štvrtok 5. septembra 2019

Sú to jej milované dvojčatá, alebo podvrhnuté deti? | recenzia knihy Blíženci (Melanie Goldingová)

Blížencov asi nemožno nazvať kriminálkou, hoci sa v nej trestný čin dozaista stal. Teda aspoň to tvrdí matka dvojičiek, Lauren. Prečo som sa rozhodol prečítať si tento román? Bola to pravdepodobne zvedavosť, a akýsi pocit, že kniha (alebo jej hlavná hrdinka) bude šialená. Pocit, že iba ona pozná pravdu, ktorú jej nikto neverí. S odstupom času musím povedať, že som za túto knihu veľmi rád. Mala niečo do seba, bola úplne iná než tie predošlé, a čo je hlavné, prinútila ma napäto lisovať až do samého konca. 

Všetci jej vravia, že je vyčerpaná a potrebuje si poriadne oddýchnuť. Majú pravdu. Lauren Tranterová práve porodila krásne dvojčatá, Morgana a Rileyho, a v živote nebola unavenejšia. Len ona však vie, čo sa stalo v prvú noc po pôrode v nemocničnej izbe. Odrazu sa tam objavila záhadná cudzia žena a chcela jej deti vziať. Vlastne nie vziať, vymeniť za akési iné... stvorenia. Okrem Lauren ju však nikto iný nevidel. Ani policajti nič nezistili. Všetci od lekára až po jej manžela sú presvedčení, že všetko sa odohralo iba v jej hlave. S výnimkou detektívky Joanny Harperovej, ktorej intuícia našepkáva čosi iné. Prešiel mesiac. V jedno slnečné ráno sa ustráchaná Lauren konečne vyberie s dvojčatami na prechádzku k rieke, zdriemne si na lavičke – a obe deti zmiznú. Polícia pohotovo zakročí, ale keď sa nakoniec dvojčatá nájdu, sú akési iné. Vyzerajú síce ako Morgan a Riley, aspoň všetci ostatní to tvrdia, ale Lauren sa niečo nezdá a zdesene kričí: To nie sú moje deti! Lauren je odhodlaná svojich synov nájsť a zachrániť, tak ako to káže stará legenda, aj keď riziko je nepredstaviteľné. Ak sa mýli, urobí najväčšiu chybu vo svojom živote.

"Predstava domova jej náhle pripadala cudzia 
ako vzdialená krajina, ako miesto, kam sa 
už možno nikdy nevráti." 

Melanie Golding vytvorila dve silné postavy. Na jednej strane Lauren, ktorá údajne prišla o svoje dvojčatá, a na strane druhej vyšetrovateľku Joannu Harperovú, ktorá jej – zdá sa – ako jediná verí. Obe ženské postavy majú svoj príbeh, a autorka odkrýva najmä minulosť vyšetrovateľky, ktorá v prípade zohráva istú rolu. Síce môže niekomu pripadať konanie hlavných postáv ako absurdné, ja som sa počas celej knihy snažil ich neodsudzovať – a pozrieť sa na príbeh z oboch strán. Ocenil som najmä nepredvídateľnosť dejovej línie, a takisto aj jej záver, ktorý by pravdepodobne nikto z čitateľov nečakal. Melanie necháva isté veci nedopovedané, a núti čitateľa nad knihou rozmýšľať. 

"Len nech to trvá, pomyslela si, toto sladké trápenie, čas bezsenných nocí. Nech to trvá toľko, koľko treba." 

Ako som uviedol na začiatku, autorka má veľmi silný rozprávačský talent, čo vás neustále núti pokračovať v čítaní. Súčasťou románu sú aj citáty z rôznych iných diel, ktoré súvisia s mýtmi o dvojičkách (ktorými je koniec koncov inšpirovaná aj samotná kniha). Autorka dejovú líniu odbremenila od hluchých miest a do popredia sa dostala najmä akcia. Ocenil som hlavne to, že sa kniha neuberala len jedným smerom – a to dolapiť potenciálneho páchateľa, ktorý dvojičky Lauren vymenil. Práve naopak, Goldingová jednotlivé línie postáv prepájala a snažila sa medzi nimi vytvoriť súlad. A to sa jej rozhodne podarilo. 

"Bála sa, že to nezvládne. Že neznesie mať pri
 sebe tie dve stvorenia a predstierať, že sú jej. 
Tak veľmi jej chýbali jej chlapci."


Je úplne jasné, že Blíženci nie sú knihou pre každého a nie každý v nej aj nájde pochopenie. Mňa ale veľmi zaujala a vytrhla zo všednosti dní. Dôvodom bola netradičná téma, silné hlavné postavy a hlavne vynikajúci spôsob, akým autorka príbeh rozpovedala. Veľmi príjemne ma prekvapil, hoci som spočiatku nemal vysoké očakávania. Snáď prekvapí aj vás. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázku: weheartit.com
štvrtok 1. augusta 2019

Cíti sa nevinný, ale nevie to dokázať | recenzia knihy Sieť (Hakan Nesser)

Predstavte si, že sa ráno zobudíte, a bolí vás hlava. Bolí vás tak veľmi, že si nespomínate, čo ste robili poslednú noc. Snažíte sa dostať do kúpeľne, ale dvere sú zamknuté. Keď sa vám ich konečne podarí otvoriť, vo vani nájdete svoju manželku. Mŕtvu. Ste si takmer istý, že vrahom nie ste, ale keďže si z predošlej noci skoro nič nepamätáte, nedokážete sa obhájiť. Popíjali ste s manželkou víno, veľa vína. Pretože ste pred príchodom polície byt dôkladne upratali, považujú vás za vinného. Avšak... ste? 

