utorok 7. mája 2019

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena. Máš práva ako každá iná. Rodinu, deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov. Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX

Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo.

"Žene možno vziať veľa – peniaze, prácu, intelektuálnu stimuláciu, čokoľvek. Dokonca jej môžete vziať aj slová a nezmeníte jej podstatu. Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom úplne inom."

Knihy nám neprinášajú iba ponaučenie či priestor na zamyslenie. Poskytujú svojim čitateľom tiež únik z reality a všednosti dní. Pamätám si časy, keď prišiel na slovenský trh román Divergencia či séria Hry o život, ktoré priniesli úplne inú realitu. Svet plný pravidiel, ktoré boli iné než tie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ukázali nám niečo nové a nevšedné. Práve preto tieto knihy zaujali milióny čitateľov po celom svete. Keď som sa dozvedel, že vyjde v slovenskom preklade kniha VOX, ktorej anotácia mala niečo do seba, vedel som, že si tento román musím prečítať. Dávno som totiž nečítal knihu podobného žánru, a preto to bola pre mňa svojím spôsobom výzva. S odstupom času ale musím povedať, že som dostal niečo úplne iné, než som spočiatku očakával. 

"...keď nedodržiavame pravidlá, cítime len bolesť."

Hlavná hrdinka tohto románu predstavuje rebelku, ktorá sa odmieta zmieriť s pravidlami, nastolenými americkou vládou. Vzoprieť sa systému však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vyžaduje si to dávku odvahy, vnútornej sily a najmä vytrvalosti. Musím ale povedať, že by si postava takéhoto charakteru zaslúžila v románe väčšiu pozornosť. Najväčší problém možno vidieť v rozvrhnutí dejovej línie, ktorá sa uberala nezvyčajným spôsobom. Hoci bola kniha nepredvídateľná, jej autorka dokázala zápletku mihnutím oka zvrátiť a zamerať ju úplne iným smerom. Niektorým súvislostiam som spočiatku nerozumel a knihe podľa mňa chýbal akýsi úvod, ktorý by čitateľa "vtiahol do deja".

"Nevedela som, ako začať, či veľkými alebo malými vecami, ale bolo mi jasné, že nech urobím čokoľvek, musí to byť obrovské." 

Nenadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac. V prípade VOX to platí dvojnásobne. Prílišná prekombinovanosť, čo sa týka systému, vládnych organizácií a okrajovo aj náboženstva, a tiež veľké množstvo obratov v deji mu iba uškodilo. Možno aj z toho dôvodu kniha medzi čitateľmi vyvolala rozporuplné reakcie. To ale neznamená, že by ste sa mali tomuto románu vyhýbať oblúkom. Aj keď som mal voči príbehu viaceré výhrady, stojí za prečítanie – a vytvorenie si vlastného názoru. Môže byť varovným signálom pred tým, kam by sme sa mohli dostať, ak si nebudeme vážiť svoje práva a to, čo považujeme za samozrejmé. 

zdroj obrázkov: weheartit.com
sobota 6. apríla 2019

Kto je obeť a kto páchateľ? | recenzia knihy Krvavý pomaranč (Harriet Tyceová)

Alison má všetko. Milujúceho, aj keď trochu suchopárneho manžela, rozkošnú šesťročnú dcérku a kariéru advokátky na vzostupe – práve dostala svoj prvý prípad vraždy. Lenže nič nie je také, ako to navonok vyzerá. Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily. Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba. Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila, aj čo nie. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

Počas čítania niektorých kníh vám je hneď jasné, ako sa príbeh skončí. Ak sa dejová línia uberá iba jedným smerom a všetko nasvedčuje tomu, že vaša vytypovaná postava bude vrahom... Sú tu ale knihy, v ktorých sa s vami autor zahráva už od samého začiatku. Najprv vám ukáže jednu stránku osobnosti, no potom zbadáte aj to, čo sa skrýva pod maskou. Isto tušíte, že román Harriet Tyceovej bude práve ten druhý prípad. Osobne mám veľmi rád, hovoriac o krimi príbehu, ak autor prepája určitý prípad aj s líniou vyšetrovateľa, ktorý má tiež svoj vlastný príbeh a vlastný osobný život. V prípade Krvavého pomaranča je línia vyšetrovateľky, respektíve v tomto prípade advokátky Alison, priam ústredná. Niekedy máte dokonca pocit, že sa príbeh dostáva do úzadia, a kniha sa zameriava skôr na jej osobný život. Treba ale povedať, že aj ten zohráva v románe dôležitú rolu. Autorka sa veľmi rada zahráva s vašou mysľou a pozornosťou. Upriami ju napríklad na zanedbateľný detail a vám doslova ubznikne to podstatné. 

"Pátranie pokračuje. Zostávam prikovaná na mieste, kde som ju videla naposledy. Vôbec netuším, ako dlho je už preč. Celkom som stratila pojem o čase."

