Dospievanie je jedno z najťažších a najbúrlivejších období života. Hľadanie seba samého: kým som, kam patrím, voľba svojej budúcej profesie, spoznávanie množstva nových ľudí, prvé lásky... ale aj viaceré sklamania a pády. Red, Leo, Rose a Naomi majú problém zapadnúť medzi spolužiakov. Red má doma hotové peklo, jej mama je alkoholička a otec nikdy nie je doma. Leov starší brat sa dostal na šikmú plochu a ťahá so sebou na dno aj jeho. Rose zasa strieda frajerov a pije, aby zabudla na bolestivú skúsenosť z minulosti. Naomi uteká z domu v nádeji, že nájde slobodu, po ktorej tak veľmi túži. Stoja sami proti svetu, až kým si nezaložia kapelu Zrkadielko, zrkadielko. Len v nej sú skutočne sami sebou. Jedného dňa Naomi zmizne a po niekoľkých dňoch ju nájdu na hranici života a smrti v rieke. Nikto nevie, čo sa stalo, ale polícia je presvedčená, že si sama siahla na život. Jej priatelia sú zmätení – boli si s Naomi takí blízki, ako je možné, že si nevšimli varovné signály? Vedeli o nej predsa všetko... alebo nevedeli? Doposiaľ úprimné priateľstvo Red, Lea aj Rose sa otrasie v základoch a nič viac nebude ako predtým – prasknuté zrkadlo sa totiž naozaj ťažko zliepa. 

"Myslela som, že keď Naomi nájdu, aspoň niečo pocítim. Radosť, smútok, skrátka, niečo. Namiesto toho všetci traja bez slova sedíme pri jej posteli a necítime... nič."

O dospievaní a hľadaní vlastnej identity rozprávajú viaceré knihy pre mladých. Dielo Cary Delevingne sa však snaží o niečo viac. Popri ústrednej tematike dospievania rozvíja aj nástrahy sociálnych sietí a moderných technológií, teda výdobytkov modernej doby, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou života mladých. Poukazuje na odlišnosť virtuálneho sveta od toho skutočného a snahu vyzerať na internete čo najlepšie. V neposlednom rade venuje pozornosť aj hľadaniu samého seba, odlišnej sexuálnej orientácii či problémom zapadnúť medzi ostatných. Hoci vo viacerých knihách musí čitateľ nájsť posolstvo sám, autorka ho do svojej knihy vložila na úplný začiatok. V úvodnej kapitole totiž vyzýva svojich čitateľov, aby sa nevzdávali, ak o sebe pochybujú, a dodáva im odvahu zachovať si v každej situácii pravú tvár. Práve úvodná časť knihy zaujala moju pozornosť, pretože si ňou autorka získala moju dôveru a prinútila ma pokračovať v čítaní...

Väčšina kníh má len jednu či dve hlavné postavy. V prípade románu Všetci za jedného sú však hlavné postavy hneď štyri. To celú zápletku mierne skomplikovalo, pretože čitateľ sa musí sústrediť na štyri línie naraz. Vyžaduje si to jeho zvýšenú pozornosť, avšak vďaka autorkinmu pútavému štýlu sa kniha číta veľmi dobre a ľahko. Ak by som mal spomenúť nedostatky tohto príbehu, pravdepodobne by to boli miestami zidealizované postavy, ktorých správanie boli niekedy prehnané. Autorka sa prostredníctvom ich charakterov snažila priblížiť svojim čitateľom a viac či menej sa jej to aj podarilo. Ďalšiu výhradu mám voči vývoju dejovej línie, ktorá bola nevyvážená. Pátranie po spravodlivosti a páchateľovi totiž nabralo spád až v posledných kapitolách. Dejová línia sa ale posúva vpred aj cez chatové konverzácie, komentáre pod obrázkom na Instagrame či rôzne básne alebo texty piesní. Aj tento prvok robí knihu zaujímavejšou.