Stredoškolského učiteľa Janeka Mittera zatknú a obvinia. Napriek nedostatočným dôkazom ho odsúdia a nariadia mu ústavnú liečbu. Prípad zaujme komisára Van Veeterena, uzavretého, cynického a svojrázneho muža so sklonom k hrubosti a melanchólii. Len čo sa pustí do skúmania pozadia vraždy, ukáže sa súvislosť so zvrátenou rodinnou históriou. Van Veeteren postupne preniká do temnej siete vzťahov, lenže vyšetrovanie skomplikuje druhá, ešte zvláštnejšia vražda. Naozaj je Mitter ten, kto zabil svoju ženu? 

"Posledné, čo mu zišlo na um, bol obraz. Starý obraz, ktorý možno kedysi namaľoval on sám. Bol to obraz smrti, nanajvýš osobný a pravdivý. Vôl. A močarina. To bol jeho život. Bol vôl, ktorý zapadol do močariny."

Zvyčajne nečítam knihy od iných, než amerických či britských autorov. Niekedy sa mi ale do rúk dostane aj publikácia, ako je Sieť, ktorú napísal švédsky autor Hakan Nesser. Čím ma zaujala? Na prvé miesto by som rozhodne postavil obálku, ktorá vo mne vyvolala okrem zmiešaných pocitov najmä dojem temnoty a niečoho záhadného, nepredvídateľného. Bola to tiež anotácia, ktorá môj dojem z obálky potvrdila. Akoby mi napovedala, že niečo nebude v poriadku. Keď sa na to pozriem spätne, môžem usúdiť, že som sa nemýlil. Nebudem klamať, ak poviem, že Sieť bola jednou z najlepších kriminálok, ktoré som kedy čítal. 

"Bola to len cesta tmou a ňou aj zostala. Niečo tu však bolo navyše, rástol v ňom nepokoj... Nepokoj, že všetko bude trvať pridlho, že sa znovu pomýli, že zlo sa ukáže omnoho mocnejšie, než chcel pripustiť." 

Jedno z najväčších pozitív vidím v autorovom štýle, ktorý je iný, než ten, na aký som bol zvyknutý (alebo ktorý som od príbehu očakával). Nesser si nedáva servítku pred ústa, jeho štylizácia je často strohá, odmeraná. Ak hovoríme o postavách, v zásade ich nazýva celými menami. Je možné, že daná postava bude v dejovej línii vystupovať iba malú chvíľu; autor ju však stručne uvedie do deja, v krátkosti čitateľa oboznámi s jej povolaním, charakterom a všetkým, čo by mohlo zohrať úlohu. Páčilo sa mi, ako vytvoril charakter Janeka Mittera, ktorého obvinili z vraždy svojej manželky. Bol plný protikladov, vystupoval nepredvídateľne a jediné, o čo mal záujem, bol svätý pokoj... a dobrá cigareta. Práve toto správanie ma často fascinovalo, a mnohokrát prinútilo zamyslieť sa, kde je v skutočnosti pravda

Zo štýlu a vykreslenia postáv sa odvíja aj fakt, že ma autor prinútil po celý čas rozmýšľať nad príbehom. Aj keď budete mať na konci pocit, že sa kniha volá oprávnene tak, ako sa volá – pretože celé je to jedna veľká sieť, nemožno povedať, že by v nej bolo niečo navyše. Nesser sa dokonale vyvaroval hluchým miestam a takisto aj zbytočnostiam, ktoré by zápletku spomaľovali. Hoci sa dejová línia každou kapitolou zapletá, máte pocit, že k niečomu predsa len smeruje. Neviete, čo to niečo bude, ale veríte, že ste na správnej stope. A to je podľa môjho názoru pri takomto románe to najdôležitejšie. Mať pocit, že ste súčasťou toho celého...

"Len čo sa vyspí, bude pripravený znovu sa pustiť do života. Tentoraz od začiatku. Bez toho, čo bolo. S tým bol koniec. Pochopil, že je konečne hotový."

Ako som už uviedol, Sieť je jednou z najlepších kriminálok (alebo detektívok?), ktoré som doposiaľ čítal. Jednak pre atmosféru, ktorú tento švédsky autor vytvoril, ale takisto aj pre postavy, plné záhad a nejasných skutočností. Hakan Nesser využíva princíp odvrátenia pozornosti – a hoci budete už od začiatku tušiť, ako sa kniha skončí, autor vás presvedčí o opaku. Aj keď je jeho štýl špecifický, nemožno povedať, že by išlo o náročné čítanie. Práve naopak. Sieť potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, a to nielen milovníkov krimi a záhad. Ak hľadáte netradičný príbeh a tieto riadky vás zaujali, určite by ste mali dať knihe šancu. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 21. júla 2019

Je lepšie riadiť sa citom alebo rozumom? | recenzia knihy Dospelí (Caroline Hulsová)

