streda 8. januára 2020

Aj sekunda môže všetko zmeniť | recenzia knihy Posledné, čo v živote urobila (Gregg Olsen)

Niektoré knihy začnete čítať a ihneď viete, čo od nich môžete očakávať. Predostrú vám skupinu postáv, vzťahy medzi nimi, a zároveň aj konflikt, ktorý sa stane námetom pre spracovanie románu. V prípade knihy Posledné, čo v život urobila, som ale taký pocit nemal. Autor začal rozprávanie príbehu retrospektívne, a ja som vhupol do absolútneho neznáma. Hoci som ničomu nerozumel, pokračoval som ďalej – a s odstupom času som za to veľmi rád. 

S menom Gregga Olsena som sa v minulosti už stretol. Síce som od neho žiadnu knihu nečítal, je autorom dvojdielnej série Prázdna rakva (Závisť a Zrada), ktorá dávnejšie vyšla v slovenskom preklade. Hoci v prípade menovanej série išlo skôr o žáner young adult, rozšírený medzi mladými čitateľmi, román Posledné, čo v živote urobila, do tejto kategórie zaradiť nemožno. Jeho anotácia ma však zaujala už v prvom momente, a preto som nad prečítaním neváhal ani sekundu. 

Do mestečka na brehu rieky Deschutes sa húfne sťahujú mladí ľudia. Liz a jej manžel Owen celé roky obdivujú svojich dobrých priateľov a susedov Carole a Davida. Zdá sa im, že majú všetko – bezstarostný, šťastný život a krásneho synčeka Charlieho. Potom Charlie bez stopy zmizne a rodinami otrasie tragédia, ktorú nikto nechápe. Okrem Liz. Stačila sekunda a všetko sa zmenilo. Liz spôsobila nehodu, ktorej následky už nemôže vziať späť. Znásobila ju druhou najhoršou chybou: zatajila ju. Zatiaľ čo manželstvá praskajú pod ťarchou žiaľu a strachu, Liz sa utiahne do vlastného tmavého sveta viny, rastúcej paranoje a klamstiev, o ktorých ani netušila, že ich je schopná. 

"Jedného dňa to možno budeš ty. Budeš sa hnať za svojím snom a nikdy si ho nesplníš. Ako somár, ktorému mávajú pred očami mrkvou, aby sa pohol."

Ako som už spomínal, autor začal rozprávanie príbehu netradičným spôsobom, a podobne sa vyvíjala aj celá dejová línia. Olsen kládol veľký dôraz na vykreslenie postáv a najmä na ich psychiku. Opisoval ich konanie v hraničných situáciách, ktoré sa nabaľovali jedna na druhú. Postavy schválne vystavoval vypätým momentom a sledoval zmenu ich správania. Ocenil som najmä štýl, akým celý príbeh vyrozprával. Autor nečakane odhaľoval jednotlivé kúsky skladačky, ktoré do seba postupne začali zapadať. Až do samého konca som nemal tušenie, ako sa kniha skončí – a koniec koncov ho nemám ani dnes. Taktiky neprezradiť čitateľovi úplne všetko sa nezbavil ani na konci príbehu, a prinútil ma nad románom rozmýšľať aj po jeho dočítaní. 

"Chyby sú ako kocky domina – mechanicky, nezadržateľne sa kopia jedna na druhú."

Hoci som bol zo zápletky a autorovho štýlu doslova unesený, viackrát som sa ale zamýšľal nad uveriteľnosťou niektorých pasáží. Viem, že Olsen konštruoval román ako fikciu, no určité udalosti by museli byť v skutočnom živote až príliš veľkou zhodou náhod. Čo ale treba vyzdvihnúť, je fakt, že sa v knihe neustále niečo dialo, a autor v nej dokázal veľmi dobre rozvrhnúť akciu. Ako som už uviedol, dopodrobna si premyslel vzťahy medzi postavami a čitateľa nútil k aktivite. Aj preto som mal chuť stále pokračovať v čítaní, a dozvedieť sa, ako to celé skutočne bolo.

"Keď skončil, pozrel do zrkadla. Bol 
všetkým, čím chcel byť."

Po prečítaní anotácie románu Posledné, čo v živote urobila, som tušil, že pôjde o netradičný a zaujímavý príbeh. Dnes ale musím povedať, že mám za sebou vynikajúci triler, ktorý oplýva prepracovanými postavami a dokonale naplánovanou dejovou líniou. Hoci som musel párkrát privrieť oči nad uveriteľnosťou niektorých pasáží, nič to nemení na fakte, že som si čítanie tejto knihy naozaj užil. Ak hľadáte príbeh, pri ktorom sa nebudete nudiť, a ktorého autor vás neustále niečím prekvapí, Posledné, čo v živote urobila, bude pravdepodobne tou správnou voľbou. Prajem pekné čítanie! :-)


"Minulosť sa nedá napraviť. Dá sa ísť iba dopredu."

https://www.bux.sk/knihy/430009-posledne-co-v-zivote-urobila.html
zdroj obrázkov: weheartit.com
pondelok 2. decembra 2019

Niektoré tajomstvá by mali zostať tajomstvami | recenzia knihy Nechaj si to pre seba


Pred dvoma rokmi vyšla na Slovensku kniha Jeden z nás klame, na ktorú som sa v tej dobe veľmi tešil. Zobrazovala stredoškolské prostredie a študentov, ktorých spájalo jedno – tajomstvá. Kniha Nechaj si to pre seba už v názve napovedá, že sa od svojej predchodkyne nebude veľmi líšiť. Keďže sa mi román Jeden z nás klame páčil, nad prečítaním autorkinho ďalšieho príbehu som neváhal ani sekundu.

