Je ťažké vzdať sa vecí a ľudí, ktorých milujeme. Odísť z miesta, ktoré bolo naším všetkým. Anise chcela stráviť letné prázdniny ako každé iné – s priateľmi, surfovaním a posedávaním na pláži. Po vážnej nehode svojej tety však musí Anise odísť do Nebrasky – a postarať sa o svojich mladších bratrancov a sesternicu. Všetko sa skomplikuje, keď jedného dňa stretne Lincolna, charizmatického jednorukého skejtbordistu. Ten ju nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom, odcudzí sa kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Anotácia aj názov knihy ma zaujali už na prvý pohľad. Dlhší čas som totiž hľadal román na (prichádzajúce) leto, ktoré už netrpezlivo klope na dvere. Cez prázdniny ale nie vždy všetko ide podľa plánu a práve Leto bez vody opisuje (ne)dokonalé slnečné dni plné prekvapení. Letné lásky, krátke pobláznenia, dni plné oddychu, slnka a relaxu... Alebo aj nečakaných starostí. Čo sa mi na knihe páčilo, bola jej reálnosť. Autorka sa na nič nehrala, neopisovala americký sen na pláži, ale zobrazovala život taký, aký je – a poukazovala na jeho pozitívne, aj negatívne stránky. 

„Nič sa nestalo, jasné?“ povie zvýšeným hlasom. „Chápeš? Nič sa nestalo.“ No problém je v tom, že čím viac opakuje, že sa nič nestalo, tým viac som presvedčená, že opak je pravdou.

Vďaka autorkinmu štýlu sa kniha čítala rýchlo a ľahko. Dej nebol náročný na pochopenie a strany mi ubiehali jedna radosť. V druhej polovici sa zápletka príbehu mierne zamotala a na povrch sa vyplávalo niekoľko tajomstiev. Musím však povedať, že práve druhá polovica obsahovala viaceré hluché miesta a dynamický dej sa začal „vliecť“, čo je veľká škoda. Pozitívne hodnotím celkové spracovanie knihy: síce je ústrednou témou lovestory dvoch mladých ľudí, autorka do popredia kladie aj rodinu. Poukazuje na medziľudské vzťahy, najmä na tie naštrbené, a pokúša sa o ich nápravu. Takisto hovorí o sile priateľstva a svojím spôsobom núti čitateľa, aby sa do deja zapájal – a uvažoval nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on. Negatívum však vidím v posolstve knihy, ktoré nebolo dostatočne vykreslené, a takisto v postavách, ktoré som si síce obľúbil, ale neurobili nič, čím by ma „chytili za srdce“. 

Leto bez vody je príjemným oddychovým čítaním, ktoré vám dokáže, že nezabudnuteľné prázdniny môžete zažiť aj v prípade, že sa vaše plány od základov zmenia. I keď má kniha niekoľko nedostatkov, určite stojí za prečítanie. K dokonalému zážitku už chýba iba studený nápoj, slnečník a napustený bazén. Prajem pekné čítanie!

zdroj obrázkov: weheartit.com

Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť. 

„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“

Vo svete literatúry azda nie je človek, ktorý by nepoznal Johna Greena, presláveného vďaka knihám Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, Kam zmizla Aljaška či Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Autor sa nedrží jednej línie a každá jeho kniha prináša niečo nové. Jednoducho povedané, Green dokáže vymyslieť všetko. Jeho čitatelia sa neraz rozdelili do dvoch táborov: medzi tých, ktorí jeho knihy zbožňujú, a tých, ktorí ich nenávidia. Po dvoch rokoch prichádza na Slovensko jeho ďalší román Všade samé korytnačky. 

Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou. 

Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá. 

"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."

Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Aj v prípade korytnačiek platí, že menej je niekedy viac. Ak hľadáte jednoduchý príbeh, mali by ste zvoliť inú z autorových kníh. 

zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje." 

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť. 