Claire a Matt už nežijú spolu, ale rozhodnú sa, že pre ich dcérku Scarlett bude najlepšie, ak strávia „normálne“ rodinné Vianoce. Nevedia sa dohodnúť, čí to bol nápad, aby išli do rekreačného strediska Šťastný les, ani kto navrhol, aby so sebou vzali svojich nových partnerov. Ale niekto to urobil – a už je neskoro to zrušiť. Claire si priviedla svojho nového partnera Patricka (rozhodne nie Pata), zdanlivo rozumného nádejného triatlonistu Ironmana. Matt so sebou vzal novú životnú lásku Alex, zábavnú, inteligentnú a mimoriadne trpezlivú vedkyňu. Sedemročná Scarlett si vzala svojho plyšového priateľa Uška. Je to obrovský králik. Všetci piati (s Uškom šiesti) sa so zaťatými zubami venujú núteným zábavným aktivitám. Keď Scarlett večer zaspí, až priveľa popíjajú a prezrádzajú si tajomstvá z minulosti. Nevedno ako, zrazu sa ich dovolenka zmení na sud pušného prachu a končí sa tam, kde sa celý príbeh začína – uplakaným, vydeseným telefonátom na políciu. Čo sa stalo? Všetci tvrdili, že sa budú správať ako dospelí

Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu knihy Dospelí, v mnohých veciach mi pripomínala diela Jojo Moyesovej, ktorej vyšlo v slovenčine niekoľko kníh. Boli zamerané na rodinu, vzťahy a manželstvo a hovorili najmä o náročných životných situáciách, do ktorých sa môže dostať hocikto. Podobne sú na tom aj Dospelí. Síce pravdepodobne nechodíte na dovolenku so svojím bývalým partnerom (partnermi), no aj napriek tomu môže tento román povedať veľa užitočného každému z vás. Či už o ľudských reakciách, životných rozhodnutiach, ale aj o hľadaní samého seba. Ale pekne po poriadku...

"Nech je tak či onak, s Claire to zvládne lepšie – manželstvo aj otcovstvo, všetko. Tentoraz to bude robiť správne, nech to stojí čokoľvek."

Ak by som mal vyzdvihnúť najväčšie pozitívum románu Dospelí, boli by to postavy. Hulsová dokázala výborne vykresliť jednotlivé charaktery všetkých postáv, a takisto aj ich vývoj v čase. Každá z nich sa niečím odlišovala, neboli vytvorené ako cez kopirák. Pozornosť treba upriamiť najmä na malú Scarlett, dieťa Claire a Matta, ktorí si našli nových partnerov, avšak pre dobro dieťaťa sa rozhodli stráviť Vianoce všetci pohromade. Autorka poukazuje na vývin malej Scarlett a najmä na vplyv neusporiadaných vzťahov medzi rodičmi na jej psychiku. Ako výsledok opisuje vznik Scarlettinho najlepšieho kamaráta, plyšového zajaca Uška, s ktorým má dieťa výnimočný vzťah a v knihe vystupuje ako imaginárna, živá bytosť, s ktorým vedie Scarlett rozhovory. 

"Látka jej života sa okolo nej skladala, ukladala, krčila a ona nevedela, čo má potiahnuť, aby ju znovu urovnala." 

Na rozdiel od postáv, o niečo slabšie hodnotím celú štruktúru románu. Tá sa prelína s výsluchom na policajnej stanici, po záhadnej streľbe, ktorá je vlastne motívom celej knihy. Prepojenie hlavnej dejovej línie a útržkov z policajnej stanice na mňa miestami pôsobilo chaoticky a príliš prekombinovane. Pozitívne hodnotím najmä začiatok a koniec príbehu, uprostred románu dokáže čitateľ nájsť niekoľko hluchých miest. Pomerne originálnemu nápadu a dobrej myšlienke teda chýba spracovanie, ktoré ale v prípade podobného žánru môže byť čiastočne ospravedlnené. 

Dospelí sa dozaista nestanú trhákom. Román vám ale odporúčam ako oddychové čítanie, ktoré si vezmete trebárs na dovolenku, alebo vám spríjemní chvíle voľna. Caroline Hulsová prišla so zaujímavou myšlienkou, a dala si záležať najmä na postavách a vzťahoch medzi nimi, ktoré sú ústredným motívom tejto knihy. Opisuje náročné životné rozhodnutia, ale napríklad aj to, či je lepšie riadiť sa citmi alebo rozumom. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok 7. júna 2019

Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť

Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh. Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Naučil sa šiť a pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.

Čo vo vás vyvoláva fráza o šatách, ktoré robia človeka? Spomeniete si na pieseň Mariky Gombitovej alebo si predstavíte samého seba, stojac ráno pred skriňou bez najmenšieho tušenia, čo si v daný deň oblečiete? Alebo vám na um skĺzne len otrepaná fráza, ktorá neznamená nič viac len klišé? Mňa názov tejto knihy zaujal – a rovnako aj jej anotácia, ktorá sľubovala históriou šmrncnutý príbeh, predstavujúci život muža, ktorý toho veľa zažil (a nie všetko z toho bolo pozitívne). Ale nielen to. Prináša zároveň rozprávanie muža, ktoré môže vniesť do života obyčajných ľudí veľa zaujímavých a obohacujúcich informácií. Práve preto som neváhal a pustil sa do čítania.