Všetci za jedného sa okrem pomerne zaujímavej zápletky v anotácii chváli aj autorstvom, ktoré prislúcha svetoznámej modelke a herečke Care Delevingne (v spolupráci s Rowanom Colemanom; ich podiel na románe ale špecifikovaný nebol). Vo viacerých čitateľoch to môže vyvolať skepsu a pocit marketingovej stratégie. Ja však môžem povedať, že ide o naozaj prepracované dielo. Knihu som si prečítal s odstupom času dvakrát a vždy som sa na ňu pozeral inak. Netvrdím, že je bezchybná, práve naopak. Ak ste si prešli bujarou pubertou alebo stále hľadáte samého seba, Všetci za jedného môže byť tou správnou knihou, ktorá vás prinúti zamyslieť sa.

zdroj obrázkov: weheartit.com

Asi každý si prešiel niekoľkými sklamaniami z lásky. Nadšením, prvotným spoznávaním toho druhého, ale aj prehnanými očakávaniami či sklamaním, ak to nevyjde. Je to jednoducho kolobeh, ktorý patrí k životu. Predstavte si, že spoznáte skvelého muža, strávite spolu sedem nádherných dní a zamilujete sa. Uveríte, že je to obojstranné. Akoby ste celý život čakali jeden na druhého. Pred odletom na plánovanú dovolenku vám sľúbi, že z letiska zavolá. Ani najmenej o tom nepochybujete. Ibaže už sa neozve. Priatelia vám radia, aby ste naňho zabudli, že nie je hoden vašej lásky, no vy cítite, že sa mýlia. Ste presvedčená, že sa mu niečo stalo a že na svoje mlčanie musí mať dôvod. Uplynú minúty, dni, týždne a obavy oňho vás zrazia na kolená. Čo urobíte, keď sa presvedčíte, že intuícia vás neklamala a na svoje mlčanie má naozaj vážny dôvod? Je za ním to, s čím ste sa jeden druhému nestihli zdôveriť... Pravda.

Aj keď by som to nemal hovoriť, anotácia tejto knihy mi na prvý pohľad pripadala trochu pritiahnutá za vlasy. Zamilovať sa do niekoho po jednom týždni nie je veľmi reálne – a aj keby sa to niekomu podarilo, takýto vzťah by pravdepodobne nemal veľkú budúcnosť. Ale o tom potom. Nakoniec som sa knihe rozhodol dať šancu a musím povedať, že to neľutujem. Aj keď začiatok bol náročný... 

"Posledných dvadsať rokov som prežil dobre. Popasoval som sa so zármutkom a prebojoval sa do života. Ale dovolil som, aby bola dôležitejšia než ja. Celý čas..."

Autorka sa rozhodla svoj príbeh vyrozprávať viacerými spôsobmi. Čitateľ sleduje dejovú líniu jednak z pohľadu Sarah, no takisto aj pomocou listov, ktoré píše Sarah Eddiemu, podľa nej osudovej láske. V neposlednom rade môže čitateľ sledovať vývoj udalostí z pohľadu samotného Eddieho. Musím povedať, že spočiatku mi bola Sarah nesympatická a nerozumel som jej správaniu. Viackrát mi takisto neboli jasné vzťahy medzi niektorými postavami. Situácia sa ale zmenila v druhej polovici románu, kedy kniha nabrala úplne iný spád. Dej, ktorý sa len pomaly vliekol, naraz zmenil svoj charakter. Zápletke už nechýbala akcia a dej sa posúval plynulo dopredu. Odrazu začalo všetko dávať zmysel.

Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že v súčasnosti vychádza iba minimum kníh, ktoré sú inšpirované skutočnou udalosťou. Kniha Kým prišla búrka opisuje príbeh Tami, ktorej sa vďaka svojej odvahe a vytrvalosti podarilo po vyše štyridsiatich dňoch doplávať do bezpečného prístavu po tom, ako ju a jej snúbenca Richarda na mori postretla pohroma. Ocitli sa totiž v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma. Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol. 

Na knihe Kým prišla búrka ma zaujal fakt, že ide o skutočný príbeh. Takisto ma upútala anotácia románu, ktorá vo mne evokovala netradičný a hlavne dojímavý príbeh, zobrazujúci viaceré aspekty života: od lásky, cez vytrvalosť a odvahu. S odstupom času môžem povedať, že kniha bola pre mňa naozaj netradičným čítaním. Aj napriek tomu, že neľutujem jej prečítanie, mám voči románu niekoľko výhrad. 

"...keď som sa pozrela späť na svoje nešťastné začiatky v úlohe profesionálnej námorníčky, utešovalo ma vedomie, že mám Richarda. Vďaka Richardovi sa mi páčilo kdekoľvek, aj uprostred tohto rozbúreného mora."