Pozitívne hodnotím najmä nápad, s ktorým autorka prišla – a že ma až do poslednej strany držala v napätí, pretože sa dejová línia vyvíjala veľmi netradične a nepredvídateľne. Asi najväčšiu výhradu mám ale k hlavnej hrdinke tohto príbehu, ktorá mi už od začiatku nebola sympatická. Jej myslenie bolo neraz veľmi jednoduché, jej túžby nezrelé a správanie často nedospelé. Autorka ju vykresľuje ako ženu, ktorá má problémy s alkoholom, a hoci ju doma čaká manžel a malá dcéra, vzápätí ju autorka zobrazuje pri sexe s kolegom. Aj práve preto poukazuje Harriet Tyceová na to, ako hlboko môže človek klesnúť, a tiež na to, čo ho k takému správaniu priviedlo. 

"Toľko premenných, ale všetky vedú k jedinému výsledku. Keby som nebola taká sebecká, keby som sa sústredila menej na seba a viac na svoju dcéru, tomu všetkému sme sa mohli vyhnúť." 

Viaceré romány majú vynikajúci nápad a potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, avšak ich autor svoje dielo nedokáže dotiahnuť do zdarného konca. Platí to aj o Krvavom pomaranči, ktorý má silný potenciál, čo sa týka ústrednej témy a hĺbky jednotlivých postáv. Čo mi ale na knihe prekážalo, bol jej spád, ktorý by si vyžadoval väčšiu dávku dynamiky a akcie. Román totiž disponoval niekoľkými hluchými miestami  a hoci začiatok a koniec boli zvládnuté na výbornú, zvyšku knihy niečo chýbalo. Pozitívne však hodnotím taktiku autorky, ktorá viackrát načrtla určitú myšlienku a potom ju nechala nedopovedanú. Jej cieľom bolo prinútiť vás nad knihou rozmýšľať, a čiastočne si aj modifikovať príbeh podľa vlastného uváženia. 

"Hľadím naňho ako prikovaná. Keď pieseň skončí, položí ju späť na posteľ. Nohy má roztiahnuté a hlava jej visí cez okraj postele. Je mŕtva." 

Ak by som to mal zhrnúť, Krvavý pomaranč výrazne neohúri, ani nesklame. Vnímam ho skôr ako príjemné oddychové čítanie, ktoré vás prinúti zamyslieť sa a uvažovať o páchateľovi. Z môjho pohľadu by sa ale autorka potrebovala viac zamerať na pútavosť a akciu. Pozitívom ostáva, že sa bude Harriet Tyceová počas celej knihy hrať s vašou mysľou a vy si až do konca nebudete istí, kto za to všetko môže

zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok 22. marca 2019

Biblia je iba jedna... aj tá marketingová

Oddelenie marketingu v súčasnosti nie je len jednou z častí spoločnosti, ktorá zodpovedá za súbor špecifických úloh. Ako uvádzajú Philip Kotler a Kevin L. Keller v uznávanej knihe Marketing management, je to celofiremné úsilie spoločnosti. Uvedenú publikáciu viacerí označujú za bibliu marketingu. A nenadarmo, kniha sa venuje všetkým oblastiam tejto vedy  od základov marketingu, marketingových stratégií či výskumu, cez spotrebiteľské trhy až po brandbuilding, riadenie veľkoobchodu a dosiahnutie jeho dlhodobého rastu. Viac než 8 stoviek strán poskytuje čitateľovi detailný pohľad na riadenie spoločnosti a budovanie jej dobrého mena, čo je len jednou z desiatok ďalších úloh marketingu a managementu. Publikácia má vo svete dlhodobú históriu, veď dnes narazíme v kníhkupectve na jej 14. vydanie (v angličtine aj na 15. edíciu). Prvá pritom vyšla už v roku 1967. Philip Kotler, jeden z jej autorov, položil základy marketingu a za svoj život napísal viac než 60 odborných kníh. 

Hoci publikácia používa odbornú terminológiu, ktorú majú marketingoví pracovníci v malíčku, teoretické poznatky autori podávajú jasným a zrozumiteľným spôsobom. Neustále ich prepájajú s praxou, pričom pracujú aj s grafikou. Text dopĺňajú nielen obrázky, ale aj rôzne schémy a grafy, ktoré uľahčujú pochopenie jednotlivých reálií. V neposlednom rade publikácia prináša ukážky reklamných bannerov, pútačov a vizualizácií. Asi najpozitívnejšie ale hodnotím rubriku  majstrovský kúsok marketingu, ktorá sa pravidelne opakuje v každej kapitole – a autori v nej približujú históriu jednotlivých značiek (ako Google, McDonalds, Puma, IKEA, Nike, BMW či Starbucks) a najmä to, aký spôsobom si tieto značky vybudovali svoje postavenie na trhu. Ich marketingová stratégia môže byť príkladom a inšpiráciou aj pre ostatných.  

Dobrý marketing nie je náhodou, ale naopak výsledkom dôkladného plánovania a využitia najmodernejších nástrojov a techník.

Negatívom marketingovej biblie je fakt, že sa štruktúra vydaní veľmi neodlišuje – a čitateľ teda dopredu vie, čo v knihe nájde. Hlavným poslaním nových verzií je totiž ich aktualizácia a priblíženie sa najnovším trendom. Nevýhodu možno vidieť aj vo veľkom množstve informácií, v ktorom sa ľahko stratí podstata vecí. Treba však poznamenať, že kniha je určená primárne marketérom a záujemcom o problematiku riadenia, preto sa predpokladá znalosť základných faktov. Poskytuje im akúsi nadstavbu a už spomínaný aktualizačný moment. Ako príklad možno uviesť marketingový mix, takzvané 4P, pri ktorých publikácia nerozoberá ich základnú charakteristiku (product, price, place, promotion), ale uvádza aktualizáciu pôvodných 4P a existenciu nových (people, processes, programs, performance). 