„V deň, keď som si prvý raz obliekol košeľu, som pochopil, že oblečenie znamená moc. Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť.“ 

Kniha by sa dala rozdeliť do dvoch častí – na autorovu mladosť, keď sa ocitol v koncentračnom tábore a postupne prichádzal o všetkých svojich blízkych; a na jeho dospelosť, keď pracoval ako profesionálny krajčír. Veľké pozitívum vidím najmä v autenticite jeho rozprávania, ktoré často pripomína príbehy starého či prastarého otca. Druhá polovica románu sa veľmi podobala štýlu módnych časopisov, trebárs dnešného československého Vogue. Ak by som mal obe časti porovnať a vybrať lepšiu, určite by som hlasoval za prvú. Bola písaná emotívnejšie, čo súvisí aj s citlivosťou témy druhej svetovej vojny a koncentračných táborov. Autor má veľmi pútavý a príťažlivý štýl rozprávania. Práve z tohto dôvodu sa pre vás stane čítanie knihy zážitkom. Spolu s ním máte možnosť preniknúť do príbehu a stať sa jeho súčasťou.

„Keď ľudia neuvažujú samostatne, dejú sa hrozné veci.“ 

Výhodu nevidím iba v rozprávačskom talente autora, ale takisto aj v samotnom podaní. Aj napriek tomu, že kniha pojednáva o temach, ktoré nemusia byť blízke úplne každému, autor menej známe slová, termíny či mená svojmu čitateľovi ihneď vysvetľuje. V konečnom dôsledku však nemáte pocit, že by bolo jeho úmyslom poúčať vás. Záujemcovia o tému tiež ocenia register, ktorý nájdu na konci publikácie. 

„To, že chlapec dorástol na muža, vždy zistíte podľa oblečenia, ktoré mu visí v šatníku.“ 

Martinovi Greenfieldovi sa podarilo priniesť nový pohľad na život našich predkov, ale hlavne tých, ktorí sa ocitli v pracovnom či koncentračnom tábore. Oceňujem najmä hlboké myšlienky, ktoré vložil do svojej knihy – také, ktoré nenájdete v učebniciach dejepisu či historických filmoch; a takisto aj smerovanie dejovej línie, ktorá nemala tendenciu odbáčať, ale išla priamo za autorovým cieľom. Šaty robia človeka by som odporúčal každému z vás – a nielen tým, ktorí majú chuť na netradičnú knihu alebo proste niečo iné. Nie je totiž nič lepšie, než dozvedieť sa niečo nové, a popri tom si aj oddýchnuť. 

„Veľké priateľstvá sú ako skvelá krajčírska práca: čím pevnejší je steh, tým dlhšie vydrží.“

zdroj obrázkov: weheartit.com
utorok 7. mája 2019

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena. Máš práva ako každá iná. Rodinu, deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov. Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX

Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo.

"Žene možno vziať veľa – peniaze, prácu, intelektuálnu stimuláciu, čokoľvek. Dokonca jej môžete vziať aj slová a nezmeníte jej podstatu. Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom úplne inom."

Knihy nám neprinášajú iba ponaučenie či priestor na zamyslenie. Poskytujú svojim čitateľom tiež únik z reality a všednosti dní. Pamätám si časy, keď prišiel na slovenský trh román Divergencia či séria Hry o život, ktoré priniesli úplne inú realitu. Svet plný pravidiel, ktoré boli iné než tie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ukázali nám niečo nové a nevšedné. Práve preto tieto knihy zaujali milióny čitateľov po celom svete. Keď som sa dozvedel, že vyjde v slovenskom preklade kniha VOX, ktorej anotácia mala niečo do seba, vedel som, že si tento román musím prečítať. Dávno som totiž nečítal knihu podobného žánru, a preto to bola pre mňa svojím spôsobom výzva. S odstupom času ale musím povedať, že som dostal niečo úplne iné, než som spočiatku očakával. 

"...keď nedodržiavame pravidlá, cítime len bolesť."

Hlavná hrdinka tohto románu predstavuje rebelku, ktorá sa odmieta zmieriť s pravidlami, nastolenými americkou vládou. Vzoprieť sa systému však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vyžaduje si to dávku odvahy, vnútornej sily a najmä vytrvalosti. Musím ale povedať, že by si postava takéhoto charakteru zaslúžila v románe väčšiu pozornosť. Najväčší problém možno vidieť v rozvrhnutí dejovej línie, ktorá sa uberala nezvyčajným spôsobom. Hoci bola kniha nepredvídateľná, jej autorka dokázala zápletku mihnutím oka zvrátiť a zamerať ju úplne iným smerom. Niektorým súvislostiam som spočiatku nerozumel a knihe podľa mňa chýbal akýsi úvod, ktorý by čitateľa "vtiahol do deja".

"Nevedela som, ako začať, či veľkými alebo malými vecami, ale bolo mi jasné, že nech urobím čokoľvek, musí to byť obrovské." 

Nenadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac. V prípade VOX to platí dvojnásobne. Prílišná prekombinovanosť, čo sa týka systému, vládnych organizácií a okrajovo aj náboženstva, a tiež veľké množstvo obratov v deji mu iba uškodilo. Možno aj z toho dôvodu kniha medzi čitateľmi vyvolala rozporuplné reakcie. To ale neznamená, že by ste sa mali tomuto románu vyhýbať oblúkom. Aj keď som mal voči príbehu viaceré výhrady, stojí za prečítanie – a vytvorenie si vlastného názoru. Môže byť varovným signálom pred tým, kam by sme sa mohli dostať, ak si nebudeme vážiť svoje práva a to, čo považujeme za samozrejmé. 

zdroj obrázkov: weheartit.com
sobota 6. apríla 2019

Kto je obeť a kto páchateľ? | recenzia knihy Krvavý pomaranč (Harriet Tyceová)