Hneď na začiatok treba spomenúť skutočnosť, že táto kniha zobrazuje udalosť tak, ako sa reálne stala: opisuje teda iba to, čo je možné, bez akýchkoľvek prikrášlení alebo zľahčení. A práve s tým môžu mať niektorí čitatelia problém. Štýl autoriek sa nepodobá bežným románom z kategórie beletrie. Práve naopak, je skôr rozprávaním o živote človeka a o tom, čo ho postretlo a čo zmenilo jeho pohľad na svet. Spočiatku mi štýl rozprávania autoriek prekážal. Vytvárali na môj vkus príliš dlhé vety a celkovo sa mi kniha čítala o niečo ťažšie než ostatné. Román na konci obsahuje aj slovník cudzích slov s niekoľkými termínmi z prostredia námorníctva, ktoré autorky v diele použili. 

Čo však hodnotím pozitívne, je hĺbka a úprimnosť celého príbehu. Aj napriek tomu, že sa hlavná hrdinka nezachovala vždy najlepšie, dokázala si priznať vinu. Pozitívne hodnotím dôveryhodnosť celej knihy, ktorá pramení z toho, že autorka si "morské peklo" vyskúšala na vlastnej koži. Kým prišla búrka sa od ostatných kníh odlišuje aj tým, že už dopredu viete, ako sa  skončí. Aj napriek tomu má ale toto dielo čo povedať svojmu čitateľovi. Odhliadnuc od všetkých spomenutých nedostatkov, je publikácia autoriek obdivuhodná: minimálne pre odvahu a vytrvalosť, na ktorú tak intenzívne odkazuje.

"Obdivujú ma, že som prežila, ale uvedomuje si niekto, že boli dni, keď som nechcela žiť? Vedela som, že musím nájsť spôsob, aby som sa vyrovnala s tým, že som prežila, ale zaslúžim si desaťtisíc rokov šťastia?"

Kým prišla búrka je kniha, ktorá má potenciál chytiť vás za srdce – už len pre myšlienku, ktorú v sebe nesie. Aj napriek tomu si ale myslím, že spracovanie knihy príbehu mierne uškodilo, a hoci by sa dalo z námetu vyťažiť oveľa viac (a napísať román dynamickejšie a pútavejšie), jeho potenciál nebol naplno využitý. Mal som pocit, že zápletka neplynula dynamicky a pre početné odbočenia z príbehu a spomienky hlavnej hrdinky sa dejová línia posúvala dopredu len veľmi pomaly. Ak však hľadáte netradičné čítanie, ktoré má v sebe peknú myšlienku, mali by ste dať tomuto románu šancu. Jeho čítanie vám zaberie len pár hodín, avšak môže vás obohatiť na ešte veľmi dlhú dobu. 

zdroj obrázkov: wehearit.com

Je ťažké vzdať sa vecí a ľudí, ktorých milujeme. Odísť z miesta, ktoré bolo naším všetkým. Anise chcela stráviť letné prázdniny ako každé iné – s priateľmi, surfovaním a posedávaním na pláži. Po vážnej nehode svojej tety však musí Anise odísť do Nebrasky – a postarať sa o svojich mladších bratrancov a sesternicu. Všetko sa skomplikuje, keď jedného dňa stretne Lincolna, charizmatického jednorukého skejtbordistu. Ten ju nabáda, aby vyskúšala skejtbord. Zatiaľ čo sa Anise zbližuje s Lincolnom, odcudzí sa kamarátom, čo ju privedie k hroznému zisteniu. Naozaj je ako mama, ktorá sa na svojich milovaných vykašľala?

Anotácia aj názov knihy ma zaujali už na prvý pohľad. Dlhší čas som totiž hľadal román na (prichádzajúce) leto, ktoré už netrpezlivo klope na dvere. Cez prázdniny ale nie vždy všetko ide podľa plánu a práve Leto bez vody opisuje (ne)dokonalé slnečné dni plné prekvapení. Letné lásky, krátke pobláznenia, dni plné oddychu, slnka a relaxu... Alebo aj nečakaných starostí. Čo sa mi na knihe páčilo, bola jej reálnosť. Autorka sa na nič nehrala, neopisovala americký sen na pláži, ale zobrazovala život taký, aký je – a poukazovala na jeho pozitívne, aj negatívne stránky. 