Ak by som to mal zhrnúť, publikácia Marketing management je považovaná za jednotku na trhu, a nehovoriac iba o hlasoch z akademického prostredia. Veľkou výhodou knihy je jej grafické spracovanie, ktoré robí publikáciu nadčasovou a umožňuje čitateľovi ľahkú orientáciu sa v texte. Výnimočné postavenie si Marketing management udržiava vďaka prieniku s praxou a svojej pravidelnej aktualizácii. Marketingové prostredie sa totiž mení zo dňa na deň, a preto je veľmi dôležité priblížiť sa najmodernejším trendom a princípom. To, čo platilo pred rokom, nemusí byť aktuálne dnes. Aktuálnym však zostáva, že publikácia Marketing management poskytuje čitateľom a fanúšikom marketingu širokú škálu poznatkov, ktoré môžu využiť nielen pri riadení a budovaní vlastnej značky

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Grada.
piatok 8. marca 2019

Nikdy nestrácaj vieru v seba samého | recenzia knihy Stratení (Gayle Formanová)

Gayle Formanová na slovenskú scénu prišla pred deviatimi rokmi. Práve vtedy vyšiel jej román Ak zostanem, ktorý bol zakrátko vypredaný a vyžiadal si dotlač pôvodného vydania. Spolu s ním vznikol aj rovnomenný film. Tvorba Gayle Formanovej však neskončila uvedeným románom a v slovenskom preklade si čitatelia mohli neskôr prečítať Iba jeden deň s pokračovaním Iba jeden rok, Kam zmizla, Bola som tu či Nehľadaj ma. Romány spájala podobná tematika lásky, rodiny, ťažkých životných rozhodnutí a teda tém, ktoré sú blízke každému smrteľníkovi. Jej najnovšia kniha Stratení je určená mladším čitateľom. Hovorí o hľadaní vlastnej cesty a seba samého, ale aj o tom, aké je byť stratený a na pokraji síl. Ako uvádza anotácia románu, človek by sa nemal nikdy hrať na niekoho, kým nie je, a mal by byť úprimný predovšetkým k sebe samému. 

Vôbec sa nepoznajú, každý má iný život a iné problémy, ale všetci traja chápu smútok rovnako. Ako stratu.

V rušnom Central Parku sa za zvláštnych okolností stretnú traja mladí ľudia. Nádejná speváčka Freya, ktorá počas nahrávania debutového albumu stratila hlas a jej mama prežíva nečakanú prekážku horšie než samotná dcéra. Harun, mladík s etiópskymi koreňmi, ktorý plánuje odísť s chlapcom, svojou láskou, pričom jeho rodičia nič netušia. Harun sa totiž bojí, že pre ich vierovyznanie a vernosť tradíciám jeho priznanie neprijmú. A napokon Nathaniel, ktorý pricestoval do New Yorku po rodinnej tragédii s jasnou predstavou, ako naloží so životom. Predtým však mieni navštíviť všetky miesta, na ktoré ho mal otec vziať, no zostalo len pri prázdnych sľuboch. Všetci traja sa cítia nesmierne osamelí a stratení. Postupne odkrývajú svoju minulosť, pred ktorou len zatvárali oči. 

Určite nebudem klamať, keď poviem, že Gayle Formanová patrila k mojim najobľúbenejším autorom. Získala si ma svojím jednoduchým štýlom, ktorý ma neustále nútil čítať knihu ďalej a rozmýšľať nad zápletkou aj neskôr. Získala si ma tiež postavami, ktoré vždy prepracovala do hĺbky a aj napriek tomu, že boli knihy tematicky podobné, každá sa niečím odlišovala. Síce som si čítanie posledných autorkiných kníh užil, musím povedať, že som čakal o trochu viac. Akoby mi v nich chýbala akási iskra – tá, ktorú vložila Formanová do svojich prvých troch kníh. Pokles bol viditeľný aj v hodnoteniach čitateľov na portáli goodreads.com. Práve preto som bol veľmi zvedavý, čo prinesie jej novinka Stratení

Moje srdce bolo chybné nie preto, lebo ľúbilo nesprávneho človeka, ale preto, lebo bilo v hrudi zbabelca. 

Už na začiatku si všimnete, že sa Stratení odlišujú od predošlých autorkiných kníh. Je to najmä troma hlavnými postavami – a štýlom, ktorým autorka rozpovedá celý príbeh. Odlišnosť od predošlých kníh spočíva v zložitosti vypovedania dejovej línie, ktorá sa prelína v troch rovinách. Takzvané points of view (POV) sa neustále striedajú, kniha sa rozdeľuje do dvanástich častí a v rámci nich do ďalších kapitol. V konečnom dôsledku sa pred čitateľa dostane miesto príbehu s originálnym námetom zmiešaná všehochuť čohosi, v ktorej sa veľmi rýchlo stratíte. Možno je  to princípom tejto knihy. Stratení si vyžadujú pevnú dávku nervov a sústredenia sa a ak to s nimi zvládnete do konca, čaká vás nepredvídateľný záver. Výsledok? Mne ešte väčšmi domotal hlavu. 

