanom Colemanom; ich podiel na románe ale špecifikovaný nebol). Vo viacerých čitateľoch to môže vyvolať skepsu a pocit marketingovej stratégie. Ja však môžem povedať, že ide o naozaj prepracované dielo. Knihu som si prečítal s odstupom času dvakrát a vždy som sa na ňu pozeral inak. Netvrdím, že je bezchybná, práve naopak. Ak ste si prešli bujarou pubertou alebo stále hľadáte samého seba, Všetci za jedného môže byť tou správnou knihou, ktorá vás prinúti zamyslieť sa.

zdroj obrázkov: weheartit.com
streda 8. augusta 2018

Aký dôvod má mlčanie? | recenzia knihy Keby zavolal (Rosie Walshová)

Asi každý si prešiel niekoľkými sklamaniami z lásky. Nadšením, prvotným spoznávaním toho druhého, ale aj prehnanými očakávaniami či sklamaním, ak to nevyjde. Je to jednoducho kolobeh, ktorý patrí k životu. Predstavte si, že spoznáte skvelého muža, strávite spolu sedem nádherných dní a zamilujete sa. Uveríte, že je to obojstranné. Akoby ste celý život čakali jeden na druhého. Pred odletom na plánovanú dovolenku vám sľúbi, že z letiska zavolá. Ani najmenej o tom nepochybujete. Ibaže už sa neozve. Priatelia vám radia, aby ste naňho zabudli, že nie je hoden vašej lásky, no vy cítite, že sa mýlia. Ste presvedčená, že sa mu niečo stalo a že na svoje mlčanie musí mať dôvod. Uplynú minúty, dni, týždne a obavy oňho vás zrazia na kolená. Čo urobíte, keď sa presvedčíte, že intuícia vás neklamala a na svoje mlčanie má naozaj vážny dôvod? Je za ním to, s čím ste sa jeden druhému nestihli zdôveriť... Pravda.

Aj keď by som to nemal hovoriť, anotácia tejto knihy mi na prvý pohľad pripadala trochu pritiahnutá za vlasy. Zamilovať sa do niekoho po jednom týždni nie je veľmi reálne – a aj keby sa to niekomu podarilo, takýto vzťah by pravdepodobne nemal veľkú budúcnosť. Ale o tom potom. Nakoniec som sa knihe rozhodol dať šancu a musím povedať, že to neľutujem. Aj keď začiatok bol náročný... 

"Posledných dvadsať rokov som prežil dobre. Popasoval som sa so zármutkom a prebojoval sa do života. Ale dovolil som, aby bola dôležitejšia než ja. Celý čas..."

Autorka sa rozhodla svoj príbeh vyrozprávať viacerými spôsobmi. Čitateľ sleduje dejovú líniu jednak z pohľadu Sarah, no takisto aj pomocou listov, ktoré píše Sarah Eddiemu, podľa nej osudovej láske. V neposlednom rade môže čitateľ sledovať vývoj udalostí z pohľadu samotného Eddieho. Musím povedať, že spočiatku mi bola Sarah nesympatická a nerozumel som jej správaniu. Viackrát mi takisto neboli jasné vzťahy medzi niektorými postavami. Situácia sa ale zmenila v druhej polovici románu, kedy kniha nabrala úplne iný spád. Dej, ktorý sa len pomaly vliekol, naraz zmenil svoj charakter. Zápletke už nechýbala akcia a dej sa posúval plynulo dopredu. Odrazu začalo všetko dávať zmysel.

Pozitívne hodnotím najmä nepredvídateľnosť príbehu. Od druhej polovice románu ma autorka až do samého konca udržala v napätí a vôbec som netušil, ako sa kniha nakoniec skončí. Páčil sa mi tiež štýl, ktorým bolo toto dielo napísané. Čítal sa veľmi dobre a rýchlo. Výhrady mám ale voči uveriteľnosti celej zápletky. V druhej polovici autorka odkrýva viaceré tajomstvá. A hoci je život nepredvídateľný a niekedy sa vám stanú aj tie najmenej pravdepodobné veci, počas čítania knihy Keby zavolal som sa niekoľkokrát pozastavil nad tým, či by sa niečo podobné mohlo stať aj v skutočnosti. Ďalšiu výhradu mám k postavám, ktoré sa neraz správali povrchne a ich emócie neboli dostatočne vykreslené. Akoby mala autorka problém vystihnúť, ako sa postavy cítili, a preto radšej zamerala pozornosť na niečo iné.