Alison má všetko. Milujúceho, aj keď trochu suchopárneho manžela, rozkošnú šesťročnú dcérku a kariéru advokátky na vzostupe – práve dostala svoj prvý prípad vraždy. Lenže nič nie je také, ako to navonok vyzerá. Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily. Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba. Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila, aj čo nie. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

Počas čítania niektorých kníh vám je hneď jasné, ako sa príbeh skončí. Ak sa dejová línia uberá iba jedným smerom a všetko nasvedčuje tomu, že vaša vytypovaná postava bude vrahom... Sú tu ale knihy, v ktorých sa s vami autor zahráva už od samého začiatku. Najprv vám ukáže jednu stránku osobnosti, no potom zbadáte aj to, čo sa skrýva pod maskou. Isto tušíte, že román Harriet Tyceovej bude práve ten druhý prípad. Osobne mám veľmi rád, hovoriac o krimi príbehu, ak autor prepája určitý prípad aj s líniou vyšetrovateľa, ktorý má tiež svoj vlastný príbeh a vlastný osobný život. V prípade Krvavého pomaranča je línia vyšetrovateľky, respektíve v tomto prípade advokátky Alison, priam ústredná. Niekedy máte dokonca pocit, že sa príbeh dostáva do úzadia, a kniha sa zameriava skôr na jej osobný život. Treba ale povedať, že aj ten zohráva v románe dôležitú rolu. Autorka sa veľmi rada zahráva s vašou mysľou a pozornosťou. Upriami ju napríklad na zanedbateľný detail a vám doslova ubznikne to podstatné. 

"Pátranie pokračuje. Zostávam prikovaná na mieste, kde som ju videla naposledy. Vôbec netuším, ako dlho je už preč. Celkom som stratila pojem o čase."

Pozitívne hodnotím najmä nápad, s ktorým autorka prišla – a že ma až do poslednej strany držala v napätí, pretože sa dejová línia vyvíjala veľmi netradične a nepredvídateľne. Asi najväčšiu výhradu mám ale k hlavnej hrdinke tohto príbehu, ktorá mi už od začiatku nebola sympatická. Jej myslenie bolo neraz veľmi jednoduché, jej túžby nezrelé a správanie často nedospelé. Autorka ju vykresľuje ako ženu, ktorá má problémy s alkoholom, a hoci ju doma čaká manžel a malá dcéra, vzápätí ju autorka zobrazuje pri sexe s kolegom. Aj práve preto poukazuje Harriet Tyceová na to, ako hlboko môže človek klesnúť, a tiež na to, čo ho k takému správaniu priviedlo. 

"Toľko premenných, ale všetky vedú k jedinému výsledku. Keby som nebola taká sebecká, keby som sa sústredila menej na seba a viac na svoju dcéru, tomu všetkému sme sa mohli vyhnúť." 

Viaceré romány majú vynikajúci nápad a potenciál zaujať širokú škálu čitateľov, avšak ich autor svoje dielo nedokáže dotiahnuť do zdarného konca. Platí to aj o Krvavom pomaranči, ktorý má silný potenciál, čo sa týka ústrednej témy a hĺbky jednotlivých postáv. Čo mi ale na knihe prekážalo, bol jej spád, ktorý by si vyžadoval väčšiu dávku dynamiky a akcie. Román totiž disponoval niekoľkými hluchými miestami  a hoci začiatok a koniec boli zvládnuté na výbornú, zvyšku knihy niečo chýbalo. Pozitívne však hodnotím taktiku autorky, ktorá viackrát načrtla určitú myšlienku a potom ju nechala nedopovedanú. Jej cieľom bolo prinútiť vás nad knihou rozmýšľať, a čiastočne si aj modifikovať príbeh podľa vlastného uváženia. 

"Hľadím naňho ako prikovaná. Keď pieseň skončí, položí ju späť na posteľ. Nohy má roztiahnuté a hlava jej visí cez okraj postele. Je mŕtva." 

Ak by som to mal zhrnúť, Krvavý pomaranč výrazne neohúri, ani nesklame. Vnímam ho skôr ako príjemné oddychové čítanie, ktoré vás prinúti zamyslieť sa a uvažovať o páchateľovi. Z môjho pohľadu by sa ale autorka potrebovala viac zamerať na pútavosť a akciu. Pozitívom ostáva, že sa bude Harriet Tyceová počas celej knihy hrať s vašou mysľou a vy si až do konca nebudete istí, kto za to všetko môže

zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok 22. marca 2019

Biblia je iba jedna... aj tá marketingová

Oddelenie marketingu v súčasnosti nie je len jednou z častí spoločnosti, ktorá zodpovedá za súbor špecifických úloh. Ako uvádzajú Philip Kotler a Kevin L. Keller v uznávanej knihe Marketing management, je to celofiremné úsilie spoločnosti. Uvedenú publikáciu viacerí označujú za bibliu marketingu. A nenadarmo, kniha sa venuje všetkým oblastiam tejto vedy  od základov marketingu, marketingových stratégií či výskumu, cez spotrebiteľské trhy až po brandbuilding, riadenie veľkoobchodu a dosiahnutie jeho dlhodobého rastu. Viac než 8 stoviek strán poskytuje čitateľovi detailný pohľad na riadenie spoločnosti a budovanie jej dobrého mena, čo je len jednou z desiatok ďalších úloh marketingu a managementu. Publikácia má vo svete dlhodobú históriu, veď dnes narazíme v kníhkupectve na jej 14. vydanie (v angličtine aj na 15. edíciu). Prvá pritom vyšla už v roku 1967. Philip Kotler, jeden z jej autorov, položil základy marketingu a za svoj život napísal viac než 60 odborných kníh. 

