Renáta Kosmályová: „Do sveta kníh ma vtiahol Harry Potter.“

Pred pár dňami som na blogu publikoval rozhovor s jednou z autoriek knihy Seduktor, ktorá už o pár dní dorazí vďaka projektu MámTalent.sk na pulty našich kníhkupectiev. Niečo viac o Seduktorovi a aj o tom, čo má rada Veronika, aké boli jej spisovateľské začiatky a či je napísať knihu ľahké, sa môžete dočítať práve na tejto adrese. A aby to bolo spravodlivé, dnes prinášam rozhovor s autorkou č.2 – Renátou Kosmályovou: 

Ahoj, Renča. Si jednou z autoriek počinu dvoch študentiek – knihy Seduktor. Bolo písanie vždy tým, čomu si sa chcela venovať? 

RK: Ahoj. Či som sa odjakživa chcela venovať písaniu? Musím sa priznať, že nie. Aj čítaniu som prišla na chuť dosť neskoro, až v 9. ročníku na základnej. Dalo by sa povedať, že do sveta kníh ma vtiahol Harry Potter, okúzlil ma a už ma nepustil :). No, ale späť k otázke. Na písanie ma naviedla Veva, bolo to ešte pred našim spoločným pokusom. Hovorila mi, že sa pokúša niečo písať, tak mi napadlo, že to vyskúšam aj ja. Ako každý prvý experiment, to nedopadlo podľa očakávaní. Dlho som pri tom ani nevydržala, povedala som si, že asi ostanem pri čítaní a písanie nechám na niekoho povolanejšieho. Ale potom, keď sme začali s Vevou písať a spolužiakom sa to páčilo, začalo ma to naozaj baviť. A drží ma to dodnes.

Ako Veronika spomínala, kniha Seduktor vznikla spontánne. Kto bol vo vašom spisovateľskom duu dominantný? 

RK: V našom duu nebol a ani nie je nikto dominantný. Je to 50 na 50. Každá si povieme svoju predstavu a nejako to skĺbime tak, aby sa to pozdávalo obom.

Aká bola tvoja prvotná reakcia po odpovedi vydavateľstva Ikar? Ako reagovali tvoji rodičia? A verila by si niekedy tomu, že by tvoje myšlienky čítala verejnosť? 

RK: Občas som si predstavovala, aké by to asi bolo vidieť Seduktora na pulte v kníhkupectve. S Vevou sme tak občas fantazírovali, napr. aj o tom, akú obálku by sme použili. A potom jedného dňa mi Veva volá, že Ikar má záujem vydať Seda. V prvom momente to bol šok, nemohla som uveriť, že sa mi to len nesníva. Zdalo sa mi to príliš pekné, aby to bola pravda. Ešte teraz som si nie istá, či náhodou nespím. To zistím už v apríli. Rodine som to povedala až o niekoľko týždňov, zo strachu, že to porieknem. Dosť často sa mi totiž stáva, že sa z niečoho radujem a vykecám to všetkým a nakoniec sa niečo pokazí. Takže zo strachu som to držala v sebe ako časovanú bombu, ktorá nakoniec aj vybuchla. Mama tomu nemohla uveriť, nikdy som jej nič nedala čítať, iba vedela, že sa o niečo pokúšam, keď som ju občas posielala preč z izby aby nerušila moje kreatívne kruhy :D Takže to bolo pre ňu dosť veľké prekvapko, že sa mi niečo také podarilo. Sestry sa to dozvedeli ešte neskôr a postupne jedna po druhej. Ale našťastie mi moje zamlčovanie odpustili a tešia sa spolu so mnou :).

Keď jedna neposlúcha druhú...

Písať knihu ako spoluautor musí byť ťažké – dokážete sa s Veronikou na príbehu dohodnúť alebo sa niekedy doslova „pobijete“? A len tak medzi nami, má Veronika nejaké „muchy?“ 

RK: Nie je to také ťažké akoby sa mohlo zdať. Dvaja ľudia vymyslia viac ako jeden, takže to beriem ako výhodu. S Vevou sme sa nikdy nepochytili kvôli príbehu ani kvôli ničomu inému. Dokážeme sa dohodnúť bez problémov. :) Rada by som bola, keby to ostalo tak aj naďalej, takže radšej sa zdržím odpovede na poslednú otázku (vie, kde bývam) :D A teraz vážne... Veva je super kamoška a veľmi dobrý človek, takže všetky prípadné „muchy“ sa popri tomto fakte strácajú.

V súčasnosti sa veľa mladých ľudí pokúša o svoju vlastnú tvorbu. Čo by si ako autorka odporúčila ostatným? 

RK: Nie som si istá, či som povolaná dávať niekomu rady, ale takú jednu osvedčenú a otrepanú predsa len mám: veľa veľa veľa veľa čítať :)

Ďakujem za odpovede a prajem ti ešte veľa nápadov a spokojných čitateľov. 
Aj ja ďakujem. :) A tiež ti prajem veľa spokojných čitateľov.