Papierová princezná patrí do tej skupiny kníh, ktoré si veľmi rýchlo získajú medzi dospievajúcimi čitateľmi obrovskú základňu fanúšikov. Či už svojou témou, prostredím, problémami, na ktoré sa odvolávajú, alebo cieľovým publikom, ktorému sú určené. Táto kniha by sa dala prirovnať k americkej sérii After či Chodiacej katastrofe. Aj tie mali podobné charakteristiky ako Papierová princezná od Erin Wattovej. Princeznú v románe stvárňuje Ella Harperová, ktorá odmala zápasí s nedostatkom financií. Po smrti mamy ostala sama, zarábala si pochybným spôsobom, isto nie vhodným pre dospievajúce dievča. Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Jeho ponuka neznie najhoršie. Kto by predsa nechcel bývať v bohatstve? Má to však jeden háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia a každý ich pohľad je pre Ellu utrpením. Neplnoleté dievča nemá na výber a musí sa vzoprieť svojmu odporu a emóciám, ktoré jej pomaly ale isto prerastú cez hlavu.  

"Nikdy to nebude môj domov. Nepatrím do nádhery, 

ale do špiny. Tú dobre poznám. V nej sa cítim dobre, 

pretože špina neklame. Nie je zabalená do pekného 

obalu. Je presne taká, aká je."

Predstavte si, že by vás navštívil bohatý Callum Royal, ktorý by vám ponúkol bývanie v luxusnom dome a takisto aj odmenu za každý deň, ktorý v ňom strávite. Znie to ako americký sen? Presne taký pocit vo mne vyvolala anotácia tejto knihy. Mierne som sa obával toho, akým spôsobom podajú autorky celý príbeh a či mu nebude chýbať dôveryhodnosť. Moje obavy boli na mieste. Na jednej strane treba povedať, že sa Papierová princezná číta naozaj ľahko a dobre. Táto autorská dvojica, ktorá píše pod pseudonymom Erin Wattová, má talent a písať vie. Avšak na strane druhej musím skonštatovať, že mi viaceré momenty pripadali absurdné. Často som neveril tomu, čo jednotlivé postavy hovoria, a takisto som si neobľúbil ani Ellu.

Spočiatku som vnímal hlavnú postavu pozitívne, pretože bola osobnosťou a vedela, čo robí. Avšak od istého momentu sa jej správanie úplne zmenilo. Za všetko môže chlap, poviete si. Ella mi už od tej chvíle nesedela, bola nerozhodná a nestála. Musím takisto povedať, že sa mi druhá polovica knihy páčia viac než prvá. Jedna udalosť striedala druhú a zápletka mala spád. Smerovala až k záverečnému zvratu, ktorý asi nikto nečakal a ktorý viacerých čitateľov prinúti prečítať si aj pokračovanie. Aj keď vám môže táto udalosť pripadať ako klišé, mnohých určite prekvapí. Ako to nakoniec dopadne, sa dozvieme až v pokračovaní, ktoré by malo vyjsť 19. júna pod názvom Prekliaty princ. 

"Nie je mi to jedno. Nenávidím sa za to, ale neviem odolať zúfalej potrebe skúsiť to. Skúsiť zapadnúť. Skúsiť zažiť na tejto škole niečo iné než na všetkých predošlých."

Papierovú princeznú hodnotím ako priemerné čítanie, ktoré možno zaradiť skôr do kategórie oddychovej literatúry. Román je písaný príjemným štýlom, avšak nemožno od neho očakávať zázraky. Určený je skôr mladším čitateľom, keďže sa opiera aj o otázku hľadania vlastného ja, rodiny, vzťahov, sexu a toho, ako ovplyvňujú rozhodnutia život človeka. Zobrazuje skôr americkú realitu, ktorá je od tej našej značne odlišná. Ak tejto knihe dáte šancu, verím, že vás nesklame a že si jej čítanie užijete. :-)

Zdroj obrázkov: weheartit.com

Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.

Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé. 

Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika. 

"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil – za všetko v živote treba niesť následky."