Hoci publikácia používa odbornú terminológiu, ktorú majú marketingoví pracovníci v malíčku, teoretické poznatky autori podávajú jasným a zrozumiteľným spôsobom. Neustále ich prepájajú s praxou, pričom pracujú aj s grafikou. Text dopĺňajú nielen obrázky, ale aj rôzne schémy a grafy, ktoré uľahčujú pochopenie jednotlivých reálií. V neposlednom rade publikácia prináša ukážky reklamných bannerov, pútačov a vizualizácií. Asi najpozitívnejšie ale hodnotím rubriku  majstrovský kúsok marketingu, ktorá sa pravidelne opakuje v každej kapitole – a autori v nej približujú históriu jednotlivých značiek (ako Google, McDonalds, Puma, IKEA, Nike, BMW či Starbucks) a najmä to, aký spôsobom si tieto značky vybudovali svoje postavenie na trhu. Ich marketingová stratégia môže byť príkladom a inšpiráciou aj pre ostatných.  

Dobrý marketing nie je náhodou, ale naopak výsledkom dôkladného plánovania a využitia najmodernejších nástrojov a techník.

Negatívom marketingovej biblie je fakt, že sa štruktúra vydaní veľmi neodlišuje – a čitateľ teda dopredu vie, čo v knihe nájde. Hlavným poslaním nových verzií je totiž ich aktualizácia a priblíženie sa najnovším trendom. Nevýhodu možno vidieť aj vo veľkom množstve informácií, v ktorom sa ľahko stratí podstata vecí. Treba však poznamenať, že kniha je určená primárne marketérom a záujemcom o problematiku riadenia, preto sa predpokladá znalosť základných faktov. Poskytuje im akúsi nadstavbu a už spomínaný aktualizačný moment. Ako príklad možno uviesť marketingový mix, takzvané 4P, pri ktorých publikácia nerozoberá ich základnú charakteristiku (product, price, place, promotion), ale uvádza aktualizáciu pôvodných 4P a existenciu nových (people, processes, programs, performance). 

Ak by som to mal zhrnúť, publikácia Marketing management je považovaná za jednotku na trhu, a nehovoriac iba o hlasoch z akademického prostredia. Veľkou výhodou knihy je jej grafické spracovanie, ktoré robí publikáciu nadčasovou a umožňuje čitateľovi ľahkú orientáciu sa v texte. Výnimočné postavenie si Marketing management udržiava vďaka prieniku s praxou a svojej pravidelnej aktualizácii. Marketingové prostredie sa totiž mení zo dňa na deň, a preto je veľmi dôležité priblížiť sa najmodernejším trendom a princípom. To, čo platilo pred rokom, nemusí byť aktuálne dnes. Aktuálnym však zostáva, že publikácia Marketing management poskytuje čitateľom a fanúšikom marketingu širokú škálu poznatkov, ktoré môžu využiť nielen pri riadení a budovaní vlastnej značky

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Grada.
piatok 8. marca 2019

Nikdy nestrácaj vieru v seba samého | recenzia knihy Stratení (Gayle Formanová)

Gayle Formanová na slovenskú scénu prišla pred deviatimi rokmi. Práve vtedy vyšiel jej román Ak zostanem, ktorý bol zakrátko vypredaný a vyžiadal si dotlač pôvodného vydania. Spolu s ním vznikol aj rovnomenný film. Tvorba Gayle Formanovej však neskončila uvedeným románom a v slovenskom preklade si čitatelia mohli neskôr prečítať Iba jeden deň s pokračovaním Iba jeden rok, Kam zmizla, Bola som tu či Nehľadaj ma. Romány spájala podobná tematika lásky, rodiny, ťažkých životných rozhodnutí a teda tém, ktoré sú blízke každému smrteľníkovi. Jej najnovšia kniha Stratení je určená mladším čitateľom. Hovorí o hľadaní vlastnej cesty a seba samého, ale aj o tom, aké je byť stratený a na pokraji síl. Ako uvádza anotácia románu, človek by sa nemal nikdy hrať na niekoho, kým nie je, a mal by byť úprimný predovšetkým k sebe samému. 

Vôbec sa nepoznajú, každý má iný život a iné problémy, ale všetci traja chápu smútok rovnako. Ako stratu.

V rušnom Central Parku sa za zvláštnych okolností stretnú traja mladí ľudia. Nádejná speváčka Freya, ktorá počas nahrávania debutového albumu stratila hlas a jej mama prežíva nečakanú prekážku horšie než samotná dcéra. Harun, mladík s etiópskymi koreňmi, ktorý plánuje odísť s chlapcom, svojou láskou, pričom jeho rodičia nič netušia. Harun sa totiž bojí, že pre ich vierovyznanie a vernosť tradíciám jeho priznanie neprijmú. A napokon Nathaniel, ktorý pricestoval do New Yorku po rodinnej tragédii s jasnou predstavou, ako naloží so životom. Predtým však mieni navštíviť všetky miesta, na ktoré ho mal otec vziať, no zostalo len pri prázdnych sľuboch. Všetci traja sa cítia nesmierne osamelí a stratení. Postupne odkrývajú svoju minulosť, pred ktorou len zatvárali oči. 