Echo Ridge je malé mesto. Ellery v ňom nežila, no dobre ho pozná. Pochádzala odtiaľ jej teta, ktorá ako sedemnásťročná zmizla bez stopy. O pár rokov sa mestečko zviditeľnilo vraždou kráľovnej stredoškolského plesu. Dievča našli mŕtve v zábavnom parku. Ellery sa má teraz nasťahovať do Echo Ridge k starej mame a vôbec ju to neteší. Malebné mesto skrýva plno tajomstiev. Školský rok sa poriadne nezačal a niekto už vyhlásil lov na kandidátky na kráľovnú plesu. Vyhráža sa zopakovaním hrôz spred piatich rokov. Ellery dobre vie, čo znamená mať tajomstvo. Má ho jej mama aj stará mama. A čím dlhšie býva v Echo Ridge, tým viac zisťuje, že všetci niečo skrývajú a nie každý udrží jazyk za zubami. 

"Tí, ktorí v Echo Ridge žijú, sa tvária, akoby mal každý, kto prekročí jeho hranice, zmiznúť z povrchu zemského."

Pamätám si, čo sa mi na románe Jeden z nás klame, páčilo najviac. Bol to štýl autorky, ktorý ma neustále nútil pokračovať ďalej v čítaní. Po odhalení jedného tajomstva prišlo druhé, a McManusová ma držala v napätí až do samého konca. Presne s týmto pocitom som sa púšťal aj do čítania Nechaj si to pre seba. Po prvých kapitolách som ale ostal mierne sklamaný, pretože zápletka príbehu mala veľmi pomalý spád a jej vývoj už od prvej kapitoly stagnoval. Aj keď som často rozmýšľal nad páchateľom (a do poslednej chvíle sa mi ho nepodarilo prekuknúť), dej sa rozbehol až krátko pred koncom knihy. Vtedy sa všetko veľmi rýchlo zomlelo, a ja som sa ani nestihol spamätať, "a bolo po knihe". Musím ale povedať, že práve záver dejovej línie sa autorke podaril najlepšie.

"Ak som sa za roky čítania kníh o skutočných zločinoch niečo naučila, tak to, že vrahom je vždy priateľ."

Ak by som mal na knihe vyzdvihnúť to najlepšie, určite by to boli postavy, ktorým aj v tomto prípade autorka venovala najväčšiu pozornosť. Každú jednu svedomito vykreslila a najmä ich zobrazila realistickým spôsobom. Poukázala nielen na ich život v škole, ale tiež aj na ich súkromné problémy, ktorými si v danom momente prechádzali. Keďže boli rôznorodé, každý čitateľ si v knihe dokáže nájsť tú svoju. Odhliadnuc od spomínaných hluchých miest a pomalšieho vývoja dejovej línie, za pozitívum považujem aj autorkin štýl, ktorý sa ľahko a dobre číta. 

"Pred chvíľou som mu to takmer prezradila. Chcela som. Ale keď to raz prezradím, nebudem to môcť vziať späť."

Ak ste čítali knihu Jeden z nás klame, isto tušíte, že ani Nechaj si to pre seba nebude prevratným čítaním, ktoré zmení váš život naruby. Aj napriek tomu si ale myslím, že tento román stojí za prečítanie. Je to príjemná oddychovka, ktorá by rozhodne nemala chýbať vo vašej knižnici. Autorka zobrazila "vyšetrovanie" vraždy trochu iným spôsobom, a preto môže zaujať najmä mladšieho čitateľa. Ak dáte knihe šancu, prajem vám príjemné čítanie. :-)

zdroj obrázka: weheartit.com
štvrtok 31. októbra 2019

Túžba po tichu | recenzia knihy Slová načmárané na stenách (Julia Waltonová)

Ak by som si mal rozpomenúť, koľko som čítal za posledný rok kníh z kategórie young adult, toto číslo by sa šplhalo k desiatim alebo dvanástim. To nie je veľa, ale v minulosti by bol tento počet dvojnásobný, ak dokonca nie trojnásobný. Dôvodom je často jednoduchosť dejovej línie young adult literatúry, ale tiež aj podobná zápletka a orientácia na tie isté problémy mladých, ktoré u mňa už stratili svoje čaro. Román Slová načmárané na stenách bol však niečím iný. Síce tiež hovorí o problémoch mladého človeka, ale tie sú úplne iné než strasti jeho šestnásťročných rovesníkov.  

Adam je schizofrenik. Vidí a počuje ľudí, ktorí neexistujú. Rebeku, milé dievča, ktoré mu rozumie, mafiánskeho bosa, ktorý ho ohrozuje, či nahého čudáka Jasona. Zdá sa celkom jednoduché odlíšiť skutočné od neskutočného, ale Adam to pre svoju diagnózu nedokáže. Odrazu mu svitla nádej. Užíva experimentálny liek, ktorý mu pomáha ignorovať halucinácie. Nastúpi do katolíckej strednej školy, kde o jeho chorobe nikto nič nevie. Na dosah má nové možnosti, dokonca aj lásku. Spolužiačka Maja je pekná, inteligentná, hoci trochu tvrdohlavá, a zamilovaný Adam zúfalo túži byť normálnym tínedžerom, za akého ho priateľka považuje. Lenže liek, ktorý užíva, začína zlyhávať. Adam je odhodlaný urobiť čokoľvek, aby pred Majou uchoval svoje smutné tajomstvo.

„Vidiny nie sú vždy zlé. Niekedy sú celkom fajn. Zjavia sa, kedy sa im zachce. V tom ma nikdy nesklamú.