Bolesť – tá človeka vždy dostihne.

Aj keď som s knihou miestami zápasil a čítal ju na dvakrát, neľutujem, že som sa dopracoval až do konca. Gayle Formanová nám Stratenými ukázala ďalšiu stránku svojej tvorby. Ak sa vám páčili jej predošlé knihy, určite by ste mali dať šancu aj tejto. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 10. februára 2019

Naučte sa rozoznať klamára | recenzia knihy Ako prekuknúť druhých ľudí (Joe Navarro)

Predstavte si, že sedíte uprostred kaviarne. Muž dva stoly pred vami je na pracovnom stretnutí a často sa pozerá do zeme. Takisto nervózne klopká nohou o stoličku. Žena pri stole oproti má ruky vbok, zachováva si odmeraný postoj, avšak z jej tváre stekajú kvapky potu. To je len stotina neverbálnych prejavov, s ktorými sa každodenne stretávame. Nie každý ale rozumie ich pravému významu. Keď som sa dozvedel, že vo vydavateľstve Grada nedávno vyšla v slovenčine príručka, ako "prekuknúť druhých ľudí", neváhal som nad jej prečítaním. Autorom knihy je uznávaný Joe Navarro, ktorý niekoľko rokov pracoval pre FBI. Ako tvrdí vo svojej príručke, väčšina ľudí sa celý život díva, ale v skutočnosti nevidí. Mnohé neverbálne prejavy totiž nie sú úplne jasné a laik by si ich mohol vyjadriť len veľmi nepresne alebo skreslene.  Práve jeho kniha má bežným smrteľníkom pomôcť rozoznať jednotlivé neverbálne prejavy. Nesnaží sa označiť niekoho za klamára. Ako Navarro tvrdí, schopnosť rozumieť neverbálnym prejavom si vyžaduje veľa skúseností a ani on sám by sa neodvážil niekoho obviniť z klamstva – ak by si tým nebol stopercentne istý. 

"Ľudia si nie vždy uvedomujú, že neverbálne
 komunikujú, a preto je ich reč tela často úprimnejšia 
ako ich slovný prejav, ktorý vedome 
vytvárajú tak, aby ním dosiahli svoj cieľ."

Ako by mala vyzerať ideálna príručka? Mala by byť dobre graficky spracovaná? Mala by obsahovať príklady zo života? Mala by byť písaná príťažlivým a jednoduchým jazykom, ktorému bude rozumieť aj bežný človek, ktorý sa v problematike nevyzná? Presne to kniha Ako prekuknúť druhých ľudí spĺňa. Obsahuje viaceré fotografie postojov, mimiky, gest a ďalších neverbálnych prvkov. Ocenil som najmä štýl, ktorým Navarro knihu napísal. Teoretické poznatky neustále dopĺňa skúsenosťami z praxe a príhodami, ktoré zažil počas vyšetrovania. V knihe sa odkazuje aj na iných autorov. Cituje ich, uvádza ďalšie diela a čitateľ má tak možnosť – ak má záujem o prehĺbenie poznatkov – vyhľadať si aj iné publikácie, ktoré sa danej tematike venujú. 

"Tvár pripomína maliarske plátno, na ktorom sa zobrazuje stav mysle."

Publikácia by nemala byť jednou z tých, ktoré prečítate a nikdy sa k nim nevrátite. Nie je totiž možné zapamätať si úplne všetko na prvýkrát. Môže vám poskytnúť detailný pohľad na prvky neverbálnej komunikácie, avšak dozaista sa k nej budete musieť vrátiť aj neskôr – keď si konkrétny prvok všimnete na niekom vo vašom okolí. Navarro čitateľa vyzýva, aby pozoroval v súvislostiach a jednotlivé poznatky si spájal dohromady. Ako som už povedal, a ako tvrdí aj samotný autor, nie je ale správne obviniť niekoho z klamstva alebo zločinu na základe znakov, ktoré kniha uvádza. Predpokladom riešenia všetkých sporov by mala byť vždy v prvom rade komunikácia, a to najmä tá verbálna. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Grada. Zdroj obrázkov
streda 30. januára 2019

Spojí ich smútok | recenzia knihy Najtemnejší úsvit

Pre matku je dieťa to najcennejšie, čo si môže priať. Nielenže ho deväť mesiacov nosí pod svojím srdcom, vychováva ho a snaží sa mu dať kúsok seba. O to ťažšie je pre matku, keď o svoje dieťa príde. Študentke medicíny Charlotte unesú syna Lucasa. Stačila chvíľka nepozornosti v parku. Po desiatich rokoch je z nej pneumologička, má posttraumatickú stresovú poruchu a nedokáže pracovať s deťmi. Porter je otec malého Travisa. Chlapček má silnú astmu a chradne. Keďže Charlotte má povesť odborníčky, zúfalý otec chce, aby syna liečila ona. Charlotte je však neoblomná – žiadnych detských pacientov neprijíma. Na pikniku, ktorý každoročne organizuje jej kolega pre klientov, si Porter padne do oka s príťažlivou, dosť rezervovanou tmavovláskou. Vtedy ešte netuší, že sa zahľadel do Charlotte. Vrhnú sa do vášnivého ľúbostného vzťahu. Obaja sú poznačení tragédiami z minulosti a Porter sa trpezlivo snaží preniknúť pod Charlottin pancier. Stále sa však neodváži požiadať ju, aby Travisa liečila. Vie, že by ju stratil. Mladá lekárka sa ani po toľkých rokoch so synovou stratou nezmierila. Verí, že raz sa Lucas nájde. 