Musím povedať, že aj napriek aktuálnosti námetu by sa dala téma spracovať oveľa lepšie. Autorka sa v prvej polovici až príliš zamotávala v záhadách. Síce ma čítanie bavilo, román nabral spád až vo svojej druhej polovici. Autorke trvalo veľmi dlho, kým vykreslila celú situáciu, kým čitateľovi priblížila vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktorých bolo na môj vkus až príliš veľa. Pozitívne ale hodnotím psychologický podtón príbehu. Autorka poukazuje na pocit viny, ktorý je súčasťou života každého z nás. Analyzuje a zamýšľa sa nad tým, do akej miery dokáže ovplyvniť vina a pochybenie vzťah medzi dvoma ľuďmi. Je  škoda, že autorka potenciál námetu využila len čiastočne a Kto je bez viny je tým pádom iba priemerným oddychovým čítaním.

Kto je bez viny sa nesie v podobnom duchu ako predošlé autorkine knihy. Minimálne z hľadiska výberu témy. K jej spracovaniu mám však, ako už bolo spomenuté, niekoľko výhrad. S odstupom času musím povedať, že som od autorky čítal aj vydarenejšie príbehy. Kto je bez viny je príjemným čítaním, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy všedného života, avšak od knihy netreba očakávať príliš veľké zázraky. Ak ste sa s tvorbou Liane Moriartyovej ešte nestretli, určite by ste mali uprednostniť skôr Veľké malé klamstvá alebo Manželovo tajomstvo.

S pribúdajúcim vekom sa mnohým ľuďom zhoršuje pamäť. A hoci tá dlhodobá ostane viacerým bezo zmeny, s krátkodobou pamäťou majú už starší problém. No čo by sme robili bez zabúdania na nepríjemné a bolestivé udalosti? Asi bol náš život oveľa zložitejší.

Zabúdanie má však aj množstvo negatív. Svoje o tom vie Flora Banksová, ktorá má amnéziu. Od desiatich rokov, kedy jej vyoperovali nádor z mozgu, si nepamätá nič dlhšie ako pár hodín. Dokonca ani to, koľko má rokov. Je závislá od drobných papierikov s poznámkami a počmáraných rúk, kam si zapisuje všetko dôležité. Jednoducho povedané, z jej života sa stal jeden veľký stereotyp, ktorý sa každodenne opakuje. Potom sa však niečo udeje: stretne na oslave chlapca, ktorý ju pobozká. Je to jediná spomienka, čo jej zostane v pamäti. Hoci ona na svojho princa nemôže zabudnúť a urobila by pre neho čokoľvek, Drake, ktorý ju pobozkal, odišiel na zasnežený Svalbard. Vrátiť sa však neplánuje.

"Dnes budem odvážna a normálna. Byť normálna znamená byť odvážna. Budem potichu sedieť a počúvať ostatných. Radšej sa ich budem pýtať ako odpovedať... Stane sa presne to, čo sa má stať."

Emily Barrová má na konte niekoľko úspešných thrillerov pre dospelých. Príbeh o Flore Banksovej sa ale zaraďuje do kategórie young adult. Keď som si prvýkrát prečítal jeho anotáciu, nevedel som, čo si mám o knihe myslieť. Bude to len ďalší príbeh s happyendom, v ktorom dokonalý princ navždy vylieči dievča s poruchou pamäti? Potom som sa dozvedel, že autorka pred napísaním knihy vycestovala na Svalbard. Práve chvíle strávené v tejto mrazivej krajine ju inšpirovali pri tvorbe príbehu o Flore Banksovej. Povedal som si, že dám knihe šancu. A dnes to rozhodne neľutujem. Jedna spomienka Flory Banksovej je emotívny román, ktorý určite stojí za prečítanie.

"Je mi jedno, kde som a prečo. Stojím na lodi uprostred krajiny ako z iného sveta a mám na sebe teplý kabát. To je momentálne všetko, čo potrebujem vedieť." 