Ako som uviedol na začiatku, už na základe anotácie bude viacerým čitateľom zrejmé, že Slová načmárané na stenách nebudú tak úplne obyčajná young-adultovka. Tento fakt potvrdzuje aj štýl, akým sa autorka prihovára svojmu čitateľovi. Knihu napísala pomocou denníkových záznamov. Adam, ako hlavný hrdina, sa viac rozpráva s čitateľom, teda s vami, než s ostatnými postavami v románe. Práve vďaka tomu ho môžete detailne spoznať. Hovorí vám o svojich bolestiach a trápení, ale tiež o radosti a o všetkom, čo v danom momente prežíva. Často používa frázy ako Aby som odpovedal na vašu otázku... alebo Mohlo by vás zaujímať... či Opíšem vám, čo sa stalo, a vy mi poviete svoj názor..., ktoré knihu ozvláštňujú. Na tento štýl som si určitý čas zvykal, a v neposlednom rade aj na Adama ako takého. S odstupom času ale môžem povedať, že som si ho obľúbil. 

„Ak nemôžete dôverovať sám sebe, žijete vo veľmi zvláštnom svete. Chýba vám pevná zem pod nohami. Za normálnych okolností by som dôveroval veciam ako gravitácia, logika či láska, teraz im však dôverovať nemôžem, lebo neviem, či ich správne vnímam.

Autorka opisuje život stredoškoláka, ktorý sa pretĺka viacerými problémami. Či už v škole, vo svojom vnútri, alebo v rodine. Zobrazuje prostredie, v ktorom môžeme sledovať šikanu, zápas seba samého, ale aj hľadanie tej správnej cesty. Ako dejová línia plynie, príbeh postupne graduje, a gradáciu symbolizuje aj denná dávka experimentálneho lieku, ktorý Adam užíva. Tú môžeme sledovať na začiatku každého denníkového záznamu. Za menej zvládnutú považujem prvú polovicu knihy, v ktorej mal dej len veľmi pomalý spád. Román obsahoval viaceré hluché miesta a vo všeobecnosti mu chýbala akcia, ktorú autorka čitateľom dopriala až na úplnom konci. 

„Zdalo sa mi, že smrť prinesie pokoj. Predovšetkým bude konečne ticho. Túžim po tichu.

Adamov príbeh je síce vymyslený, ale ako uvádza autorka na konci knihy, schizofrénia je vážna a zákerná choroba, ktorou trpia milióny ľudí. Waltonová nie je lekárka a pri písaní svojho príbehu čerpala z vlastnej fantázie a dostupnej medicínskej literatúry. Slová načmárané na stenách sú oddychovou knihou, ktorá pravdepodobne nevypredá kníhkupectvá, ale rozhodne stojí za prečítanie. Hoci sa vás táto choroba nemusí týkať, nikdy neviete, kto vo vašom okolí s ňou práve bojuje. 
zdroj obrázka: weheartit.com
nedeľa 6. októbra 2019

Tajomstvá naše každodenné | recenzia knihy Otáznik je polovica srdca (Sofia Lundbergová)

Tajomstvá sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Chránime nimi svojich blízkych, rodinu či priateľov, no niekedy aj samého seba. Ľahko sa ale môže stať, že sa do tajomstiev zamotáte. Až do takej miery, že vlastne neviete, ktoré z nich sú skutočné. A ktoré z nich vás môžu zničiť.

Elin Boalsová pracuje ako úspešná fotografka a s manželom Samom vychováva sedemnásťročnú dcéru Alice. Navonok jej nič nechýba, no len ona vie, ako ťažko sa jej prekračuje prah domova. Jedného dňa dostane list od Fredrika, priateľa z detstva. Počas dospievania na švédskom ostrove Gotland, v chudobe a bez otca, bol jej záchranným kolesom. Rané obdobie života je škvrnou na Elininej minulosti a mlčí o ňom aj pred najbližšími. S Fredrikovým listom sa však so spomienkami vynorí aj pocit hanby za skutok, ktorý kedysi spáchala. Osudný čin ju vtedy prinútil utiecť a pretrhnúť všetky väzby. Elin už viac nemôže zatvárať oči pred realitou, inak hrozí, že nadobro stratí rodinu aj samu seba.

"...hľadí za červenými svetlami taxíka, miznúcimi v noci, spolu s tým najcennejším, čo má. Vlastne mala. Akoby sa jej všetko vymykalo z rúk. Všetko, o čo tak tvrdo bojovala."

Výhodou románu Otáznik je polovica srdca je jeho anotácia, ktorá vyvoláva rovnaký dojem, akým pôsobí aj samotná kniha. Vzbudzuje pocit mysteriózna a tajomstiev, ktorými je opradená aj minulosť hlavnej postavy tejto knihy. Môžem povedať, že mám veľmi rád, ak sa dejové línie alebo uhly pohľadu v románe striedajú; a príbeh nie je jednoliaty a zameraný iba jedným smerom. V prípade tohto príbehu mi ale striedanie časových pásem (minulosti a súčasnosti) miestami prekážalo: a autorka ho využívala tak často, že som mal problém s udržaním pozornosti a orientáciou sa v časovej následnosti. Nedostatok som videl aj vo vykreslení hlavnej postavy. Autorka síce detailne opísala minulosť aj prítomnosť Elin, avšak neraz som mal pocit, akoby nešla pod povrch a jednotlivé črty a udalosti uviedla len veľmi okrajovo

"Narodíme sa a jedného dňa zomrieme. Medzi 
týmito dvoma úsekmi sa musíme pokúsiť 
žiť tak dobre, ako sa len dá."

