sobota 7. júla 2018
Príbeh o láske a vytrvalosti | recenzia knihy Kým prišla búrka (T. O. Ashcraftová, S. McGearhartová)
Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že v súčasnosti vychádza iba minimum kníh, ktoré sú inšpirované skutočnou udalosťou. Kniha Kým prišla búrka opisuje príbeh Tami, ktorej sa vďaka svojej odvahe a vytrvalosti podarilo po vyše štyridsiatich dňoch doplávať do bezpečného prístavu po tom, ako ju a jej snúbenca Richarda na mori postretla pohroma. Ocitli sa totiž v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma. Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol.
Na knihe Kým prišla búrka ma zaujal fakt, že ide o skutočný príbeh. Takisto ma upútala anotácia románu, ktorá vo mne evokovala netradičný a hlavne dojímavý príbeh, zobrazujúci viaceré aspekty života: od lásky, cez vytrvalosť a odvahu. S odstupom času môžem povedať, že kniha bola pre mňa naozaj netradičným čítaním. Aj napriek tomu, že neľutujem jej prečítanie, mám voči románu niekoľko výhrad.
"...keď som sa pozrela späť na svoje nešťastné začiatky v úlohe profesionálnej námorníčky, utešovalo ma vedomie, že mám Richarda. Vďaka Richardovi sa mi páčilo kdekoľvek, aj uprostred tohto rozbúreného mora."
Hneď na začiatok treba spomenúť skutočnosť, že táto kniha zobrazuje udalosť tak, ako sa reálne stala: opisuje teda iba to, čo je možné, bez akýchkoľvek prikrášlení alebo zľahčení. A práve s tým môžu mať niektorí čitatelia problém. Štýl autoriek sa nepodobá bežným románom z kategórie beletrie. Práve naopak, je skôr rozprávaním o živote človeka a o tom, čo ho postretlo a čo zmenilo jeho pohľad na svet. Spočiatku mi štýl rozprávania autoriek prekážal. Vytvárali na môj vkus príliš dlhé vety a celkovo sa mi kniha čítala o niečo ťažšie než ostatné. Román na konci obsahuje aj slovník cudzích slov s niekoľkými termínmi z prostredia námorníctva, ktoré autorky v diele použili.
Čo však hodnotím pozitívne, je hĺbka a úprimnosť celého príbehu. Aj napriek tomu, že sa hlavná hrdinka nezachovala vždy najlepšie, dokázala si priznať vinu. Pozitívne hodnotím dôveryhodnosť celej knihy, ktorá pramení z toho, že autorka si "morské peklo" vyskúšala na vlastnej koži. Kým prišla búrka sa od ostatných kníh odlišuje aj tým, že už dopredu viete, ako sa skončí. Aj napriek tomu má ale toto dielo čo povedať svojmu čitateľovi. Odhliadnuc od všetkých spomenutých nedostatkov, je publikácia autoriek obdivuhodná: minimálne pre odvahu a vytrvalosť, na ktorú tak intenzívne odkazuje.
"Obdivujú ma, že som prežila, ale uvedomuje si niekto, že boli dni, keď som nechcela žiť? Vedela som, že musím nájsť spôsob, aby som sa vyrovnala s tým, že som prežila, ale zaslúžim si desaťtisíc rokov šťastia?"
Kým prišla búrka je kniha, ktorá má potenciál chytiť vás za srdce – už len pre myšlienku, ktorú v sebe nesie. Aj napriek tomu si ale myslím, že spracovanie knihy príbehu mierne uškodilo, a hoci by sa dalo z námetu vyťažiť oveľa viac (a napísať román dynamickejšie a pútavejšie), jeho potenciál nebol naplno využitý. Mal som pocit, že zápletka neplynula dynamicky a pre početné odbočenia z príbehu a spomienky hlavnej hrdinky sa dejová línia posúvala dopredu len veľmi pomaly. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré má v sebe peknú myšlienku, mali by ste dať tomuto románu šancu. Jeho čítanie vám zaberie len pár hodín, avšak môže vás obohatiť na ešte veľmi dlhú dobu.