Určite nebudem klamať, keď poviem, že Gayle Formanová patrila k mojim najobľúbenejším autorom. Získala si ma svojím jednoduchým štýlom, ktorý ma neustále nútil čítať knihu ďalej a rozmýšľať nad zápletkou aj neskôr. Získala si ma tiež postavami, ktoré vždy prepracovala do hĺbky a aj napriek tomu, že boli knihy tematicky podobné, každá sa niečím odlišovala. Síce som si čítanie posledných autorkiných kníh užil, musím povedať, že som čakal o trochu viac. Akoby mi v nich chýbala akási iskra – tá, ktorú vložila Formanová do svojich prvých troch kníh. Pokles bol viditeľný aj v hodnoteniach čitateľov na portáli goodreads.com. Práve preto som bol veľmi zvedavý, čo prinesie jej novinka Stratení

Moje srdce bolo chybné nie preto, lebo ľúbilo nesprávneho človeka, ale preto, lebo bilo v hrudi zbabelca. 

Už na začiatku si všimnete, že sa Stratení odlišujú od predošlých autorkiných kníh. Je to najmä troma hlavnými postavami – a štýlom, ktorým autorka rozpovedá celý príbeh. Odlišnosť od predošlých kníh spočíva v zložitosti vypovedania dejovej línie, ktorá sa prelína v troch rovinách. Takzvané points of view (POV) sa neustále striedajú, kniha sa rozdeľuje do dvanástich častí a v rámci nich do ďalších kapitol. V konečnom dôsledku sa pred čitateľa dostane miesto príbehu s originálnym námetom zmiešaná všehochuť čohosi, v ktorej sa veľmi rýchlo stratíte. Možno je  to princípom tejto knihy. Stratení si vyžadujú pevnú dávku nervov a sústredenia sa a ak to s nimi zvládnete do konca, čaká vás nepredvídateľný záver. Výsledok? Mne ešte väčšmi domotal hlavu. 

Bolesť – tá človeka vždy dostihne.

Aj keď som s knihou miestami zápasil a čítal ju na dvakrát, neľutujem, že som sa dopracoval až do konca. Gayle Formanová nám Stratenými ukázala ďalšiu stránku svojej tvorby. Ak sa vám páčili jej predošlé knihy, určite by ste mali dať šancu aj tejto. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa 10. februára 2019

Naučte sa rozoznať klamára | recenzia knihy Ako prekuknúť druhých ľudí (Joe Navarro)

Predstavte si, že sedíte uprostred kaviarne. Muž dva stoly pred vami je na pracovnom stretnutí a často sa pozerá do zeme. Takisto nervózne klopká nohou o stoličku. Žena pri stole oproti má ruky vbok, zachováva si odmeraný postoj, avšak z jej tváre stekajú kvapky potu. To je len stotina neverbálnych prejavov, s ktorými sa každodenne stretávame. Nie každý ale rozumie ich pravému významu. Keď som sa dozvedel, že vo vydavateľstve Grada nedávno vyšla v slovenčine príručka, ako "prekuknúť druhých ľudí", neváhal som nad jej prečítaním. Autorom knihy je uznávaný Joe Navarro, ktorý niekoľko rokov pracoval pre FBI. Ako tvrdí vo svojej príručke, väčšina ľudí sa celý život díva, ale v skutočnosti nevidí. Mnohé neverbálne prejavy totiž nie sú úplne jasné a laik by si ich mohol vyjadriť len veľmi nepresne alebo skreslene.  Práve jeho kniha má bežným smrteľníkom pomôcť rozoznať jednotlivé neverbálne prejavy. Nesnaží sa označiť niekoho za klamára. Ako Navarro tvrdí, schopnosť rozumieť neverbálnym prejavom si vyžaduje veľa skúseností a ani on sám by sa neodvážil niekoho obviniť z klamstva – ak by si tým nebol stopercentne istý. 

"Ľudia si nie vždy uvedomujú, že neverbálne
 komunikujú, a preto je ich reč tela často úprimnejšia 
ako ich slovný prejav, ktorý vedome 
vytvárajú tak, aby ním dosiahli svoj cieľ."

Ako by mala vyzerať ideálna príručka? Mala by byť dobre graficky spracovaná? Mala by obsahovať príklady zo života? Mala by byť písaná príťažlivým a jednoduchým jazykom, ktorému bude rozumieť aj bežný človek, ktorý sa v problematike nevyzná? Presne to kniha Ako prekuknúť druhých ľudí spĺňa. Obsahuje viaceré fotografie postojov, mimiky, gest a ďalších neverbálnych prvkov. Ocenil som najmä štýl, ktorým Navarro knihu napísal. Teoretické poznatky neustále dopĺňa skúsenosťami z praxe a príhodami, ktoré zažil počas vyšetrovania. V knihe sa odkazuje aj na iných autorov. Cituje ich, uvádza ďalšie diela a čitateľ má tak možnosť – ak má záujem o prehĺbenie poznatkov – vyhľadať si aj iné publikácie, ktoré sa danej tematike venujú. 

"Tvár pripomína maliarske plátno, na ktorom sa zobrazuje stav mysle."