"Nie sme len obeťou nášho života. Šťastie je otázkou rozhodnutia."

Keby zavolal je oddychové čítanie ako stvorené na leto. Ak napriek tomu, že mala kniha niekoľko nedostatkov, neľutujem, že som si ju prečítal. Ako som už spomínal, prvá polovica bola úplne iná než tá druhá. Obsahovala viacero hluchých miest a dej sa posúval dopredu len veľmi pomaly, čo bola škoda. Neskôr sa ale všetko zmenilo. Ak hľadáte nenáročný román s nečakaným rozuzlením, mali by ste dať tejto knihe šancu. Prajem pekné čítanie.

zdroj obrázkov: wehearit.com
sobota 7. júla 2018

Príbeh o láske a vytrvalosti | recenzia knihy Kým prišla búrka (T. O. Ashcraftová, S. McGearhartová)

Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že v súčasnosti vychádza iba minimum kníh, ktoré sú inšpirované skutočnou udalosťou. Kniha Kým prišla búrka opisuje príbeh Tami, ktorej sa vďaka svojej odvahe a vytrvalosti podarilo po vyše štyridsiatich dňoch doplávať do bezpečného prístavu po tom, ako ju a jej snúbenca Richarda na mori postretla pohroma. Ocitli sa totiž v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma. Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol. 

Na knihe Kým prišla búrka ma zaujal fakt, že ide o skutočný príbeh. Takisto ma upútala anotácia románu, ktorá vo mne evokovala netradičný a hlavne dojímavý príbeh, zobrazujúci viaceré aspekty života: od lásky, cez vytrvalosť a odvahu. S odstupom času môžem povedať, že kniha bola pre mňa naozaj netradičným čítaním. Aj napriek tomu, že neľutujem jej prečítanie, mám voči románu niekoľko výhrad

"...keď som sa pozrela späť na svoje nešťastné začiatky v úlohe profesionálnej námorníčky, utešovalo ma vedomie, že mám Richarda. Vďaka Richardovi sa mi páčilo kdekoľvek, aj uprostred tohto rozbúreného mora."

Hneď na začiatok treba spomenúť skutočnosť, že táto kniha zobrazuje udalosť tak, ako sa reálne stala: opisuje teda iba to, čo je možné, bez akýchkoľvek prikrášlení alebo zľahčení. A práve s tým môžu mať niektorí čitatelia problém. Štýl autoriek sa nepodobá bežným románom z kategórie beletrie. Práve naopak, je skôr rozprávaním o živote človeka a o tom, čo ho postretlo a čo zmenilo jeho pohľad na svet. Spočiatku mi štýl rozprávania autoriek prekážal. Vytvárali na môj vkus príliš dlhé vety a celkovo sa mi kniha čítala o niečo ťažšie než ostatné. Román na konci obsahuje aj slovník cudzích slov s niekoľkými termínmi z prostredia námorníctva, ktoré autorky v diele použili. 

Čo však hodnotím pozitívne, je hĺbka a úprimnosť celého príbehu. Aj napriek tomu, že sa hlavná hrdinka nezachovala vždy najlepšie, dokázala si priznať vinu. Pozitívne hodnotím dôveryhodnosť celej knihy, ktorá pramení z toho, že autorka si "morské peklo" vyskúšala na vlastnej koži. Kým prišla búrka sa od ostatných kníh odlišuje aj tým, že už dopredu viete, ako sa  skončí. Aj napriek tomu ale toto dielo čo povedať svojmu čitateľovi. Odhliadnuc od všetkých spomenutých nedostatkov, je publikácia autoriek obdivuhodná: minimálne pre odvahu a vytrvalosť, na ktorú tak intenzívne odkazuje.

"Obdivujú ma, že som prežila, ale uvedomuje si niekto, že boli dni, keď som nechcela žiť? Vedela som, že musím nájsť spôsob, aby som sa vyrovnala s tým, že som prežila, ale zaslúžim si desaťtisíc rokov šťastia?"