zdroj obrázkov: wehearit.com
piatok 15. júna 2018
Stačí jeden zlý pohyb a môže nasledovať náraz | recenzia knihy Leto bez vody (Laura Silvermanová)
Je ťažké vzdať sa vecí a ľudí, ktorých milujeme. Odísť z miesta, ktoré bolo naším všetkým. Anise chcela stráviť letné prázdniny ako každé iné – s priateľmi, surfovaním a posedávaním na pláži. Po vážnej nehode svojej tety však musí Anise odísť do Nebrasky – a postarať sa o svojich mladších bratrancov a sesternicu. Všetko sa skomplikuje, keď jedného dňa stretne Lincolna, charizmatického jednorukého skejtbordistu. Ten ju nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom, odcudzí sa kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?
Anotácia aj názov knihy ma zaujali už na prvý pohľad. Dlhší čas som totiž hľadal román na (prichádzajúce) leto, ktoré už netrpezlivo klope na dvere. Cez prázdniny ale nie vždy všetko ide podľa plánu a práve Leto bez vody opisuje (ne)dokonalé slnečné dni plné prekvapení. Letné lásky, krátke pobláznenia, dni plné oddychu, slnka a relaxu... Alebo aj nečakaných starostí. Čo sa mi na knihe páčilo, bola jej reálnosť. Autorka sa na nič nehrala, neopisovala americký sen na pláži, ale zobrazovala život taký, aký je – a poukazovala na jeho pozitívne, aj negatívne stránky.
„Nič sa nestalo, jasné?“ povie zvýšeným hlasom. „Chápeš? Nič sa nestalo.“ No problém je v tom, že čím viac opakuje, že sa nič nestalo, tým viac som presvedčená, že opak je pravdou.
Vďaka autorkinmu štýlu sa kniha čítala rýchlo a ľahko. Dej nebol náročný na pochopenie a strany mi ubiehali jedna radosť. V druhej polovici sa zápletka príbehu mierne zamotala a na povrch sa vyplávalo niekoľko tajomstiev. Musím však povedať, že práve druhá polovica obsahovala viaceré hluché miesta a dynamický dej sa začal „vliecť“, čo je veľká škoda. Pozitívne hodnotím celkové spracovanie knihy: síce je ústrednou témou lovestory dvoch mladých ľudí, autorka do popredia kladie aj rodinu. Poukazuje na medziľudské vzťahy, najmä na tie naštrbené, a pokúša sa o ich nápravu. Takisto hovorí o sile priateľstva a svojím spôsobom núti čitateľa, aby sa do deja zapájal – a uvažoval nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on. Negatívum však vidím v posolstve knihy, ktoré nebolo dostatočne vykreslené, a takisto v postavách, ktoré som si síce obľúbil, ale neurobili nič, čím by ma „chytili za srdce“.
Leto bez vody je príjemným oddychovým čítaním, ktoré vám dokáže, že nezabudnuteľné prázdniny môžete zažiť aj v prípade, že sa vaše plány od základov zmenia. I keď má kniha niekoľko nedostatkov, určite stojí za prečítanie. K dokonalému zážitku už chýba iba studený nápoj, slnečník a napustený bazén. Prajem pekné čítanie!
zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 10. júna 2018
Aké poslanie v sebe skrývajú domáci miláčikovia? | recenzia knihy Psia cesta (W. Bruce Cameron)
Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť.
„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“
Keď som sa púšťal do čítania tejto knihy, mal som mierne obavy, či autor bude mať pokračovaním ešte čo povedať. Hlavnú myšlienku a posolstvo románu totiž vykreslil dostatočne dobre už v prvej časti tejto série. V prvých kapitolách príbehu som ale pochopil, že rozhodnutie prečítať si túto knihu bolo správne. Hoci sa niektoré motívy v Psej ceste opakovali, dozaista mal autor ešte dostatok myšlienok, ktoré chcel podať svojim čitateľom. Výnimočnosť Psej cesty (a takisto aj Psej duše) spočíva v hlavnom hrdinovi, ktorým je pes – a aj rozmýšľa ako pes, čo v mnohých situáciách vyznieva komicky. Psia cesta však nemá byť humorným príbehom. Obsahuje viaceré smutné pasáže, ale tiež aj tie, ktoré vás prinútia na chvíľu sa zastaviť, zamyslieť sa či pohladiť svojho psa.