Čo na knihe oceňujem, je zaujímavý nápad a nepredvídateľnosť dejovej línie. Tá síce nie je ničím výnimočná a istotne by ste našli v kníhkupectve viacero podobných kníh. Celým príbehom sa však nesie pocit tajomna a toho, ako dokáže minulosť ovplyvniť našu prítomnosť – a v neposlednom rade aj to, kým teraz sme. Na druhej strane ale musím povedať, že som mal k spracovaniu knihy viaceré výhrady. Jednak to bolo striedanie časových pásem, no takisto aj dynamika príbehu, ktorá neraz stagnovala. Akoby dejovej línii chýbal hnací pud, ktorý by ju odbremenil od hluchých miest. Lundbergová síce píše dobre, ale aj napriek tomu nedokázala udržať moju pozornosť bez toho, aby som knihu po pár stranách "neodložil na neskôr". 

"Nedá sa milovať človeka, ktorý má srdce plné tajomstiev. Nejde to."

Román Otáznik je polovica srdca dokonale spĺňa charakteristiky oddychového čítania. Jeho zápletka nie je náročná, obsahuje viaceré pekné myšlienky a taktiež aj priestor na zamyslenie. Čo mi ale v príbehu chýbalo, bola dynamika a uveriteľnosť dejovej línie. Ak však hľadáte knihu, ktorá nebude ničím prevratná a ktorá vám spríjemní dlhé večery, Otáznik je polovica srdca môže byť dobrou voľbou.

zdroj obrázku: weheartit.com
štvrtok 5. septembra 2019

Sú to jej milované dvojčatá, alebo podvrhnuté deti? | recenzia knihy Blíženci (Melanie Goldingová)

Blížencov asi nemožno nazvať kriminálkou, hoci sa v nej trestný čin dozaista stal. Teda aspoň to tvrdí matka dvojičiek, Lauren. Prečo som sa rozhodol prečítať si tento román? Bola to pravdepodobne zvedavosť, a akýsi pocit, že kniha (alebo jej hlavná hrdinka) bude šialená. Pocit, že iba ona pozná pravdu, ktorú jej nikto neverí. S odstupom času musím povedať, že som za túto knihu veľmi rád. Mala niečo do seba, bola úplne iná než tie predošlé, a čo je hlavné, prinútila ma napäto lisovať až do samého konca. 

Všetci jej vravia, že je vyčerpaná a potrebuje si poriadne oddýchnuť. Majú pravdu. Lauren Tranterová práve porodila krásne dvojčatá, Morgana a Rileyho, a v živote nebola unavenejšia. Len ona však vie, čo sa stalo v prvú noc po pôrode v nemocničnej izbe. Odrazu sa tam objavila záhadná cudzia žena a chcela jej deti vziať. Vlastne nie vziať, vymeniť za akési iné... stvorenia. Okrem Lauren ju však nikto iný nevidel. Ani policajti nič nezistili. Všetci od lekára až po jej manžela sú presvedčení, že všetko sa odohralo iba v jej hlave. S výnimkou detektívky Joanny Harperovej, ktorej intuícia našepkáva čosi iné. Prešiel mesiac. V jedno slnečné ráno sa ustráchaná Lauren konečne vyberie s dvojčatami na prechádzku k rieke, zdriemne si na lavičke – a obe deti zmiznú. Polícia pohotovo zakročí, ale keď sa nakoniec dvojčatá nájdu, sú akési iné. Vyzerajú síce ako Morgan a Riley, aspoň všetci ostatní to tvrdia, ale Lauren sa niečo nezdá a zdesene kričí: To nie sú moje deti! Lauren je odhodlaná svojich synov nájsť a zachrániť, tak ako to káže stará legenda, aj keď riziko je nepredstaviteľné. Ak sa mýli, urobí najväčšiu chybu vo svojom živote.

"Predstava domova jej náhle pripadala cudzia 
ako vzdialená krajina, ako miesto, kam sa 
už možno nikdy nevráti." 

Melanie Golding vytvorila dve silné postavy. Na jednej strane Lauren, ktorá údajne prišla o svoje dvojčatá, a na strane druhej vyšetrovateľku Joannu Harperovú, ktorá jej – zdá sa – ako jediná verí. Obe ženské postavy majú svoj príbeh, a autorka odkrýva najmä minulosť vyšetrovateľky, ktorá v prípade zohráva istú rolu. Síce môže niekomu pripadať konanie hlavných postáv ako absurdné, ja som sa počas celej knihy snažil ich neodsudzovať – a pozrieť sa na príbeh z oboch strán. Ocenil som najmä nepredvídateľnosť dejovej línie, a takisto aj jej záver, ktorý by pravdepodobne nikto z čitateľov nečakal. Melanie necháva isté veci nedopovedané, a núti čitateľa nad knihou rozmýšľať. 

"Len nech to trvá, pomyslela si, toto sladké trápenie, čas bezsenných nocí. Nech to trvá toľko, koľko treba." 

Ako som uviedol na začiatku, autorka má veľmi silný rozprávačský talent, čo vás neustále núti pokračovať v čítaní. Súčasťou románu sú aj citáty z rôznych iných diel, ktoré súvisia s mýtmi o dvojičkách (ktorými je koniec koncov inšpirovaná aj samotná kniha). Autorka dejovú líniu odbremenila od hluchých miest a do popredia sa dostala najmä akcia. Ocenil som hlavne to, že sa kniha neuberala len jedným smerom – a to dolapiť potenciálneho páchateľa, ktorý dvojičky Lauren vymenil. Práve naopak, Goldingová jednotlivé línie postáv prepájala a snažila sa medzi nimi vytvoriť súlad. A to sa jej rozhodne podarilo. 