Kým prišla búrka je kniha, ktorá má potenciál chytiť vás za srdce – už len pre myšlienku, ktorú v sebe nesie. Aj napriek tomu si ale myslím, že spracovanie knihy príbehu mierne uškodilo, a hoci by sa dalo z námetu vyťažiť oveľa viac (a napísať román dynamickejšie a pútavejšie), jeho potenciál nebol naplno využitý. Mal som pocit, že zápletka neplynula dynamicky a pre početné odbočenia z príbehu a spomienky hlavnej hrdinky sa dejová línia posúvala dopredu len veľmi pomaly. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré má v sebe peknú myšlienku, mali by ste dať tomuto románu šancu. Jeho čítanie vám zaberie len pár hodín, avšak môže vás obohatiť na ešte veľmi dlhú dobu. 

zdroj obrázkov: wehearit.com
piatok 15. júna 2018

Stačí jeden zlý pohyb a môže nasledovať náraz | recenzia knihy Leto bez vody (Laura Silvermanová)

Je ťažké vzdať sa vecí a ľudí, ktorých milujeme. Odísť z miesta, ktoré bolo naším všetkým. Anise chcela stráviť letné prázdniny ako každé iné – s priateľmi, surfovaním a posedávaním na pláži. Po vážnej nehode svojej tety však musí Anise odísť do Nebrasky – a postarať sa o svojich mladších bratrancov a sesternicu. Všetko sa skomplikuje, keď jedného dňa stretne Lincolna, charizmatického jednorukého skejtbordistu. Ten ju nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom, odcudzí sa kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Anotácia aj názov knihy ma zaujali už na prvý pohľad. Dlhší čas som totiž hľadal román na (prichádzajúce) leto, ktoré už netrpezlivo klope na dvere. Cez prázdniny ale nie vždy všetko ide podľa plánu a práve Leto bez vody opisuje (ne)dokonalé slnečné dni plné prekvapení. Letné lásky, krátke pobláznenia, dni plné oddychu, slnka a relaxu... Alebo aj nečakaných starostí. Čo sa mi na knihe páčilo, bola jej reálnosť. Autorka sa na nič nehrala, neopisovala americký sen na pláži, ale zobrazovala život taký, aký je – a poukazovala na jeho pozitívne, aj negatívne stránky. 

„Nič sa nestalo, jasné?“ povie zvýšeným hlasom. „Chápeš? Nič sa nestalo.“ No problém je v tom, že čím viac opakuje, že sa nič nestalo, tým viac som presvedčená, že opak je pravdou.

Vďaka autorkinmu štýlu sa kniha čítala rýchlo a ľahko. Dej nebol náročný na pochopenie a strany mi ubiehali jedna radosť. V druhej polovici sa zápletka príbehu mierne zamotala a na povrch sa vyplávalo niekoľko tajomstiev. Musím však povedať, že práve druhá polovica obsahovala viaceré hluché miesta a dynamický dej sa začal „vliecť“, čo je veľká škoda. Pozitívne hodnotím celkové spracovanie knihy: síce je ústrednou témou lovestory dvoch mladých ľudí, autorka do popredia kladie aj rodinu. Poukazuje na medziľudské vzťahy, najmä na tie naštrbené, a pokúša sa o ich nápravu. Takisto hovorí o sile priateľstva a svojím spôsobom núti čitateľa, aby sa do deja zapájal – a uvažoval nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on. Negatívum však vidím v posolstve knihy, ktoré nebolo dostatočne vykreslené, a takisto v postavách, ktoré som si síce obľúbil, ale neurobili nič, čím by ma „chytili za srdce“. 

Leto bez vody je príjemným oddychovým čítaním, ktoré vám dokáže, že nezabudnuteľné prázdniny môžete zažiť aj v prípade, že sa vaše plány od základov zmenia. I keď má kniha niekoľko nedostatkov, určite stojí za prečítanie. K dokonalému zážitku už chýba iba studený nápoj, slnečník a napustený bazén. Prajem pekné čítanie!
zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 10. júna 2018

Aké poslanie v sebe skrývajú domáci miláčikovia? | recenzia knihy Psia cesta (W. Bruce Cameron)

Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť. 