Aj keď by sa podľa ústrednej témy mohlo zdať, že román je vhodný skôr pre deti, v skutočnosti to tak nie je. Cameron vo svojich knihách poukazuje na vernosť psov, ktorú domáci miláčikovia preukazujú svojim majiteľom. Krásnym a čistým spôsobom opisuje oddanosť a vďaku ľuďom, ktorých majú psy radi. Práve pre hlboké myšlienky je kniha vhodná aj pre dospelých, a najmä pre všetkých tých, ktorí sa snažia pochopiť zmýšľanie (svojich) psov. Autor sa tejto roly zhostil bravúrne a hlavnú postavu príbehu si každý z vás určite zamiluje.
„Usúdil som, že keď rozhryziem tie smutné topánky, moje dievča už nikdy nebude plakať. Keď sa však ráno prebudila a zbadala franforce porozhadzované po zemi, nebola vôbec šťastná.
‚Och, len to nie!‘ vykríkla. ‚Zlý Max! Zlý Max!‘
A bol zo mňa zlý pes. Nemal som jej roztrhať tie topánky.“
Psia cesta nie je obyčajný román, ktorý rieši medziľudské vzťahy, spoločenský problém či vyšetrovanie vraždy. Autor vytvoril jednoduchú zápletku a zvolil si priamu myšlienku, ktorú chce podať svojmu čitateľovi. Práve táto jednoduchosť vo výraznej miere dopomohla danému románu. Keďže som milovníkom psov, čítanie Psej cesty bolo pre mňa zážitkom. Autor vynikajúco skombinoval veselé momenty s tými smutnými. Poukazuje na odvahu, vytrvalosť, ale takisto na poslanie, ktoré máme v tomto živote – a v neposlednom rade aj na poslanie, ktoré majú naši domáci miláčikovia. Psiu cestu odporúčam každému, kto má chuť na netradičné a nenáročné čítanie, no zároveň rád siahne po kvalitne spracovanom príbehu. Pevne verím, že Psia cesta chytí za srdce aj vás. :-)
sobota 5. mája 2018
Odvaha ako kľúč k úspechu | recenzia knihy Všade samé korytnačky (John Green)
Vo svete literatúry azda nie je človek, ktorý by nepoznal Johna Greena, presláveného vďaka knihám Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, Kam zmizla Aljaška či Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Autor sa nedrží jednej línie a každá jeho kniha prináša niečo nové. Jednoducho povedané, Green dokáže vymyslieť všetko. Jeho čitatelia sa neraz rozdelili do dvoch táborov: medzi tých, ktorí jeho knihy zbožňujú, a tých, ktorí ich nenávidia. Po dvoch rokoch prichádza na Slovensko jeho ďalší román Všade samé korytnačky.
Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou.
Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá.
"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."
Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.
"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."
streda 4. apríla 2018
Najhoršie spomienky sú tie, ktoré si nepamätáte | recenzia knihy Nočný vták (Brian Freeman)
Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.
Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.
"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje."
Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť.
"Z obidvoch strán sa nad ním týčili vysoké budovy, pred ktorými parkovali autá. Oboma smermi zamával zbraňou. Nebol tam však nikto. Nočný vták uletel."
Freeman píše veľmi dobre. Kniha sa číta rýchlo, dej je dynamický, udalosti sa odohrávajú jedna za druhou, bez hluchých miest. Pre zámerne krátke vety listujete stále ďalej a od knihy sa nemôžete odtrhnúť. Autor ma až do samého konca držal v napätí a neustále som sa pýtal, kto môže byť Nočným vtákom. Mal jednoducho všetko dopredu premyslené a vytvoril dokonalú sieť vzťahov. Hoci je zloženie postáv podobné iným príbehom, treba povedať, že Freeman si dal na románe naozaj záležať. Snaží sa do príbehu zapájať aj vás a vďaka dynamickosti dielo prečítate veľmi rýchlo. Musím povedať, že som si túto knihu užil.