"Bolo to ako sen, len priveľmi skutočný. Plavila som sa k Drakeovi, celý okolitý svet zmizol a existovala len táto chvíľa, v ktorej som ja Flora bola konečne odvážna."

Jedna spomienka Flory Banksovej nie je bezchybnou knihou a literárni kritici by v nej dozaista našli množstvo nedostatkov. Vystupovanie Flory môže viacerým čitateľom pripadať otravné a predvídateľné, mňa však táto kniha prekvapila: najmä kvôli svojmu druhoplánovému významu. Autorka nielenže zobrazuje život dievčaťa s poruchou pamäti, ale takisto aj poukazuje na dôležitosť odvahy a vytrvalosti, ktoré sú vo viacerých prípadoch podstatnejšie než schopnosti a zručnosti človeka.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

Viacerí čitatelia a fanúšikovia detektívok považujú spisovateľskú dvojicu Börjlindovcov, autorov kníh Skočný príliv či Tretí hlas, za jedného z najlepších tvorcov krimi príbehov. Podobne aj Michaela Hjortha a Hansa Rosenfeldta, ktorí sú autormi viacerých na blogu recenzovaných kníh. Kniha Stále vládne mráz je v poradí štvrtou z pera Börjlindovcov. Tentokrát sa venuje téme utečencov, ktorá je v súčasnosti stále aktuálna. 

Jednej noci bezdomovkyňa Muriel natrafí v centre Štokholmu na plačúce dievčatko. Volá sa Folami, a podobne ako veľa iných detí, aj ona sem prišla na vlastnú päsť, úplne sama. Muriel ju odvedie na miesto, kde sama prechodne býva. V Smalande však našli zahrabané telo zavraždeného chlapca. Komisárka Mette Olsäterová a jej tím sa rýchlo presunú na miesto hrozného nálezu, aby čím skôr vyriešili obludnú vraždu. Vydávajú sa do Bukurešti, aby zistili čo najviac o chlapcovi aj možnom vrahovi. Keď sa začnú vypytovať a zbierať informácie, prídu na šokujúcu stopu – a sami sa ocitnú v ohrození života.

"Po lícach jej stekali slzy. So zahmleným zrakom 

a  roztrasenými prstami sa pokúšala nachystať 

si dávku. Vo chvíli, keď mala striekačku nachystanú, kovové dvere sa otvorili." 

Spôsob, akým bol román Stále vládne mráz vyrozprávaný, je však iný než ten z príbehov o Sebastianovi Bergmanovi. Je tajomnejší a menej jasný. Taktiež sa do takej miery nesústreďuje na vyšetrovateľský tím a ich osobné problémy. V románe Stále vládne mráz sa neustále striedajú jednotlivé dejové línie, čo zabezpečuje komplexný pohľad čitateľa na vývoj zápletky. Čo by som však knihe vytkol, bol pomerne dlhý rozbeh úvodných kapitol. Obsahovali viaceré hluché miesta. Druhá polovica príbehu bola ale oveľa dynamickejšia a akčnejšia. Vyšetrovanie nabralo spád a jednotlivé úlomky začali do seba zapadať.

"...namieril. A vystrelil. Guľka ju trafila do brucha, telo narazilo o kapotu a zosunulo sa na zem. Opäť panovala tma. Vzápätí ju preťalo silné svetlo helikoptéry, čo sa vynorila z mrakov. Až keď pristála na dvore, rozoznal telo zvíjajúce sa pri aute. Podvedome namieril, aby vystrelil ešte raz, no ovládol sa." 

Aj napriek tomu, že sa Börjlindovci nevenovali vyšetrovateľskému tímu do takej miery ako Hjorth a Rosenfeldt, treba povedať, že charaktery jednotlivých postáv vykreslili dostatočne dobre. Pozitívne takisto hodnotím námet tejto knihy a zobrazenie utečeneckej krízy, ktorá medzi verejnosťou vyvolala rozporuplné názory. Výhrady však mám voči pútavosti románu, ktorá mohla byť zvládnutá o niečo lepšie. Viacerí čitatelia tvrdia, že sa im predošlé knihy tejto autorskej dvojice páčili viac. Rozdiel medzi nimi však posúdiť nemôžem, keďže bol Stále vládne mráz mojou prvou knihou z ich dielne. Musím ale povedať, že ma čítanie románu bavilo.  