„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“

Keď som sa púšťal do čítania tejto knihy, mal som mierne obavy, či autor bude mať pokračovaním ešte čo povedať. Hlavnú myšlienku a posolstvo románu totiž vykreslil dostatočne dobre už v prvej časti tejto série. V prvých kapitolách príbehu som ale pochopil, že rozhodnutie prečítať si túto knihu bolo správne. Hoci sa niektoré motívy v Psej ceste opakovali, dozaista mal autor ešte dostatok myšlienok, ktoré chcel podať svojim čitateľom. Výnimočnosť Psej cesty (a takisto aj Psej duše) spočíva v hlavnom hrdinovi, ktorým je pes – a aj rozmýšľa ako pes, čo v mnohých situáciách vyznieva komicky. Psia cesta však nemá byť humorným príbehom. Obsahuje viaceré smutné pasáže, ale tiež aj tie, ktoré vás prinútia na chvíľu sa zastaviť, zamyslieť sa či pohladiť svojho psa.

Aj keď by sa podľa ústrednej témy mohlo zdať, že román je vhodný skôr pre deti, v skutočnosti to tak nie je. Cameron vo svojich knihách poukazuje na vernosť psov, ktorú domáci miláčikovia preukazujú svojim majiteľom. Krásnym a čistým spôsobom opisuje oddanosť a vďaku ľuďom, ktorých majú psy radi. Práve pre hlboké myšlienky je kniha vhodná aj pre dospelých, a najmä pre všetkých tých, ktorí sa snažia pochopiť zmýšľanie (svojich) psov. Autor sa tejto roly zhostil bravúrne a hlavnú postavu príbehu si každý z vás určite zamiluje.

„Usúdil som, že keď rozhryziem tie smutné topánky, moje dievča už nikdy nebude plakať. Keď sa však ráno prebudila a zbadala franforce porozhadzované po zemi, nebola vôbec šťastná. 
‚Och, len to nie!‘ vykríkla. ‚Zlý Max! Zlý Max!‘
A bol zo mňa zlý pes. Nemal som jej roztrhať tie topánky.“

Psia cesta nie je obyčajný román, ktorý rieši medziľudské vzťahy, spoločenský problém či vyšetrovanie vraždy. Autor vytvoril jednoduchú zápletku a zvolil si priamu myšlienku, ktorú chce podať svojmu čitateľovi. Práve táto jednoduchosť vo výraznej miere dopomohla danému románu. Keďže som milovníkom psov, čítanie Psej cesty bolo pre mňa zážitkom. Autor vynikajúco skombinoval veselé momenty s tými smutnými. Poukazuje na odvahu, vytrvalosť, ale takisto na poslanie, ktoré máme v tomto živote  a v neposlednom rade aj na poslanie, ktoré majú naši domáci miláčikovia. Psiu cestu odporúčam každému, kto má chuť na netradičné a nenáročné čítanie, no zároveň rád siahne po kvalitne spracovanom príbehu. Pevne verím, že Psia cesta chytí za srdce aj vás. :-)
zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
sobota 5. mája 2018

Odvaha ako kľúč k úspechu | recenzia knihy Všade samé korytnačky (John Green)

Vo svete literatúry azda nie je človek, ktorý by nepoznal Johna Greena, presláveného vďaka knihám Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, Kam zmizla Aljaška či Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Autor sa nedrží jednej línie a každá jeho kniha prináša niečo nové. Jednoducho povedané, Green dokáže vymyslieť všetko. Jeho čitatelia sa neraz rozdelili do dvoch táborov: medzi tých, ktorí jeho knihy zbožňujú, a tých, ktorí ich nenávidia. Po dvoch rokoch prichádza na Slovensko jeho ďalší román Všade samé korytnačky

Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou

Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá. 

"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."

Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Aj v prípade korytnačiek platí, že menej je niekedy viac. Ak hľadáte jednoduchý príbeh, mali by ste zvoliť inú z autorových kníh. 
zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
streda 4. apríla 2018

Najhoršie spomienky sú tie, ktoré si nepamätáte | recenzia knihy Nočný vták (Brian Freeman)

Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje." 