"Muž sotva lapal po dychu. V živote taký výkrik
nepočul, ale presne vedel, čo znamená. Bol to
výkrik človeka, ktorý hľadí smrti do očí."
Nočný vták je prepracovaný krimi príbeh, ktorý síce nie je bezchybný, ale dozaista stojí za prečítanie. Pozitívne hodnotím už spomenutý psychologický podtón príbehu a spôsob, ktorým autor čitateľovi približoval ľudské vnútro a fungovanie pamäti. Aj napriek dokonale premyslenej zápletke román nie je zložitý na pochopenie, a preto si ho užije široká škála čitateľov. Autorov štýl je chytľavý, a preto knihu veľmi rýchlo zhltnete. Odporúčam ju každému, kto má rád krimi príbehy a detektívky a takisto tomu, kto obľubuje psychologické romány. Prajem pekné čítanie! :-)
zdroj obrázkov: weheartit.com
streda 28. marca 2018
Bohatstvo, ktoré má trpkú príchuť | recenzia knihy Papierová princezná (Erin Wattová)
Papierová princezná patrí do tej skupiny kníh, ktoré si veľmi rýchlo získajú medzi dospievajúcimi čitateľmi obrovskú základňu fanúšikov. Či už svojou témou, prostredím, problémami, na ktoré sa odvolávajú, alebo cieľovým publikom, ktorému sú určené. Táto kniha by sa dala prirovnať k americkej sérii After či Chodiacej katastrofe. Aj tie mali podobné charakteristiky ako Papierová princezná od Erin Wattovej. Princeznú v románe stvárňuje Ella Harperová, ktorá odmala zápasí s nedostatkom financií. Po smrti mamy ostala sama, zarábala si pochybným spôsobom, isto nie vhodným pre dospievajúce dievča. Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Jeho ponuka neznie najhoršie. Kto by predsa nechcel bývať v bohatstve? Má to však jeden háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia a každý ich pohľad je pre Ellu utrpením. Neplnoleté dievča nemá na výber a musí sa vzoprieť svojmu odporu a emóciám, ktoré jej pomaly ale isto prerastú cez hlavu.
"Nikdy to nebude môj domov. Nepatrím do nádhery,
ale do špiny. Tú dobre poznám. V nej sa cítim dobre,
pretože špina neklame. Nie je zabalená do pekného
obalu. Je presne taká, aká je."
Predstavte si, že by vás navštívil bohatý Callum Royal, ktorý by vám ponúkol bývanie v luxusnom dome a takisto aj odmenu za každý deň, ktorý v ňom strávite. Znie to ako americký sen? Presne taký pocit vo mne vyvolala anotácia tejto knihy. Mierne som sa obával toho, akým spôsobom podajú autorky celý príbeh a či mu nebude chýbať dôveryhodnosť. Moje obavy boli na mieste. Na jednej strane treba povedať, že sa Papierová princezná číta naozaj ľahko a dobre. Táto autorská dvojica, ktorá píše pod pseudonymom Erin Wattová, má talent a písať vie. Avšak na strane druhej musím skonštatovať, že mi viaceré momenty pripadali absurdné. Často som neveril tomu, čo jednotlivé postavy hovoria, a takisto som si neobľúbil ani Ellu.
Spočiatku som vnímal hlavnú postavu pozitívne, pretože bola osobnosťou a vedela, čo robí. Avšak od istého momentu sa jej správanie úplne zmenilo. Za všetko môže chlap, poviete si. Ella mi už od tej chvíle nesedela, bola nerozhodná a nestála. Musím takisto povedať, že sa mi druhá polovica knihy páčia viac než prvá. Jedna udalosť striedala druhú a zápletka mala spád. Smerovala až k záverečnému zvratu, ktorý asi nikto nečakal a ktorý viacerých čitateľov prinúti prečítať si aj pokračovanie. Aj keď vám môže táto udalosť pripadať ako klišé, mnohých určite prekvapí. Ako to nakoniec dopadne, sa dozvieme až v pokračovaní, ktoré by malo vyjsť 19. júna pod názvom Prekliaty princ.