"Slabiky a písmená sa nedajú uchopiť, no aj tak vám dokážu zničiť život rýchlejšie ako guľka z pištole."

Aly Martinezová má na konte viacero románov a knižných sérií, prevažne z kategórie new adult. Vyznačujú sa pútavými obálkami, so svalnatými mužmi v popredí. Najtemnejší úsvit je jej prvá kniha, ktorá vyšla aj v slovenčine. Rozhodol som sa prečítať si ju na základe zaujímavej anotácie. Musím však povedať, že slovenská obálka tejto knihy vo mne vyvolala zmiešané pocity. Knihu by som podľa spomenutej obálky zaradil do kategórie presladených kníh, ktoré sa skončia happy-endom a vývoj ich dejovej línie bude už dopredu jasný. S odstupom času, po prečítaní tejto knihy, však musím povedať, že to tak rozhodne nebolo. Hoci mala kniha niekoľko chýb, určite ju nemožno dopredu odsúdiť na základe obálky. 

"City vychladnú. Posadnutosť oslabne. Pravá tvár sa nedá navždy skrývať."

V prípade Najtemnejšieho úsvitu bolo pre dejovú líniu nesmierne dôležité striedanie rozprávačov, takzvaných POV (points of view). Čitateľ sa tak oboznamuje s príbehom Charlotte a rovnako aj Portera, ktorých spojila bolestivá minulosť. Treba povedať, že autorka počas príbehu neprišla s ničím výnimočným ani originálnym, čo by ste v inej knihe nenašli. Celý príbeh ale podáva príťažlivým spôsobom a kniha sa číta veľmi dobre. Druhá polovica románu je navyše oveľa dynamickejšia než tá prvá; a smeruje k napínavému záveru, ktorý prináša množstvo ďalších otázok. Ako sľubuje anotácia knihy, Najtemnejší úsvit sa prvou časťou nekončí. Fanúšikov už čoskoro čaká pokračovanie s názvom Najjasnejší súmrak. V slovenskom preklade by mal vyjsť v máji tohto roku. 

"Sedeli sme tam vyše hodiny. Držali jeden druhého. Oplakávali sme minulosť, ktorú sme nemohli zmeniť."

Najtemnejší úsvit poukazuje na dôležitosť nádeje v živote človeka. Neraz sa totiž hlavné postavy dostávajú do náročných situácií, a majú pocit, že sa im všetko rúca pred očami. Obdivuhodná je však ich sila bojovať ďalej a nevzdávať sa. Na knihe som ocenil viaceré pekné myšlienky, ktoré boli hodné zamyslenia.  

Podľa literárnych kritikov je Najtemnejší úsvit najlepšou autorkinou knihou. Podľa mňa bola iba oddychovým čítaním, ktoré vám spríjemní voľnú chvíľu, avšak nijako nenadchne. Neprináša totiž nič, čo by ste nenašli aj v iných knihách tohto žánru. Kladne hodnotím najmä vykreslenie postáv a posolstvo knihy. Negatívum vidím v slovenskej obálke a v prvej polovici románu, ktorá obsahovala viaceré hluché miesta. Ako už bolo uvedené, pokračovanie by malo vyjsť v máji 2019

zdroj fotografií: weheartit.com
streda 2. januára 2019

Jeho úlohou je uveriť | recenzia knihy Dôveruj mi

Každoročne sa na herectvo hlásia stovky mladých uchádzačov, ktorí sú presvedčení o svojom talente. Sebavedomo vystúpia na pódium a preberajú masku hereckej postavy, ktorou sa na chvíľu stanú. Nie všetkým sa to ale podarí. Nie každému z nich dokážete ich slová a gestá, ktorými vyjadrujú svoje postoje, uveriť. Claire Wrightová, britská študentka herectva, žije v New Yorku bez zelenej karty. Preto prijme jediné zamestnanie, ktoré môže získať: prácu pre firmu rozvodových právnikov. Jej úlohou je flirtovať s mužmi v hotelových baroch s cieľom chytiť do pasce neverných manželov. Keď sa jeden jej „cieľ“ stane predmetom vyšetrovania vraždy, polícia požiada Claire, aby využila svoje herecké schopnosti a pomohla im vylákať priznanie z ich podozrivého. Lenže Claire už od začiatku pochybuje o role, ktorú má v tomto prípade zohrať. Je Patrick Fogler naozaj vrah, alebo jediný slušný manžel, ktorého kedy stretla? Čo ak sa za nastražením pasce skrýva viac, než jej polícia prezradila? Claire si zrazu uvedomí, že hrá najnebezpečnejšiu rolu svojho života.