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť

"Z obidvoch strán sa nad ním týčili vysoké budovy, pred ktorými parkovali autá. Oboma smermi zamával zbraňou. Nebol tam však nikto. Nočný vták uletel."

Freeman píše veľmi dobre. Kniha sa číta rýchlo, dej je dynamický, udalosti sa odohrávajú jedna za druhou, bez hluchých miest. Pre zámerne krátke vety listujete stále ďalej a od knihy sa nemôžete odtrhnúť. Autor ma až do samého konca držal v napätí a neustále som sa pýtal, kto môže byť Nočným vtákom. Mal jednoducho všetko dopredu premyslené a vytvoril dokonalú sieť vzťahov. Hoci je zloženie postáv podobné iným príbehom, treba povedať, že Freeman si dal na románe naozaj záležať. Snaží sa do príbehu zapájať aj vás a vďaka dynamickosti dielo prečítate veľmi rýchlo. Musím povedať, že som si túto knihu užil.  

"Muž sotva lapal po dychu. V živote taký výkrik 
nepočul, ale presne vedel, čo znamená. Bol to 
výkrik človeka, ktorý hľadí smrti do očí."

Nočný vták je prepracovaný krimi príbeh, ktorý síce nie je bezchybný, ale dozaista stojí za prečítanie. Pozitívne hodnotím už spomenutý psychologický podtón príbehu a spôsob, ktorým autor čitateľovi približoval ľudské vnútro a fungovanie pamäti. Aj napriek dokonale premyslenej zápletke román nie je zložitý na pochopenie, a preto si ho užije široká škála čitateľov. Autorov štýl je chytľavý, a preto knihu veľmi rýchlo zhltnete. Odporúčam ju každému, kto má rád krimi príbehy a detektívky a takisto tomu, kto obľubuje psychologické romány. Prajem pekné čítanie! :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com
streda 28. marca 2018

Bohatstvo, ktoré má trpkú príchuť | recenzia knihy Papierová princezná (Erin Wattová)

Papierová princezná patrí do tej skupiny kníh, ktoré si veľmi rýchlo získajú medzi dospievajúcimi čitateľmi obrovskú základňu fanúšikov. Či už svojou témou, prostredím, problémami, na ktoré sa odvolávajú, alebo cieľovým publikom, ktorému sú určené. Táto kniha by sa dala prirovnať k americkej sérii After či Chodiacej katastrofe. Aj tie mali podobné charakteristiky ako Papierová princezná od Erin Wattovej. Princeznú v románe stvárňuje Ella Harperová, ktorá odmala zápasí s nedostatkom financií. Po smrti mamy ostala sama, zarábala si pochybným spôsobom, isto nie vhodným pre dospievajúce dievča. Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Jeho ponuka neznie najhoršie. Kto by predsa nechcel bývať v bohatstve? Má to však jeden háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia a každý ich pohľad je pre Ellu utrpením. Neplnoleté dievča nemá na výber a musí sa vzoprieť svojmu odporu a emóciám, ktoré jej pomaly ale isto prerastú cez hlavu.  

"Nikdy to nebude môj domov. Nepatrím do nádhery, 
ale do špiny. Tú dobre poznám. V nej sa cítim dobre, 
pretože špina neklame. Nie je zabalená do pekného 
obalu. Je presne taká, aká je."

Predstavte si, že by vás navštívil bohatý Callum Royal, ktorý by vám ponúkol bývanie v luxusnom dome a takisto aj odmenu za každý deň, ktorý v ňom strávite. Znie to ako americký sen? Presne taký pocit vo mne vyvolala anotácia tejto knihy. Mierne som sa obával toho, akým spôsobom podajú autorky celý príbeh a či mu nebude chýbať dôveryhodnosť. Moje obavy boli na mieste. Na jednej strane treba povedať, že sa Papierová princezná číta naozaj ľahko a dobre. Táto autorská dvojica, ktorá píše pod pseudonymom Erin Wattová, má talent a písať vie. Avšak na strane druhej musím skonštatovať, že mi viaceré momenty pripadali absurdné. Často som neveril tomu, čo jednotlivé postavy hovoria, a takisto som si neobľúbil ani Ellu.