"Nie je mi to jedno. Nenávidím sa za to, ale neviem odolať zúfalej potrebe skúsiť to. Skúsiť zapadnúť. Skúsiť zažiť na tejto škole niečo iné než na všetkých predošlých."
Papierovú princeznú hodnotím ako priemerné čítanie, ktoré možno zaradiť skôr do kategórie oddychovej literatúry. Román je písaný príjemným štýlom, avšak nemožno od neho očakávať zázraky. Určený je skôr mladším čitateľom, keďže sa opiera aj o otázku hľadania vlastného ja, rodiny, vzťahov, sexu a toho, ako ovplyvňujú rozhodnutia život človeka. Zobrazuje skôr americkú realitu, ktorá je od tej našej značne odlišná. Ak tejto knihe dáte šancu, verím, že vás nesklame a že si jej čítanie užijete. :-)
Zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok 16. marca 2018
Čo dosiahne vďaka svojej odvahe a dobrému srdcu? | recenzia knihy Malý zázrak (Mira Bartóková)
Rozprávka podľa psychológov nie je len literárnym dielom. Pre malé deti je návodom na to, ako treba žiť. Aj keď sú rozprávky určené deťom, obsahujú množstvo ideí, ktoré nesú posolstvo aj pre dospelých. Neil Gaiman raz vyslovil krásnu myšlienku. „Rozprávky sú pravdivé – nie preto, že nám hovoria, že existujú draky, ale preto, že nám hovoria, že drakov môžeme poraziť.“ Jeho citát dokonale vystihuje život a prekážky, ktoré nám prináša. Malý zázrak je určený deťom, čo vďaka pôvodnej obálke zaiste pochopí každý čitateľ. Nehovoriac o ilustráciách, ktoré dokonale dopĺňajú písané slovo. Kniha má v sebe oveľa viac ako len návod, ako treba žiť. Bartóková poukazuje na silu priateľstva, odvahu; uvažuje o vlastnom ja. Kto vlastne som? Kam patrím a aké je moje miesto vo svete? Dokážem sa vzoprieť pravidlám a ísť za svojím snom? Núti čitateľa myslieť a celý príbeh postavila na jednoduchej dejovej línii. Svoje posolstvo prináša v originálnom a neopakovateľnom príbehu, ktorý zaujme nielen mladých čitateľov. Dovoľte mi predstaviť vám Malý zázrak.
"Zdalo sa mu, že nevie vôbec nič o sebe ani o záhadnom svete za vysokým múrom a bránou. Ale v hĺbke duše vedel, že po niečom túži. Iba zatiaľ nezistil, čo to je."
Keď som sa dostal k anotácii tohto príbehu, vyvolala vo mne zvláštny dojem. Je kniha naozaj určená pre mňa? Dokáže mi niečo dať? Zaujala ma však hlavná postava, napoly zviera a napoly človek, líška Artuš bez jedného ucha, s nevinným a dobrým srdcom. Nepamätá si, kto je ani odkiaľ pochádza. Býva v Domove pre neposlušné a nechcené tvory, v ktorom vládne zlá slečna Pleslivá. Čoskoro si získa náklonnosť prízemka Čačky, s ktorou sa mu podarí zo sirotinca ujsť. Prežijú dobrodružstvo, ktoré ich zavedie do veľkého sveta a napokon aj na cestu za Artušovým pravým osudom. Malý zázrak bol úplne inou knihou než väčšina tých, ktoré som doposiaľ prečítal. Nemožno ju teda porovnávať s ostatnými fantasy dielami. Môžem však povedať, že ma táto kniha prekvapila. Nesie v sebe pekné myšlienky, preto jej čítanie hodnotím ako príjemnú zmenu.