"Zastreliť človeka je ľahké... Stačí urobiť niekoľkomilimetrový pohyb prstom a potom niekto zomrie. V lepšom prípade niekto, kto si zaslúži smrť, alebo ho treba zneškodniť." 

zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Mohlo by sa zdať, že sú tieto ilustrované knihy určené len pre deti. Veď aj doma ma vysmiali, či sa ešte stále cítim ako dieťa, keď si listujem obrázkové knižky. Ilustrované vydanie z dielne Jima Kaya však pôsobí luxusným dojmom a nie je len obyčajnou obrázkovou knihou, ktorá skončí pod rukami detí. Veď nenadarmo za ňu spomínaný autor získal Medailu Kate Greenawayovej. Jednotlivé ilustrácie dokonale dopĺňajú celý príbeh a dodávajú mu celkom iný rozmer. Okrem farebných obrázkov publikácia obsahuje aj viaceré textúry, od jednoduchých až po zložité. Listovanie vo Väzňovi z Azkabanu bolo pre mňa doslova zážitkom. Kniha je tentokrát o niečo bacuľatejšia než jej dve predchodkyne. Počas čítania som viackrát myslel na to, ako to autori vymyslia s ďalšími pokračovaniami a ako vyriešia situáciu s neustále pribúdajúcim rozsahom strán. Tretia časť totiž váži skoro dva kilogramy a pripomína poriadnu bichľu. Ohnivá čaša by mala v ilustrovanej edícii vyjsť v roku 2019. 

"... a z konca prútika nevyletel beztvarý obláčik hmly, ale oslepujúce žiarivé strieborné zviera. Obrátil k nemu oči, aby videl, čo to je. Vyzeralo to ako kôň. Potichu cválalo preč po tmavej hladine jazera. Videl, ako na brehu zviera sklonilo hlavu a vrhá sa na hemžiacich sa dementorov... Cválalo v kruhu okolo tmavých postáv a dementori sa vytrácali, rozpŕchli sa, ustupovali do tmy. Odišli."

Ak som spomínal, že bolo pre mňa čítanie tejto knihy zážitkom, určite za to mohla aj vôňa papiera a farieb, ktorá je pre tieto ilustrované vydania špecifická. Svoje o tom vedia tí, ktorí si počas čítania radi ku knihe "pričuchnú" a práve preto tlačenú knihu uprednostnia pred čítačkou. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo v ilustrovaných knihách vidím budúcnosť. Nevýhodou tohto vydania môže byť cena, ktorá sa pohybuje okolo troch desiatok eur. Keď však nazriete dovnútra, zistíte, že je adekvátna. Hoci sa všetko presúva na internet, digitálna verzia určite nenahradí pestré ilustrácie. Ak aj o niekoľko rokov zaniknú tlačené knihy, diela podobného charakteru ako je toto z kníhkupectiev určite nevymiznú.


Ak stále neviete, čo si zaželať pod vianočný stromček, obrázkový Väzeň z Azkabanu môže byť tou správnou voľbou, ktorá vám vyčarí na tvári úsmev a radosť. Moje očakávania Väzeň z Azkabanu splnil a mám pocit, že sú ilustrácie každým vydaním prepracovanejšie. Rovnako aj samotná obálka vo mne vyvolala veľmi príjemný dojem. Dielo je dôkazom toho, že autor svoju prácu robí naozaj naplno a že táto kniha nie je iba románom, ale umeleckým dielom. Na koniec ďakujem vydavateľstvu Ikar za možnosť vám toto ilustrované vydanie priblížiť. :-)