Ničím rodiny iných ľudí, tak ako kedysi zničili moju. Trestám tých mužov, lebo keď som bola dieťa, nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Nijakého otca, ktorý by ma miloval.

Mám rád knihy, ktoré sa vyznačujú inakosťou a ktoré má nútia počas čítania rozmýšľať nad príbehom. Hoci sa väčšina autorov kriminálnych románov snaží zapájať do diania aj čitateľa, nie všetkým sa podarí sprostredkovať  autentický zážitok. Autor knihy Dôveruj mi si ma získal hneď na začiatku. Kombinoval totiž dramatickú kompozíciu s epickou; a tým vytvoril netradičný spôsob  vypovedania príbehu. Súvislý text prepájal s dramatickými replikami, ktoré by ste mohli vidieť v scenári divadelnej hry či filmu. V konečnom dôsledku, všetko je to jedna veľká hra... Okrem formy som tiež ocenil psychologický rozmer tejto knihy a viaceré hlboké myšlienky.

Nezáleží na tom, čo ktokoľvek z nás doteraz urobil. Jednoducho sa to muselo stať. Počíta sa iba to, že teraz sme tu, lebo to chcel sám osud.

V románe Dôveruj mi hrá veľkú úlohu poézia a zbierka básní Kvety zla od Charlesa Baudelaira. Jeho básne boli často kontroverzné, nemorálne a viaceré z nich aj zakázané. Poburujúca tvorba tohto autora bola inšpiráciou aj pre JP Delaneya, ktorý na francúzskom básnikovi postavil celú zápletku. Aj to bol jeden z aspektov, ktorý román Dôveruj mi dokonale odlíšil od ostatných kníh. Autor využíva poznatky z psychiatrie, pracuje s psychikou človeka, nazerá do jej vnútra a vy budete mať každou stranou nové a nové otázky. Ak sa budete domnievať, že dokážete predvídať sled udalostí, autor vás veľmi rád a rýchlo presvedčí o opaku. V priebehu pár strán dokázal príbeh obrátiť naruby a vy len sledujete, ako ďaleko dokáže zájsť. Ako tvrdí anotácia, v konečnom dôsledku nebudete vedieť, kto je obeťou a kto vrahom

Z úst mu vyjde len sykot, ako keď uniká vzduch z balóna. Presne tak sa cítim teraz  – prázdna a vydlabaná, akoby vo mne už nič nezostalo.

Mohlo by sa zdať, že premyslená a dokonale zauzlená zápletka bude náročná na pochopenie, avšak opak je pravdou. Delaney podáva príbeh jednoduchým spôsobom, a aj preto má táto kniha potenciál zaujať širokú škálu čitateľov. Od fanúšikov krimi príbehov, cez milovníkov divadla či Baudelaira. Silnou stránkou tohto románu sú aj postavy. Autor ich vykreslil veľmi dobre, dodal im hĺbku, ich repliky mali zmysel a nepôsobili silene. Bolo ťažké predvídať ich konanie, a preto budete až do samého konca v napätí prevracať stránky knihy. Neraz si pomyslíte, že sa Delaney zbláznil, ale aj to robí knihu autentickou a inou než ostatné. Mňa si tým jednoducho získal. 

Priznať pravdu človeku, ktorému dôverujete. Tomu pocitu sa nevyrovná nijaký iný na svete.

Anotácia vám priblíži smerovanie knihy, no len ťažko z nej zistíte, či sa stane román vašim obľúbeným alebo nie. Možno je to aj tým, že som nemal pred čítaním príliš veľké očakávania, no túto knihu som si zamiloval a vždy sa k nej rád vracal. Ak máte chuť na niečo nové, inovatívne a trochu pritiahnuté za vlasy, určite by ste mali dať románu Dôveruj mi šancu. Prajem pekné čítanie! :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com
sobota 8. decembra 2018

Pomsta bude sladká | recenzia knihy Vdovy (L. Plante)

Vdovy pôvodne vznikli ešte v osemdiasiatych rokoch ako úspešný televízny seriál. Do kín teraz prichádza aj filmová verzia v réžii oscarového režiséra Steva McQueena. 

Harry Rawlins bol takmer dvadsať rokov mozgom tímu, ktorý páchal lúpežné prepady a krádeže. Prepad pancierového auta prevážajúceho veľkú sumu peňazí v podjazde pod londýnskym Strandom mal priniesť členom gangu obrovské bohatstvo, no pre osudovú chybu sa im akcia vymkla z rúk a skončila sa tragicky. Harry vždy vravieval svojej žene Dolly, že sa nemusí báť, keby sa mu niečo stalo, chlapi z jeho tímu – Joe a Terry – pôjdu v jeho šľapajach a o všetkých sa postarajú. Napokon však osud rozdal karty inak. Všetci traja lupiči zostali uväznení v horiacej dodávke, ktorá vzápätí vybuchla. Dolly mala tri možnosti: zmieriť sa so situáciou a odovzdať Harryho cenné účtovné knihy aj s opismi a plánmi akcií polícii, predať ich konkurencii alebo... spolu s ďalšími dvomi vdovami prevziať „podnik“ a prežiť. Dolly, Shirley a Linda sa rozhodli – a v pätách majú nielen políciu, ale aj ďalších záujemcov o miliónový lup. 