Autorka vo svojom románe apeluje na odvahu dospievajúcich detí a poukazuje na silu priateľstva. Takisto aj na to, ako veľmi dokáže ovplyvniť váš život to, čo máte vo svojom vnútri. Bartóková dokázala vytvoriť pútavý príbeh, ktorý môže zaujať aj staršiu generáciu čitateľov. V knihe nájdete niekoľko hluchých miest a pár výhrad mám aj k hlavnej postave. Tá sa mohla podľa môjho názoru viac prejaviť. Hoci nejde o prevratné dielo, ktoré by prinieslo do sveta literatúry niečo nové, ba výnimočné, iste stojí o vašu pozornosť.
"Myslel na tú noc pred dávnymi rokmi – na nežný spev, na jemné ruky, ktoré ho držali, a na hlas, ktorý povedal: Si malý zázrak. Veľmi, veľmi dlho sme na teba čakali."
Malý zázrak určite nie je iba pre malých. Svojimi myšlienkami dokáže prilákať aj starších čitateľov. Netreba však očakávať zázraky. Ide skôr o jednoduché čítanie, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy bežného sveta. K tomu vám dopomôžu aj spomínané ilustrácie, ktoré z knihy ešte väčšmi robia umelecké dielo. Prvou časťou však tento príbeh nekončí, pretože autorka pripravuje pre svojich čitateľov aj pokračovanie. Azda bude rovnako poučné a pútavé ako aj Malý zázrak. Prajem pekné čítanie! :-)
nedeľa 28. januára 2018
Keď je mlčanie silnejšie ako samotný skutok | recenzia knihy Kto je bez viny (Liane Moriartyová)
Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.
Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé.
"...ale nedá sa všetko vyriešiť smiechom. Smiali
sa celých osem rokov. Sľúbili si, že budú pri sebe
stáť v dobrom i v zlom, ale keď to hovorili, smiali sa,
pretože vtedy sa im všetko zdalo veľmi, veľmi
smiešne. Akoby nepodarený účes bol to najhoršie,
čo ich v živote môže stretnúť."
sa celých osem rokov. Sľúbili si, že budú pri sebe
stáť v dobrom i v zlom, ale keď to hovorili, smiali sa,
pretože vtedy sa im všetko zdalo veľmi, veľmi
smiešne. Akoby nepodarený účes bol to najhoršie,
čo ich v živote môže stretnúť."
Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika.
"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil – za všetko v živote treba niesť následky."
zdroj obrázkov: weheartit.com
pondelok 1. januára 2018
Okamih, ktorý všetko zmení | recenzia knihy Jedna spomienka Flory Banksovej (Emily Barrová)
S pribúdajúcim vekom sa mnohým ľuďom zhoršuje pamäť. A hoci tá dlhodobá ostane viacerým bezo zmeny, s krátkodobou pamäťou majú už starší problém. No čo by sme robili bez zabúdania na nepríjemné a bolestivé udalosti? Asi bol náš život oveľa zložitejší.
Zabúdanie má však aj množstvo negatív. Svoje o tom vie Flora Banksová, ktorá má amnéziu. Od desiatich rokov, kedy jej vyoperovali nádor z mozgu, si nepamätá nič dlhšie ako pár hodín. Dokonca ani to, koľko má rokov. Je závislá od drobných papierikov s poznámkami a počmáraných rúk, kam si zapisuje všetko dôležité. Jednoducho povedané, z jej života sa stal jeden veľký stereotyp, ktorý sa každodenne opakuje. Potom sa však niečo udeje: stretne na oslave chlapca, ktorý ju pobozká. Je to jediná spomienka, čo jej zostane v pamäti. Hoci ona na svojho princa nemôže zabudnúť a urobila by pre neho čokoľvek, Drake, ktorý ju pobozkal, odišiel na zasnežený Svalbard. Vrátiť sa však neplánuje.