Spočiatku som vnímal hlavnú postavu pozitívne, pretože bola osobnosťou a vedela, čo robí. Avšak od istého momentu sa jej správanie úplne zmenilo. Za všetko môže chlap, poviete si. Ella mi už od tej chvíle nesedela, bola nerozhodná a nestála. Musím takisto povedať, že sa mi druhá polovica knihy páčia viac než prvá. Jedna udalosť striedala druhú a zápletka mala spád. Smerovala až k záverečnému zvratu, ktorý asi nikto nečakal a ktorý viacerých čitateľov prinúti prečítať si aj pokračovanie. Aj keď vám môže táto udalosť pripadať ako klišé, mnohých určite prekvapí. Ako to nakoniec dopadne, sa dozvieme až v pokračovaní, ktoré by malo vyjsť 19. júna pod názvom Prekliaty princ. 

"Nie je mi to jedno. Nenávidím sa za to, ale neviem odolať zúfalej potrebe skúsiť to. Skúsiť zapadnúť. Skúsiť zažiť na tejto škole niečo iné než na všetkých predošlých."

Papierovú princeznú hodnotím ako priemerné čítanie, ktoré možno zaradiť skôr do kategórie oddychovej literatúry. Román je písaný príjemným štýlom, avšak nemožno od neho očakávať zázraky. Určený je skôr mladším čitateľom, keďže sa opiera aj o otázku hľadania vlastného ja, rodiny, vzťahov, sexu a toho, ako ovplyvňujú rozhodnutia život človeka. Zobrazuje skôr americkú realitu, ktorá je od tej našej značne odlišná. Ak tejto knihe dáte šancu, verím, že vás nesklame a že si jej čítanie užijete. :-)

Zdroj obrázkov: weheartit.com

piatok 16. marca 2018

Čo dosiahne vďaka svojej odvahe a dobrému srdcu? | recenzia knihy Malý zázrak (Mira Bartóková)

Rozprávka podľa psychológov nie je len literárnym dielom. Pre malé deti je návodom na to, ako treba žiť. Aj keď sú rozprávky určené deťom, obsahujú množstvo ideí, ktoré nesú posolstvo aj pre dospelých. Neil Gaiman raz vyslovil krásnu myšlienku. „Rozprávky sú pravdivé – nie preto, že nám hovoria, že existujú draky, ale preto, že nám hovoria, že drakov môžeme poraziť.“ Jeho citát dokonale vystihuje život a prekážky, ktoré nám prináša. Malý zázrak je určený deťom, čo vďaka pôvodnej obálke zaiste pochopí každý čitateľ. Nehovoriac o ilustráciách, ktoré dokonale dopĺňajú písané slovo. Kniha má v sebe oveľa viac ako len návod, ako treba žiť. Bartóková poukazuje na silu priateľstva, odvahu; uvažuje o vlastnom ja. Kto vlastne som? Kam patrím a aké je moje miesto vo svete? Dokážem sa vzoprieť pravidlám a ísť za svojím snom? Núti čitateľa myslieť a celý príbeh postavila na jednoduchej dejovej línii. Svoje posolstvo prináša v originálnom a neopakovateľnom príbehu, ktorý zaujme nielen mladých čitateľov. Dovoľte mi predstaviť vám Malý zázrak.

"Zdalo sa mu, že nevie vôbec nič o sebe ani o záhadnom svete za vysokým múrom a bránou. Ale v hĺbke duše vedel, že po niečom túži. Iba zatiaľ nezistil, čo to je."

Keď som sa dostal k anotácii tohto príbehu, vyvolala vo mne zvláštny dojem. Je kniha naozaj určená pre mňa? Dokáže mi niečo dať? Zaujala ma však hlavná postava, napoly zviera a napoly človek, líška Artuš bez jedného ucha, s nevinným a dobrým srdcom. Nepamätá si, kto je ani odkiaľ pochádza. Býva v Domove pre neposlušné a nechcené tvory, v ktorom vládne zlá slečna Pleslivá. Čoskoro si získa náklonnosť prízemka Čačky, s ktorou sa mu podarí zo sirotinca ujsť. Prežijú dobrodružstvo, ktoré ich zavedie do veľkého sveta a napokon aj na cestu za Artušovým pravým osudom. Malý zázrak bol úplne inou knihou než väčšina tých, ktoré som doposiaľ prečítal. Nemožno ju teda porovnávať s ostatnými fantasy dielami. Môžem však povedať, že ma táto kniha prekvapila. Nesie v sebe pekné myšlienky, preto jej čítanie hodnotím ako príjemnú zmenu.