Publikácia by nemala byť jednou z tých, ktoré prečítate a nikdy sa k nim nevrátite. Nie je totiž možné zapamätať si úplne všetko na prvýkrát. Môže vám poskytnúť detailný pohľad na prvky neverbálnej komunikácie, avšak dozaista sa k nej budete musieť vrátiť aj neskôr – keď si konkrétny prvok všimnete na niekom vo vašom okolí. Navarro čitateľa vyzýva, aby pozoroval v súvislostiach a jednotlivé poznatky si spájal dohromady. Ako som už povedal, a ako tvrdí aj samotný autor, nie je ale správne obviniť niekoho z klamstva alebo zločinu na základe znakov, ktoré kniha uvádza. Predpokladom riešenia všetkých sporov by mala byť vždy v prvom rade komunikácia, a to najmä tá verbálna. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Grada. Zdroj obrázkov
streda 30. januára 2019

Spojí ich smútok | recenzia knihy Najtemnejší úsvit

Pre matku je dieťa to najcennejšie, čo si môže priať. Nielenže ho deväť mesiacov nosí pod svojím srdcom, vychováva ho a snaží sa mu dať kúsok seba. O to ťažšie je pre matku, keď o svoje dieťa príde. Študentke medicíny Charlotte unesú syna Lucasa. Stačila chvíľka nepozornosti v parku. Po desiatich rokoch je z nej pneumologička, má posttraumatickú stresovú poruchu a nedokáže pracovať s deťmi. Porter je otec malého Travisa. Chlapček má silnú astmu a chradne. Keďže Charlotte má povesť odborníčky, zúfalý otec chce, aby syna liečila ona. Charlotte je však neoblomná – žiadnych detských pacientov neprijíma. Na pikniku, ktorý každoročne organizuje jej kolega pre klientov, si Porter padne do oka s príťažlivou, dosť rezervovanou tmavovláskou. Vtedy ešte netuší, že sa zahľadel do Charlotte. Vrhnú sa do vášnivého ľúbostného vzťahu. Obaja sú poznačení tragédiami z minulosti a Porter sa trpezlivo snaží preniknúť pod Charlottin pancier. Stále sa však neodváži požiadať ju, aby Travisa liečila. Vie, že by ju stratil. Mladá lekárka sa ani po toľkých rokoch so synovou stratou nezmierila. Verí, že raz sa Lucas nájde. 

"Slabiky a písmená sa nedajú uchopiť, no aj tak vám dokážu zničiť život rýchlejšie ako guľka z pištole."

Aly Martinezová má na konte viacero románov a knižných sérií, prevažne z kategórie new adult. Vyznačujú sa pútavými obálkami, so svalnatými mužmi v popredí. Najtemnejší úsvit je jej prvá kniha, ktorá vyšla aj v slovenčine. Rozhodol som sa prečítať si ju na základe zaujímavej anotácie. Musím však povedať, že slovenská obálka tejto knihy vo mne vyvolala zmiešané pocity. Knihu by som podľa spomenutej obálky zaradil do kategórie presladených kníh, ktoré sa skončia happy-endom a vývoj ich dejovej línie bude už dopredu jasný. S odstupom času, po prečítaní tejto knihy, však musím povedať, že to tak rozhodne nebolo. Hoci mala kniha niekoľko chýb, určite ju nemožno dopredu odsúdiť na základe obálky. 

"City vychladnú. Posadnutosť oslabne. Pravá tvár sa nedá navždy skrývať."

V prípade Najtemnejšieho úsvitu bolo pre dejovú líniu nesmierne dôležité striedanie rozprávačov, takzvaných POV (points of view). Čitateľ sa tak oboznamuje s príbehom Charlotte a rovnako aj Portera, ktorých spojila bolestivá minulosť. Treba povedať, že autorka počas príbehu neprišla s ničím výnimočným ani originálnym, čo by ste v inej knihe nenašli. Celý príbeh ale podáva príťažlivým spôsobom a kniha sa číta veľmi dobre. Druhá polovica románu je navyše oveľa dynamickejšia než tá prvá; a smeruje k napínavému záveru, ktorý prináša množstvo ďalších otázok. Ako sľubuje anotácia knihy, Najtemnejší úsvit sa prvou časťou nekončí. Fanúšikov už čoskoro čaká pokračovanie s názvom Najjasnejší súmrak. V slovenskom preklade by mal vyjsť v máji tohto roku. 

"Sedeli sme tam vyše hodiny. Držali jeden druhého. Oplakávali sme minulosť, ktorú sme nemohli zmeniť."

Najtemnejší úsvit poukazuje na dôležitosť nádeje v živote človeka. Neraz sa totiž hlavné postavy dostávajú do náročných situácií, a majú pocit, že sa im všetko rúca pred očami. Obdivuhodná je však ich sila bojovať ďalej a nevzdávať sa. Na knihe som ocenil viaceré pekné myšlienky, ktoré boli hodné zamyslenia.  

Podľa literárnych kritikov je Najtemnejší úsvit najlepšou autorkinou knihou. Podľa mňa bola iba oddychovým čítaním, ktoré vám spríjemní voľnú chvíľu, avšak nijako nenadchne. Neprináša totiž nič, čo by ste nenašli aj v iných knihách tohto žánru. Kladne hodnotím najmä vykreslenie postáv a posolstvo knihy. Negatívum vidím v slovenskej obálke a v prvej polovici románu, ktorá obsahovala viaceré hluché miesta. Ako už bolo uvedené, pokračovanie by malo vyjsť v máji 2019

zdroj fotografií: weheartit.com

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Vitajte na mojom blogu. Volám sa Dominik Petriska, mám 23 rokov a žijem v Bratislave. Na to, aby ste ma lepšie spoznali, vám postačí začítať sa do mojich článkov... alebo ma kontaktovať v správe.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.