Zabúdanie má však aj množstvo negatív. Svoje o tom vie Flora Banksová, ktorá má amnéziu. Od desiatich rokov, kedy jej vyoperovali nádor z mozgu, si nepamätá nič dlhšie ako pár hodín. Dokonca ani to, koľko má rokov. Je závislá od drobných papierikov s poznámkami a počmáraných rúk, kam si zapisuje všetko dôležité. Jednoducho povedané, z jej života sa stal jeden veľký stereotyp, ktorý sa každodenne opakuje. Potom sa však niečo udeje: stretne na oslave chlapca, ktorý ju pobozká. Je to jediná spomienka, čo jej zostane v pamäti. Hoci ona na svojho princa nemôže zabudnúť a urobila by pre neho čokoľvek, Drake, ktorý ju pobozkal, odišiel na zasnežený Svalbard. Vrátiť sa však neplánuje.
"Dnes budem odvážna a normálna. Byť normálna znamená byť odvážna. Budem potichu sedieť a počúvať ostatných. Radšej sa ich budem pýtať ako odpovedať... Stane sa presne to, čo sa má stať."
Emily Barrová má na konte niekoľko úspešných thrillerov pre dospelých. Príbeh o Flore Banksovej sa ale zaraďuje do kategórie young adult. Keď som si prvýkrát prečítal jeho anotáciu, nevedel som, čo si mám o knihe myslieť. Bude to len ďalší príbeh s happyendom, v ktorom dokonalý princ navždy vylieči dievča s poruchou pamäti? Potom som sa dozvedel, že autorka pred napísaním knihy vycestovala na Svalbard. Práve chvíle strávené v tejto mrazivej krajine ju inšpirovali pri tvorbe príbehu o Flore Banksovej. Povedal som si, že dám knihe šancu. A dnes to rozhodne neľutujem. Jedna spomienka Flory Banksovej je emotívny román, ktorý určite stojí za prečítanie.
"Je mi jedno, kde som a prečo. Stojím na lodi uprostred krajiny ako z iného sveta a mám na sebe teplý kabát. To je momentálne všetko, čo potrebujem vedieť."
Hlavná postava tohto príbehu mi spočiatku vadila. Neustále opakovala tie isté slová, robila tie isté úkony a správala sa rovnako, čo po chvíli začne čitateľa nudiť. Aj napriek tomu som však v čítaní pokračoval. Autorka svoju knihu napísala pútavo a hoci sa v nej na začiatku deje stále to isté, v čitateľovi Barrová vyvoláva akýsi pocit tajomna. Pocit, že sa o pár strán ďalej stane niečo, čo celý príbeh úplne zmení. A to sa naozaj stalo, keď sa Flora v polovici knihy vyberie na zasnežený Svalbard. Úplne sama, v novom kabáte, s notesom a papierikmi, ktoré jej pomáhajú nezabudnúť, prečo sa do tejto severnej krajiny vlastne vybrala. Pobozkala som Draka, ostalo v jej vnútri. Román od tohto momentu zobrazuje väčšie množstvo emócií, spontánnosti a takisto poukazuje na to, prečo je dôležité ísť si za vlastným snom.
"Bolo to ako sen, len priveľmi skutočný. Plavila som sa k Drakeovi, celý okolitý svet zmizol a existovala len táto chvíľa, v ktorej som ja Flora bola konečne odvážna."
štvrtok 28. decembra 2017
RECENZIA: Stále vládne mráz (C.a R. Börjlindovci)
Viacerí čitatelia a fanúšikovia detektívok považujú spisovateľskú dvojicu Börjlindovcov, autorov kníh Skočný príliv či Tretí hlas, za jedného z najlepších tvorcov krimi príbehov. Podobne aj Michaela Hjortha a Hansa Rosenfeldta, ktorí sú autormi viacerých na blogu recenzovaných kníh. Kniha Stále vládne mráz je v poradí štvrtou z pera Börjlindovcov. Tentokrát sa venuje téme utečencov, ktorá je v súčasnosti stále aktuálna.