Autorka vo svojom románe apeluje na odvahu dospievajúcich detí a poukazuje na silu priateľstva. Takisto aj na to, ako veľmi dokáže ovplyvniť váš život to, čo máte vo svojom vnútri. Bartóková dokázala vytvoriť pútavý príbeh, ktorý môže zaujať aj staršiu generáciu čitateľov. V knihe nájdete niekoľko hluchých miest a pár výhrad mám aj k hlavnej postave. Tá sa mohla podľa môjho názoru viac prejaviť. Hoci nejde o prevratné dielo, ktoré by prinieslo do sveta literatúry niečo nové, ba výnimočné, iste stojí o vašu pozornosť.

"Myslel na tú noc pred dávnymi rokmi – na nežný spev, na jemné ruky, ktoré ho držali, a na hlas, ktorý povedal: Si malý zázrak. Veľmi, veľmi dlho sme na teba čakali."

Malý zázrak určite nie je iba pre malých. Svojimi myšlienkami dokáže prilákať aj starších čitateľov. Netreba však očakávať zázraky. Ide skôr o jednoduché čítanie, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy bežného sveta. K tomu vám dopomôžu aj spomínané ilustrácie, ktoré z knihy ešte väčšmi robia umelecké dielo. Prvou časťou však tento príbeh nekončí, pretože autorka pripravuje pre svojich čitateľov aj pokračovanie. Azda bude rovnako poučné a pútavé ako aj Malý zázrak. Prajem pekné čítanie! :-)
Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
nedeľa 28. januára 2018

Keď je mlčanie silnejšie ako samotný skutok | recenzia knihy Kto je bez viny (Liane Moriartyová)

Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.

Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé. 

"...ale nedá sa všetko vyriešiť smiechom. Smiali 
sa celých osem rokov. Sľúbili si, že budú pri sebe 
stáť v dobrom i v zlom, ale keď to hovorili, smiali sa, 
pretože vtedy sa im všetko zdalo veľmi, veľmi 
smiešne. Akoby nepodarený účes bol to najhoršie, 
čo ich v živote môže stretnúť." 

Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika

"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil  za všetko v živote treba niesť následky."

Musím povedať, že aj napriek aktuálnosti námetu by sa dala téma spracovať oveľa lepšie. Autorka sa v prvej polovici až príliš zamotávala v záhadách. Síce ma čítanie bavilo, román nabral spád až vo svojej druhej polovici. Autorke trvalo veľmi dlho, kým vykreslila celú situáciu, kým čitateľovi priblížila vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktorých bolo na môj vkus až príliš veľa. Pozitívne ale hodnotím psychologický podtón príbehu. Autorka poukazuje na pocit viny, ktorý je súčasťou života každého z nás. Analyzuje a zamýšľa sa nad tým, do akej miery dokáže ovplyvniť vina a pochybenie vzťah medzi dvoma ľuďmi. Je  škoda, že autorka potenciál námetu využila len čiastočne a Kto je bez viny je tým pádom iba priemerným oddychovým čítaním.

Kto je bez viny sa nesie v podobnom duchu ako predošlé autorkine knihy. Minimálne z hľadiska výberu témy. K jej spracovaniu mám však, ako už bolo spomenuté, niekoľko výhrad. S odstupom času musím povedať, že som od autorky čítal aj vydarenejšie príbehy. Kto je bez viny je príjemným čítaním, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy všedného života, avšak od knihy netreba očakávať príliš veľké zázraky. Ak ste sa s tvorbou Liane Moriartyovej ešte nestretli, určite by ste mali uprednostniť skôr Veľké malé klamstvá alebo Manželovo tajomstvo.

zdroj obrázkov: weheartit.com

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Moja fotka

Mám 22 rokov a študujem žurnalistiku v Bratislave. Na to, aby ste ma spoznali lepšie, vám postačí začítať sa do mojich príspevkov, alebo ma kontaktovať v správe.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.