"Bála sa, že to nezvládne. Že neznesie mať pri
 sebe tie dve stvorenia a predstierať, že sú jej. 
Tak veľmi jej chýbali jej chlapci."


Je úplne jasné, že Blíženci nie sú knihou pre každého a nie každý v nej aj nájde pochopenie. Mňa ale veľmi zaujala a vytrhla zo všednosti dní. Dôvodom bola netradičná téma, silné hlavné postavy a hlavne vynikajúci spôsob, akým autorka príbeh rozpovedala. Veľmi príjemne ma prekvapil, hoci som spočiatku nemal vysoké očakávania. Snáď prekvapí aj vás. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázku: weheartit.com
štvrtok 1. augusta 2019

Cíti sa nevinný, ale nevie to dokázať | recenzia knihy Sieť (Hakan Nesser)

Predstavte si, že sa ráno zobudíte, a bolí vás hlava. Bolí vás tak veľmi, že si nespomínate, čo ste robili poslednú noc. Snažíte sa dostať do kúpeľne, ale dvere sú zamknuté. Keď sa vám ich konečne podarí otvoriť, vo vani nájdete svoju manželku. Mŕtvu. Ste si takmer istý, že vrahom nie ste, ale keďže si z predošlej noci skoro nič nepamätáte, nedokážete sa obhájiť. Popíjali ste s manželkou víno, veľa vína. Pretože ste pred príchodom polície byt dôkladne upratali, považujú vás za vinného. Avšak... ste? 

Stredoškolského učiteľa Janeka Mittera zatknú a obvinia. Napriek nedostatočným dôkazom ho odsúdia a nariadia mu ústavnú liečbu. Prípad zaujme komisára Van Veeterena, uzavretého, cynického a svojrázneho muža so sklonom k hrubosti a melanchólii. Len čo sa pustí do skúmania pozadia vraždy, ukáže sa súvislosť so zvrátenou rodinnou históriou. Van Veeteren postupne preniká do temnej siete vzťahov, lenže vyšetrovanie skomplikuje druhá, ešte zvláštnejšia vražda. Naozaj je Mitter ten, kto zabil svoju ženu? 

"Posledné, čo mu zišlo na um, bol obraz. Starý obraz, ktorý možno kedysi namaľoval on sám. Bol to obraz smrti, nanajvýš osobný a pravdivý. Vôl. A močarina. To bol jeho život. Bol vôl, ktorý zapadol do močariny."

Zvyčajne nečítam knihy od iných, než amerických či britských autorov. Niekedy sa mi ale do rúk dostane aj publikácia, ako je Sieť, ktorú napísal švédsky autor Hakan Nesser. Čím ma zaujala? Na prvé miesto by som rozhodne postavil obálku, ktorá vo mne vyvolala okrem zmiešaných pocitov najmä dojem temnoty a niečoho záhadného, nepredvídateľného. Bola to tiež anotácia, ktorá môj dojem z obálky potvrdila. Akoby mi napovedala, že niečo nebude v poriadku. Keď sa na to pozriem spätne, môžem usúdiť, že som sa nemýlil. Nebudem klamať, ak poviem, že Sieť bola jednou z najlepších kriminálok, ktoré som kedy čítal. 

"Bola to len cesta tmou a ňou aj zostala. Niečo tu však bolo navyše, rástol v ňom nepokoj... Nepokoj, že všetko bude trvať pridlho, že sa znovu pomýli, že zlo sa ukáže omnoho mocnejšie, než chcel pripustiť." 

Jedno z najväčších pozitív vidím v autorovom štýle, ktorý je iný, než ten, na aký som bol zvyknutý (alebo ktorý som od príbehu očakával). Nesser si nedáva servítku pred ústa, jeho štylizácia je často strohá, odmeraná. Ak hovoríme o postavách, v zásade ich nazýva celými menami. Je možné, že daná postava bude v dejovej línii vystupovať iba malú chvíľu; autor ju však stručne uvedie do deja, v krátkosti čitateľa oboznámi s jej povolaním, charakterom a všetkým, čo by mohlo zohrať úlohu. Páčilo sa mi, ako vytvoril charakter Janeka Mittera, ktorého obvinili z vraždy svojej manželky. Bol plný protikladov, vystupoval nepredvídateľne a jediné, o čo mal záujem, bol svätý pokoj... a dobrá cigareta. Práve toto správanie ma často fascinovalo, a mnohokrát prinútilo zamyslieť sa, kde je v skutočnosti pravda

Zo štýlu a vykreslenia postáv sa odvíja aj fakt, že ma autor prinútil po celý čas rozmýšľať nad príbehom. Aj keď budete mať na konci pocit, že sa kniha volá oprávnene tak, ako sa volá – pretože celé je to jedna veľká sieť, nemožno povedať, že by v nej bolo niečo navyše. Nesser sa dokonale vyvaroval hluchým miestam a takisto aj zbytočnostiam, ktoré by zápletku spomaľovali. Hoci sa dejová línia každou kapitolou zapletá, máte pocit, že k niečomu predsa len smeruje. Neviete, čo to niečo bude, ale veríte, že ste na správnej stope. A to je podľa môjho názoru pri takomto románe to najdôležitejšie. Mať pocit, že ste súčasťou toho celého...

"Len čo sa vyspí, bude pripravený znovu sa pustiť do života. Tentoraz od začiatku. Bez toho, čo bolo. S tým bol koniec. Pochopil, že je konečne hotový."