"Dala mu šancu. Neznamená to, že je bezcitná, dohovárala sama sebe, no nie je pre ňu ani zďaleka taký dôležitý ako vdovy... alebo akcia, na ktorú sa chystajú."

Najväčšie pozitívum, ktoré na tejto knihe vidím, bol spôsob, akým autorka vykreslila celý svoj príbeh. Takisto aj prostredie, ktoré autorka zasadila do Anglicka, konkrétne osemdesiatych rokov minulého storočia (samotná kniha po prvýkrát vyšla ešte v roku 1983 a neskôr bola vydaná vo viacerých ďalších edíciách). Na druhej strane treba povedať, že úvodné kapitoly knihy boli menej pútavejšie než zvyšok románu. La Plante čitateľovi predstavila veľké množstvo postáv, v ktorých sa veľmi rýchlo stratíte. Neskôr sa ale dejová línia rozbehne a postupne sa začne zapletať. Autorka vás prinúti premýšľať nad príbehom a neustále poukazuje na hrozby, ktoré na jednotlivé postavy číhajú. 

Lynda La Plante ma dokázala až do samého konca držať v napätí a čakať, ako sa príbeh nakoniec skončí. Dozaista treba pochváliť aj dialógy medzi postavami. Vyznievali realisticky a vdovy sa vám veľmi rýchlo dostanú pod kožu. La Plante vytvorila silné ženské hrdinky a práve ich charaktery vytvárajú celý príbeh. Poukazuje na ich odvahu, organizovanosť a schopnosť adaptácie. Ak sa počas čítania do príbehu vžijete, budete s vdovami prežívať celú akciu. Budete im držať palce, smiať sa s nimi, a dúfať, že uspejú. 

"Jeho manželstvo vykazovalo všetky znaky únavy a prázdnoty. V skutočnosti predstava, že by mal ležať vedľa ženy, ktorá ho nemá rada, bola preňho neznesiteľná. Skryl sa do malej izby, lebo tak to bolo pre neho jednoduchšie."

Aj napriek tomu si ale uvedomujem, že nie všetci sa dokážu naladiť na vlnu vdov, pretože táto kniha nie je pre každého. Niektorí môžu vidieť v celkovom námete klišé; keď sa vdovy po svojich nebohých manželoch rozhodnú vziať situáciu do vlastných rúk. Mne sa ale táto kniha páčila a rád by som poukázal najmä na prostredie, v ktorom sa celý román odohráva. Pôsobilo na mňa netradičným dojmom. Hoci kniha nebola dokonalá, som rád, že som si ju prečítal. 

nedeľa 4. novembra 2018

Keď sa srdce nedokáže rozhodnúť | recenzia knihy Stále som to ja (Jojo Moyesová)

Jojo Moyesová prišla na Slovensko so svojou knihou Predtým ako som ťa poznala (Me Before You) pred piatimi rokmi. Román vyšiel o tri roky na to aj v druhom vydaní, v súvislosti s jeho filmovým spracovaním a veľkým záujmom zo strany čitateľov. V tomto období si fanúšikovia Moyesovej mohli prečítať aj pokračovanie putovania Lou Clarkovej (pod názvom Čo bolo potom), ktorá sa musela vyrovnať so smrťou svojho priateľa Willa. Hoci vyzeral byť jej príbeh už uzavretý, nedávno vyšla v preklade tretia časť tejto série. Možno bude vaša otázka rovnaká ako moja. Čo môže toto pokračovanie priniesť? 

Nebudem klamať keď poviem, že som si knihu Predtým ako som ťa poznala veľmi obľúbil. Takisto aj autorkin štýl a to, ako emotívne dokázala vyrozprávať celý príbeh. Hoci ani pokračovanie nebolo zlé, prvý diel rozhodne neprekonalo. V Čo bolo potom mi Moyesová dokázala, že ako autorka nie je zameraná iba jedným smerom, a dokáže čitateľa prekvapiť aj keď to najmenej čaká. Práve preto som bol zvedavý, či ma prekvapí aj po tretíkrát. Musím ale povedať, že autorka moje očakávania nesplnila. Stále som to ja je priemerným oddychovým čítaním, ktoré však podľa môjho názoru nedokázalo prekonať predošlé dva diely tejto série.

"Skúmala som jeho profil v spánku, dokonale rovný nos a ústa, ktoré vyzerali ako Willove. Myslela som na to, že Will by mi ho schválil... Mohli by z nich byť priatelia. Alebo nepriatelia. Boli si veľmi podobní..."