„Nič sa nestalo, jasné?“ povie zvýšeným hlasom. „Chápeš? Nič sa nestalo.“ No problém je v tom, že čím viac opakuje, že sa nič nestalo, tým viac som presvedčená, že opak je pravdou.

Vďaka autorkinmu štýlu sa kniha čítala rýchlo a ľahko. Dej nebol náročný na pochopenie a strany mi ubiehali jedna radosť. V druhej polovici sa zápletka príbehu mierne zamotala a na povrch sa vyplávalo niekoľko tajomstiev. Musím však povedať, že práve druhá polovica obsahovala viaceré hluché miesta a dynamický dej sa začal „vliecť“, čo je veľká škoda. Pozitívne hodnotím celkové spracovanie knihy: síce je ústrednou témou lovestory dvoch mladých ľudí, autorka do popredia kladie aj rodinu. Poukazuje na medziľudské vzťahy, najmä na tie naštrbené, a pokúša sa o ich nápravu. Takisto hovorí o sile priateľstva a svojím spôsobom núti čitateľa, aby sa do deja zapájal – a uvažoval nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on. Negatívum však vidím v posolstve knihy, ktoré nebolo dostatočne vykreslené, a takisto v postavách, ktoré som si síce obľúbil, ale neurobili nič, čím by ma „chytili za srdce“. 

Leto bez vody je príjemným oddychovým čítaním, ktoré vám dokáže, že nezabudnuteľné prázdniny môžete zažiť aj v prípade, že sa vaše plány od základov zmenia. I keď má kniha niekoľko nedostatkov, určite stojí za prečítanie. K dokonalému zážitku už chýba iba studený nápoj, slnečník a napustený bazén. Prajem pekné čítanie!

zdroj obrázkov: weheartit.com

Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť. 

„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“

Vo svete literatúry azda nie je človek, ktorý by nepoznal Johna Greena, presláveného vďaka knihám Na vine sú hviezdy, Papierové mestá, Kam zmizla Aljaška či Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín. Autor sa nedrží jednej línie a každá jeho kniha prináša niečo nové. Jednoducho povedané, Green dokáže vymyslieť všetko. Jeho čitatelia sa neraz rozdelili do dvoch táborov: medzi tých, ktorí jeho knihy zbožňujú, a tých, ktorí ich nenávidia. Po dvoch rokoch prichádza na Slovensko jeho ďalší román Všade samé korytnačky. 

Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou. 

Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá. 

"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."

Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Aj v prípade korytnačiek platí, že menej je niekedy viac. Ak hľadáte jednoduchý príbeh, mali by ste zvoliť inú z autorových kníh. 

zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje." 

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť. 

Papierová princezná patrí do tej skupiny kníh, ktoré si veľmi rýchlo získajú medzi dospievajúcimi čitateľmi obrovskú základňu fanúšikov. Či už svojou témou, prostredím, problémami, na ktoré sa odvolávajú, alebo cieľovým publikom, ktorému sú určené. Táto kniha by sa dala prirovnať k americkej sérii After či Chodiacej katastrofe. Aj tie mali podobné charakteristiky ako Papierová princezná od Erin Wattovej. Princeznú v románe stvárňuje Ella Harperová, ktorá odmala zápasí s nedostatkom financií. Po smrti mamy ostala sama, zarábala si pochybným spôsobom, isto nie vhodným pre dospievajúce dievča. Zrazu jej cesty pretne Callum Royal, bohatý otec piatich synov a jej nový poručník. Sľúbi Elle štedrú odmenu za každý mesiac, ktorý v sídle Royalovcov do skončenia štúdia vydrží. Jeho ponuka neznie najhoršie. Kto by predsa nechcel bývať v bohatstve? Má to však jeden háčik. Callumovi synovia ju z duše nenávidia a každý ich pohľad je pre Ellu utrpením. Neplnoleté dievča nemá na výber a musí sa vzoprieť svojmu odporu a emóciám, ktoré jej pomaly ale isto prerastú cez hlavu.  

"Nikdy to nebude môj domov. Nepatrím do nádhery, 

ale do špiny. Tú dobre poznám. V nej sa cítim dobre, 

pretože špina neklame. Nie je zabalená do pekného 

obalu. Je presne taká, aká je."