Ako som už uviedol, Sieť je jednou z najlepších kriminálok (alebo detektívok?), ktoré som doposiaľ čítal. Jednak pre atmosféru, ktorú tento švédsky autor vytvoril, ale takisto aj pre postavy, plné záhad a nejasných skutočností. Hakan Nesser využíva princíp odvrátenia pozornosti – a hoci budete už od začiatku tušiť, ako sa kniha skončí, autor vás presvedčí o opaku. Aj keď je jeho štýl špecifický, nemožno povedať, že by išlo o náročné čítanie. Práve naopak. Sieť potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, a to nielen milovníkov krimi a záhad. Ak hľadáte netradičný príbeh a tieto riadky vás zaujali, určite by ste mali dať knihe šancu. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 21. júla 2019

Je lepšie riadiť sa citom alebo rozumom? | recenzia knihy Dospelí (Caroline Hulsová)

Claire a Matt už nežijú spolu, ale rozhodnú sa, že pre ich dcérku Scarlett bude najlepšie, ak strávia „normálne“ rodinné Vianoce. Nevedia sa dohodnúť, čí to bol nápad, aby išli do rekreačného strediska Šťastný les, ani kto navrhol, aby so sebou vzali svojich nových partnerov. Ale niekto to urobil – a už je neskoro to zrušiť. Claire si priviedla svojho nového partnera Patricka (rozhodne nie Pata), zdanlivo rozumného nádejného triatlonistu Ironmana. Matt so sebou vzal novú životnú lásku Alex, zábavnú, inteligentnú a mimoriadne trpezlivú vedkyňu. Sedemročná Scarlett si vzala svojho plyšového priateľa Uška. Je to obrovský králik. Všetci piati (s Uškom šiesti) sa so zaťatými zubami venujú núteným zábavným aktivitám. Keď Scarlett večer zaspí, až priveľa popíjajú a prezrádzajú si tajomstvá z minulosti. Nevedno ako, zrazu sa ich dovolenka zmení na sud pušného prachu a končí sa tam, kde sa celý príbeh začína – uplakaným, vydeseným telefonátom na políciu. Čo sa stalo? Všetci tvrdili, že sa budú správať ako dospelí

Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu knihy Dospelí, v mnohých veciach mi pripomínala diela Jojo Moyesovej, ktorej vyšlo v slovenčine niekoľko kníh. Boli zamerané na rodinu, vzťahy a manželstvo a hovorili najmä o náročných životných situáciách, do ktorých sa môže dostať hocikto. Podobne sú na tom aj Dospelí. Síce pravdepodobne nechodíte na dovolenku so svojím bývalým partnerom (partnermi), no aj napriek tomu môže tento román povedať veľa užitočného každému z vás. Či už o ľudských reakciách, životných rozhodnutiach, ale aj o hľadaní samého seba. Ale pekne po poriadku...

"Nech je tak či onak, s Claire to zvládne lepšie – manželstvo aj otcovstvo, všetko. Tentoraz to bude robiť správne, nech to stojí čokoľvek."

Ak by som mal vyzdvihnúť najväčšie pozitívum románu Dospelí, boli by to postavy. Hulsová dokázala výborne vykresliť jednotlivé charaktery všetkých postáv, a takisto aj ich vývoj v čase. Každá z nich sa niečím odlišovala, neboli vytvorené ako cez kopirák. Pozornosť treba upriamiť najmä na malú Scarlett, dieťa Claire a Matta, ktorí si našli nových partnerov, avšak pre dobro dieťaťa sa rozhodli stráviť Vianoce všetci pohromade. Autorka poukazuje na vývin malej Scarlett a najmä na vplyv neusporiadaných vzťahov medzi rodičmi na jej psychiku. Ako výsledok opisuje vznik Scarlettinho najlepšieho kamaráta, plyšového zajaca Uška, s ktorým má dieťa výnimočný vzťah a v knihe vystupuje ako imaginárna, živá bytosť, s ktorým vedie Scarlett rozhovory. 

"Látka jej života sa okolo nej skladala, ukladala, krčila a ona nevedela, čo má potiahnuť, aby ju znovu urovnala." 

Na rozdiel od postáv, o niečo slabšie hodnotím celú štruktúru románu. Tá sa prelína s výsluchom na policajnej stanici, po záhadnej streľbe, ktorá je vlastne motívom celej knihy. Prepojenie hlavnej dejovej línie a útržkov z policajnej stanice na mňa miestami pôsobilo chaoticky a príliš prekombinovane. Pozitívne hodnotím najmä začiatok a koniec príbehu, uprostred románu dokáže čitateľ nájsť niekoľko hluchých miest. Pomerne originálnemu nápadu a dobrej myšlienke teda chýba spracovanie, ktoré ale v prípade podobného žánru môže byť čiastočne ospravedlnené. 

Dospelí sa dozaista nestanú trhákom. Román vám ale odporúčam ako oddychové čítanie, ktoré si vezmete trebárs na dovolenku, alebo vám spríjemní chvíle voľna. Caroline Hulsová prišla so zaujímavou myšlienkou, a dala si záležať najmä na postavách a vzťahoch medzi nimi, ktoré sú ústredným motívom tejto knihy. Opisuje náročné životné rozhodnutia, ale napríklad aj to, či je lepšie riadiť sa citmi alebo rozumom. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok 7. júna 2019

Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť

Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh. Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Naučil sa šiť a pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.