Štýl Moyesovej sa po rokoch vyvinul. Predtým ako som ťa poznala som si obľúbil pre autorkin pútavý štýl, ktorý ma neustále nútil čítať ďalej a ďalej. Takisto aj postavy mali svoju hĺbku a Moyesová si zakladala na tom, aby ich vykreslila dostatočne dobre. V prípade Stále som to ja som ale taký pocit nemal. Čitatelia už totiž hlavnú postavu poznajú. Akoby autorka nevedela vymyslieť nič nové, čím by ma dokázala prekvapiť. Moyesová opisuje život Lou v New Yorku. Zobrazuje jej vzťah na diaľku s partnerom Samom, ktorý žije v Londýne a takisto aj nástrahy, ktoré takýto vzťah prináša. Pred hlavnou hrdinkou navyše stojí ťažké rozhodnutie. Lou netuší, čo si počať so svojím srdcom, ktoré by najradšej žilo na dvoch miestach. Nech sa však rozhodne akokoľvek, všetko sa tým krokom zmení.

"...namiesto toho, aby našla, čo sa k nej naozaj hodí, zamaskovala sa a skrývala všetko, čo ju robilo inou. Istý čas dovolila svetu, aby ju zraňoval, až sa napokon rozhodla, že nebude sama sebou."

Jojo Moyesová je veľmi dobrá autorka. Nič to ale nemení na tom, že Predtým ako som ťa poznala mohlo ostať jediným románom. Moyesová sa z príbehu snažila vyťažiť čo najviac, no finálny výsledok tým podľa môjho názoru utrpel na kvalite. Mal som pocit, akoby Stále som to ja nemalo taký plynulý spád ako prvý diel tejto série. Aj to bol dôvod, prečo som román čítal na viackrát a medzi čítaním si dával dlhšie pauzy. Po prvej a druhej knihe boli moje očakávania vysoké. Hoci by sa niekomu inému, kto predošlé Moyesovej knihy nečítal, mohlo Stále som to ja páčiť, ja som jednoducho očakával trochu viac.

Čo dodať na záver? Ak sa vám páčili predošlé autorkine romány a radi by ste sa dozvedeli, ako pokračovala cesta Lou Clarkovej, mali by ste dať knihe šancu. Ja som mal pravdepodobne až príliš veľké očakávania. Hoci je táto kniha príjemným oddychovým čítaním, Predtým ako som ťa poznala dozaista neprekoná.
zdroj obrázkov: wehearit.com
štvrtok 4. októbra 2018

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba, ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar. Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie. 

Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením. Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače. Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom. Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá spávať, preto pátra ďalej. Keď objaví dôkazy o tom, že má strýka, začnú v nej hlodať pochybnosti. Čo ak otec stále žije? Čo ak mama klamala? S pomocou bývalého priateľa sa Angie vydá z Nového Mexika do Los Angeles, aby otca našla. Cestou sa dozvedá neľahkú pravdu nielen o sebe a mame, ale zisťuje, čo sa v minulosti skutočne stalo s otcom.

"Nerev, prikázala si v duchu a utrela si slzy. V trinástich mala s umením sebakontroly už dosť skúseností. Emócie dokázala ovládnuť, zavrieť ich do škatuliek a odoslať do nedostupných hlbín svojho vnútra."

Prednosťou knihy Keby som ťa našla je najmä spôsob, akým je celý príbeh vyrozprávaný. V románe sa prelínajú dve dejové línie: jedna z pohľadu Marilyn, ktorá sa zaľúbila do Jamesa, a druhá z pohľadu Angie, jej dcéry. Aj napriek tomu, že je celá kniha postavená na hľadaní akejsi pravdy o tom, čo sa v skutočnosti stalo, dejová línia príbehu nie je taká priamočiara, ako by mohli čitatelia očakávať. Za negatívum považujem viaceré hluché miesta v prvej polovici románu. Hoci autorka prišla s pútavým námetom, mal som pocit, že z neho nedokázala vyťažiť maximum

Aj keď sa jej kniha čítala dobre a jednoducho, deju chýbal spád. Skutočnú gradáciu román nabral až na samom konci, kde autorka odkrýva tajomstvá a odpovedá na otázky čitateľov. Pozitívum vidím najmä v rôznorodosti tém, ktorým sa autorka v knihe venuje. Sú nimi zneužívanie, domáce násilie, no takisto aj pátranie po pravde a minulosti. Zaujímavé je tiež sledovať, do akej miery dokáže minulosť ovplyvniť prítomnosť. Autorka pôsobí na emócie a často poukazuje na následky nášho konania.

"...keď je človek zamilovaný, celý svet 
má na dosah ruky."

Keby som ťa našla možno považovať za príjemné oddychové čítanie, ktoré má však niekoľko nedostatkov. Za pozitívum považujem originálny štýl vypovedania príbehu, a takisto aj celkový námet románu. Viacerým čitateľom ale môže spomínaný štýl prekážať. Sám som sa niekoľkokrát nevedel v dejovej línii zorientovať a ujasniť si, ktorá udalosť predchádzala ktorej. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré vás bude držať až do poslednej strany v napätí, Keby som ťa našla môže byť tou správnou voľbou. Autorka kvalitou neprekonala svoju predošlú knihu, avšak dokázala si udržať štandard, ktorý pred troma rokmi nastolila. Prajem pekné čítanie.
zdroj obrázkov: weheartit.com

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Vitajte na mojom blogu. Volám sa Dominik Petriska, mám 23 rokov a žijem v Bratislave. Na to, aby ste ma lepšie spoznali, vám postačí začítať sa do mojich článkov... alebo ma kontaktovať v správe.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.