Predstavte si, že by vás navštívil bohatý Callum Royal, ktorý by vám ponúkol bývanie v luxusnom dome a takisto aj odmenu za každý deň, ktorý v ňom strávite. Znie to ako americký sen? Presne taký pocit vo mne vyvolala anotácia tejto knihy. Mierne som sa obával toho, akým spôsobom podajú autorky celý príbeh a či mu nebude chýbať dôveryhodnosť. Moje obavy boli na mieste. Na jednej strane treba povedať, že sa Papierová princezná číta naozaj ľahko a dobre. Táto autorská dvojica, ktorá píše pod pseudonymom Erin Wattová, má talent a písať vie. Avšak na strane druhej musím skonštatovať, že mi viaceré momenty pripadali absurdné. Často som neveril tomu, čo jednotlivé postavy hovoria, a takisto som si neobľúbil ani Ellu.

Spočiatku som vnímal hlavnú postavu pozitívne, pretože bola osobnosťou a vedela, čo robí. Avšak od istého momentu sa jej správanie úplne zmenilo. Za všetko môže chlap, poviete si. Ella mi už od tej chvíle nesedela, bola nerozhodná a nestála. Musím takisto povedať, že sa mi druhá polovica knihy páčia viac než prvá. Jedna udalosť striedala druhú a zápletka mala spád. Smerovala až k záverečnému zvratu, ktorý asi nikto nečakal a ktorý viacerých čitateľov prinúti prečítať si aj pokračovanie. Aj keď vám môže táto udalosť pripadať ako klišé, mnohých určite prekvapí. Ako to nakoniec dopadne, sa dozvieme až v pokračovaní, ktoré by malo vyjsť 19. júna pod názvom Prekliaty princ. 

"Nie je mi to jedno. Nenávidím sa za to, ale neviem odolať zúfalej potrebe skúsiť to. Skúsiť zapadnúť. Skúsiť zažiť na tejto škole niečo iné než na všetkých predošlých."

Papierovú princeznú hodnotím ako priemerné čítanie, ktoré možno zaradiť skôr do kategórie oddychovej literatúry. Román je písaný príjemným štýlom, avšak nemožno od neho očakávať zázraky. Určený je skôr mladším čitateľom, keďže sa opiera aj o otázku hľadania vlastného ja, rodiny, vzťahov, sexu a toho, ako ovplyvňujú rozhodnutia život človeka. Zobrazuje skôr americkú realitu, ktorá je od tej našej značne odlišná. Ak tejto knihe dáte šancu, verím, že vás nesklame a že si jej čítanie užijete. :-)

Zdroj obrázkov: weheartit.com

Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.

Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé. 

Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika. 

"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil – za všetko v živote treba niesť následky."

Musím povedať, že aj napriek aktuálnosti námetu by sa dala téma spracovať oveľa lepšie. Autorka sa v prvej polovici až príliš zamotávala v záhadách. Síce ma čítanie bavilo, román nabral spád až vo svojej druhej polovici. Autorke trvalo veľmi dlho, kým vykreslila celú situáciu, kým čitateľovi priblížila vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktorých bolo na môj vkus až príliš veľa. Pozitívne ale hodnotím psychologický podtón príbehu. Autorka poukazuje na pocit viny, ktorý je súčasťou života každého z nás. Analyzuje a zamýšľa sa nad tým, do akej miery dokáže ovplyvniť vina a pochybenie vzťah medzi dvoma ľuďmi. Je  škoda, že autorka potenciál námetu využila len čiastočne a Kto je bez viny je tým pádom iba priemerným oddychovým čítaním.

Kto je bez viny sa nesie v podobnom duchu ako predošlé autorkine knihy. Minimálne z hľadiska výberu témy. K jej spracovaniu mám však, ako už bolo spomenuté, niekoľko výhrad. S odstupom času musím povedať, že som od autorky čítal aj vydarenejšie príbehy. Kto je bez viny je príjemným čítaním, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy všedného života, avšak od knihy netreba očakávať príliš veľké zázraky. Ak ste sa s tvorbou Liane Moriartyovej ešte nestretli, určite by ste mali uprednostniť skôr Veľké malé klamstvá alebo Manželovo tajomstvo.