Čo vo vás vyvoláva fráza o šatách, ktoré robia človeka? Spomeniete si na pieseň Mariky Gombitovej alebo si predstavíte samého seba, stojac ráno pred skriňou bez najmenšieho tušenia, čo si v daný deň oblečiete? Alebo vám na um skĺzne len otrepaná fráza, ktorá neznamená nič viac len klišé? Mňa názov tejto knihy zaujal – a rovnako aj jej anotácia, ktorá sľubovala históriou šmrncnutý príbeh, predstavujúci život muža, ktorý toho veľa zažil (a nie všetko z toho bolo pozitívne). Ale nielen to. Prináša zároveň rozprávanie muža, ktoré môže vniesť do života obyčajných ľudí veľa zaujímavých a obohacujúcich informácií. Práve preto som neváhal a pustil sa do čítania.

„V deň, keď som si prvý raz obliekol košeľu, som pochopil, že oblečenie znamená moc. Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť.“ 

Kniha by sa dala rozdeliť do dvoch častí – na autorovu mladosť, keď sa ocitol v koncentračnom tábore a postupne prichádzal o všetkých svojich blízkych; a na jeho dospelosť, keď pracoval ako profesionálny krajčír. Veľké pozitívum vidím najmä v autenticite jeho rozprávania, ktoré často pripomína príbehy starého či prastarého otca. Druhá polovica románu sa veľmi podobala štýlu módnych časopisov, trebárs dnešného československého Vogue. Ak by som mal obe časti porovnať a vybrať lepšiu, určite by som hlasoval za prvú. Bola písaná emotívnejšie, čo súvisí aj s citlivosťou témy druhej svetovej vojny a koncentračných táborov. Autor má veľmi pútavý a príťažlivý štýl rozprávania. Práve z tohto dôvodu sa pre vás stane čítanie knihy zážitkom. Spolu s ním máte možnosť preniknúť do príbehu a stať sa jeho súčasťou.

„Keď ľudia neuvažujú samostatne, dejú sa hrozné veci.“ 

Výhodu nevidím iba v rozprávačskom talente autora, ale takisto aj v samotnom podaní. Aj napriek tomu, že kniha pojednáva o temach, ktoré nemusia byť blízke úplne každému, autor menej známe slová, termíny či mená svojmu čitateľovi ihneď vysvetľuje. V konečnom dôsledku však nemáte pocit, že by bolo jeho úmyslom poúčať vás. Záujemcovia o tému tiež ocenia register, ktorý nájdu na konci publikácie. 

„To, že chlapec dorástol na muža, vždy zistíte podľa oblečenia, ktoré mu visí v šatníku.“ 

Martinovi Greenfieldovi sa podarilo priniesť nový pohľad na život našich predkov, ale hlavne tých, ktorí sa ocitli v pracovnom či koncentračnom tábore. Oceňujem najmä hlboké myšlienky, ktoré vložil do svojej knihy – také, ktoré nenájdete v učebniciach dejepisu či historických filmoch; a takisto aj smerovanie dejovej línie, ktorá nemala tendenciu odbáčať, ale išla priamo za autorovým cieľom. Šaty robia človeka by som odporúčal každému z vás – a nielen tým, ktorí majú chuť na netradičnú knihu alebo proste niečo iné. Nie je totiž nič lepšie, než dozvedieť sa niečo nové, a popri tom si aj oddýchnuť. 

„Veľké priateľstvá sú ako skvelá krajčírska práca: čím pevnejší je steh, tým dlhšie vydrží.“

zdroj obrázkov: weheartit.com
utorok 7. mája 2019

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena. Máš práva ako každá iná. Rodinu, deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov. Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX

Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo.

"Žene možno vziať veľa – peniaze, prácu, intelektuálnu stimuláciu, čokoľvek. Dokonca jej môžete vziať aj slová a nezmeníte jej podstatu. Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom úplne inom."

Knihy nám neprinášajú iba ponaučenie či priestor na zamyslenie. Poskytujú svojim čitateľom tiež únik z reality a všednosti dní. Pamätám si časy, keď prišiel na slovenský trh román Divergencia či séria Hry o život, ktoré priniesli úplne inú realitu. Svet plný pravidiel, ktoré boli iné než tie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ukázali nám niečo nové a nevšedné. Práve preto tieto knihy zaujali milióny čitateľov po celom svete. Keď som sa dozvedel, že vyjde v slovenskom preklade kniha VOX, ktorej anotácia mala niečo do seba, vedel som, že si tento román musím prečítať. Dávno som totiž nečítal knihu podobného žánru, a preto to bola pre mňa svojím spôsobom výzva. S odstupom času ale musím povedať, že som dostal niečo úplne iné, než som spočiatku očakával. 

"...keď nedodržiavame pravidlá, cítime len bolesť."

Hlavná hrdinka tohto románu predstavuje rebelku, ktorá sa odmieta zmieriť s pravidlami, nastolenými americkou vládou. Vzoprieť sa systému však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vyžaduje si to dávku odvahy, vnútornej sily a najmä vytrvalosti. Musím ale povedať, že by si postava takéhoto charakteru zaslúžila v románe väčšiu pozornosť. Najväčší problém možno vidieť v rozvrhnutí dejovej línie, ktorá sa uberala nezvyčajným spôsobom. Hoci bola kniha nepredvídateľná, jej autorka dokázala zápletku mihnutím oka zvrátiť a zamerať ju úplne iným smerom. Niektorým súvislostiam som spočiatku nerozumel a knihe podľa mňa chýbal akýsi úvod, ktorý by čitateľa "vtiahol do deja".

"Nevedela som, ako začať, či veľkými alebo malými vecami, ale bolo mi jasné, že nech urobím čokoľvek, musí to byť obrovské." 

Nenadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac. V prípade VOX to platí dvojnásobne. Prílišná prekombinovanosť, čo sa týka systému, vládnych organizácií a okrajovo aj náboženstva, a tiež veľké množstvo obratov v deji mu iba uškodilo. Možno aj z toho dôvodu kniha medzi čitateľmi vyvolala rozporuplné reakcie. To ale neznamená, že by ste sa mali tomuto románu vyhýbať oblúkom. Aj keď som mal voči príbehu viaceré výhrady, stojí za prečítanie – a vytvorenie si vlastného názoru. Môže byť varovným signálom pred tým, kam by sme sa mohli dostať, ak si nebudeme vážiť svoje práva a to, čo považujeme za samozrejmé. 

zdroj obrázkov: weheartit.com
sobota 6. apríla 2019

Kto je obeť a kto páchateľ? | recenzia knihy Krvavý pomaranč (Harriet Tyceová)

Alison má všetko. Milujúceho, aj keď trochu suchopárneho manžela, rozkošnú šesťročnú dcérku a kariéru advokátky na vzostupe – práve dostala svoj prvý prípad vraždy. Lenže nič nie je také, ako to navonok vyzerá. Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily. Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba. Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila, aj čo nie. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

Počas čítania niektorých kníh vám je hneď jasné, ako sa príbeh skončí. Ak sa dejová línia uberá iba jedným smerom a všetko nasvedčuje tomu, že vaša vytypovaná postava bude vrahom... Sú tu ale knihy, v ktorých sa s vami autor zahráva už od samého začiatku. Najprv vám ukáže jednu stránku osobnosti, no potom zbadáte aj to, čo sa skrýva pod maskou. Isto tušíte, že román Harriet Tyceovej bude práve ten druhý prípad. Osobne mám veľmi rád, hovoriac o krimi príbehu, ak autor prepája určitý prípad aj s líniou vyšetrovateľa, ktorý má tiež svoj vlastný príbeh a vlastný osobný život. V prípade Krvavého pomaranča je línia vyšetrovateľky, respektíve v tomto prípade advokátky Alison, priam ústredná. Niekedy máte dokonca pocit, že sa príbeh dostáva do úzadia, a kniha sa zameriava skôr na jej osobný život. Treba ale povedať, že aj ten zohráva v románe dôležitú rolu. Autorka sa veľmi rada zahráva s vašou mysľou a pozornosťou. Upriami ju napríklad na zanedbateľný detail a vám doslova ubznikne to podstatné. 

"Pátranie pokračuje. Zostávam prikovaná na mieste, kde som ju videla naposledy. Vôbec netuším, ako dlho je už preč. Celkom som stratila pojem o čase."

Pozitívne hodnotím najmä nápad, s ktorým autorka prišla – a že ma až do poslednej strany držala v napätí, pretože sa dejová línia vyvíjala veľmi netradične a nepredvídateľne. Asi najväčšiu výhradu mám ale k hlavnej hrdinke tohto príbehu, ktorá mi už od začiatku nebola sympatická. Jej myslenie bolo neraz veľmi jednoduché, jej túžby nezrelé a správanie často nedospelé. Autorka ju vykresľuje ako ženu, ktorá má problémy s alkoholom, a hoci ju doma čaká manžel a malá dcéra, vzápätí ju autorka zobrazuje pri sexe s kolegom. Aj práve preto poukazuje Harriet Tyceová na to, ako hlboko môže človek klesnúť, a tiež na to, čo ho k takému správaniu priviedlo. 

"Toľko premenných, ale všetky vedú k jedinému výsledku. Keby som nebola taká sebecká, keby som sa sústredila menej na seba a viac na svoju dcéru, tomu všetkému sme sa mohli vyhnúť." 

Viaceré romány majú vynikajúci nápad a potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, avšak ich autor svoje dielo nedokáže dotiahnuť do zdarného konca. Platí to aj o Krvavom pomaranči, ktorý má silný potenciál, čo sa týka ústrednej témy a hĺbky jednotlivých postáv. Čo mi ale na knihe prekážalo, bol jej spád, ktorý by si vyžadoval väčšiu dávku dynamiky a akcie. Román totiž disponoval niekoľkými hluchými miestami  a hoci začiatok a koniec boli zvládnuté na výbornú, zvyšku knihy niečo chýbalo. Pozitívne však hodnotím taktiku autorky, ktorá viackrát načrtla určitú myšlienku a potom ju nechala nedopovedanú. Jej cieľom bolo prinútiť vás nad knihou rozmýšľať, a čiastočne si aj modifikovať príbeh podľa vlastného uváženia. 

"Hľadím naňho ako prikovaná. Keď pieseň skončí, položí ju späť na posteľ. Nohy má roztiahnuté a hlava jej visí cez okraj postele. Je mŕtva." 

Ak by som to mal zhrnúť, Krvavý pomaranč výrazne neohúri, ani nesklame. Vnímam ho skôr ako príjemné oddychové čítanie, ktoré vás prinúti zamyslieť sa a uvažovať o páchateľovi. Z môjho pohľadu by sa ale autorka potrebovala viac zamerať na pútavosť a akciu. Pozitívom ostáva, že sa bude Harriet Tyceová počas celej knihy hrať s vašou mysľou a vy si až do konca nebudete istí, kto za to všetko môže

zdroj obrázkov: weheartit.com

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Vitajte na mojom blogu. Volám sa Dominik Petriska, mám 23 rokov a žijem v Bratislave. Na blogu nájdete širokú škálu recenzií: od žánru young adult až po krimi. Snáď medzi nimi nájdete svoj nový obľúbený príbeh. :-)

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.