Jednej noci bezdomovkyňa Muriel natrafí v centre Štokholmu na plačúce dievčatko. Volá sa Folami, a podobne ako veľa iných detí, aj ona sem prišla na vlastnú päsť, úplne sama. Muriel ju odvedie na miesto, kde sama prechodne býva. V Smalande však našli zahrabané telo zavraždeného chlapca. Komisárka Mette Olsäterová a jej tím sa rýchlo presunú na miesto hrozného nálezu, aby čím skôr vyriešili obludnú vraždu. Vydávajú sa do Bukurešti, aby zistili čo najviac o chlapcovi aj možnom vrahovi. Keď sa začnú vypytovať a zbierať informácie, prídu na šokujúcu stopu – a sami sa ocitnú v ohrození života.
"Po lícach jej stekali slzy. So zahmleným zrakom
a roztrasenými prstami sa pokúšala nachystať
si dávku. Vo chvíli, keď mala striekačku nachystanú, kovové dvere sa otvorili."
Spôsob, akým bol román Stále vládne mráz vyrozprávaný, je však iný než ten z príbehov o Sebastianovi Bergmanovi. Je tajomnejší a menej jasný. Taktiež sa do takej miery nesústreďuje na vyšetrovateľský tím a ich osobné problémy. V románe Stále vládne mráz sa neustále striedajú jednotlivé dejové línie, čo zabezpečuje komplexný pohľad čitateľa na vývoj zápletky. Čo by som však knihe vytkol, bol pomerne dlhý rozbeh úvodných kapitol. Obsahovali viaceré hluché miesta. Druhá polovica príbehu bola ale oveľa dynamickejšia a akčnejšia. Vyšetrovanie nabralo spád a jednotlivé úlomky začali do seba zapadať.
"...namieril. A vystrelil. Guľka ju trafila do brucha, telo narazilo o kapotu a zosunulo sa na zem. Opäť panovala tma. Vzápätí ju preťalo silné svetlo helikoptéry, čo sa vynorila z mrakov. Až keď pristála na dvore, rozoznal telo zvíjajúce sa pri aute. Podvedome namieril, aby vystrelil ešte raz, no ovládol sa."
Aj napriek tomu, že sa Börjlindovci nevenovali vyšetrovateľskému tímu do takej miery ako Hjorth a Rosenfeldt, treba povedať, že charaktery jednotlivých postáv vykreslili dostatočne dobre. Pozitívne takisto hodnotím námet tejto knihy a zobrazenie utečeneckej krízy, ktorá medzi verejnosťou vyvolala rozporuplné názory. Výhrady však mám voči pútavosti románu, ktorá mohla byť zvládnutá o niečo lepšie. Viacerí čitatelia tvrdia, že sa im predošlé knihy tejto autorskej dvojice páčili viac. Rozdiel medzi nimi však posúdiť nemôžem, keďže bol Stále vládne mráz mojou prvou knihou z ich dielne. Musím ale povedať, že ma čítanie románu bavilo.
"Zastreliť človeka je ľahké... Stačí urobiť niekoľkomilimetrový pohyb prstom a potom niekto zomrie. V lepšom prípade niekto, kto si zaslúži smrť, alebo ho treba zneškodniť."
Stále vládne mráz splnilo moje očakávania. Tie však neboli príliš vysoké, keďže bol tento román úplne prvou knihou, ktorú som od jej autorov čítal. Príbeh spĺňal požiadavky kvalitného krimi románu, a aj keď mal zopár nedostatkov, či už z hľadiska jeho prvej polovice alebo celkovej pútavosti knihy, i napriek tomu ma príjemne prekvapil. Určite by ste si ho mali prečítať v prípade, že sa vám páčili predošlé knihy tejto autorskej dvojice, takisto aj v prípade, že vás téma utečencov zaujíma. Koniec koncov, týka sa každého jedného z nás.
Prihlásiť na odber:
Príspevky
(Atom)
Hľadáš niečo konkrétne?
O mne
-
Dominik Petriska
- Mám 22 rokov a študujem žurnalistiku v Bratislave. Na to, aby ste ma spoznali lepšie, vám postačí začítať sa do mojich príspevkov, alebo ma kontaktovať v správe.
Kontaktujte ma
Partneri blogu
Sleduj pomocou bloglovin
Následníci
Ďakujem Vám!
Knižné blogy (CZ&SK)
Archív blogu
Zobrazenia blogu