Preskočiť na hlavný obsah

Keď majú spisovateľky svoje dni...

Každá žena to pozná. V pravidelnom intervale to príde... a potom aj odíde. A okrem všetkých tých nežiadúcich efektov (o ktorých môžem iba tliachať v tomto článku - ešte že, chacha) to prináša aj zopár výhod. Teda aspoň podľa svojich spolužiačok viem, že keď máte onéé, môžete sa vyhovoriť a necvičiť tak na telesnej. Niektoré sa na to vyhovárajú celý rok, ale o tom potom. Ale späť k tým nežiaducim efektom. Keď príde na psa mráz, z dievčat sa stanú odrazu nervné... bytosti a keď sa jedná o spisovateľky (nebodaj pánov spisovateľov), dôsledky sú ešte radikálnejšie. Do poslednej vety v knihe vám napíšu, ako XY zabil toho a toho a vám ostáva rok (a v niektorých prípadov aj viac) čakať na pokračovanie. 

Tie najväčšie beťárky
A takýmto spôsobom si to tie beťárky kompenzujú na svojich nevinných čitateľoch. Niektoré sú dokonca vďaka tomu aj slávne a určití čitatelia po ich knihe schválne siahnu - však prečo sa nezmasakrovať, všakže. A keď už hovoríme o nežiadúcich efektoch, pomyselnú medailu si bezpochýb zaslúžia pani spisovateľky Clareová a Hodkin. Pamätám si, že som sa nestíhal diviť, čo to tá Michelle Hodkin vo svojich dielach stvárala - odhliadnuc od toho, že to boli takmer bezchybné a majstrovské knihy. Ako v prvej, tak aj v druhej časti si Mišel neodpustila zákerný cliffhanger, ktorý ju musel stáť poriadne veľa... však viete čoho. A Cassandra Clare? Tak s jej knihami som radšej chvíľu počkal, preventívne, aby som si potom nemusel trhať vlasy. Tak či tak - svoje dni využila naplno a napísala sériu, ktorú zbožňujú mnohí. Najlepšie na tom je, že aj keď ich to, čo nám čitateľom urobia, určite bolí, vykonávajú to s takou ľahkosťou, akoby sa vôbec nechumelilo. Čo už, nervy sú sviňa!
... a beťári
Ale nejedná sa len o ženy, ktoré obľubujú cliffy- ak ich tak možno familiárne nazvať. Aj pri Alexovi Scarrowovi a jeho Jazdcoch časom som mal na konci druhej časti pocit, že sa začína meniť na ženu. Poslednú kapitolu načasoval tak precízne, že som neskutočne zvedavý, čo v ďalších šiestich (nebodaj viac) dieloch plánuje. A teraz si tak vravím, že sa mi určite práve smejú tí, ktorí sa prebojovali všetkými časťami - a určite bol záver dvojky len pred-prípravou toho, čo príde neskôr. Teším sa ... a veľmi! A sir John Green? Radšej sa nepokúšam pomýšľať nad jeho stavom počas písania svojich kníh, pretože ich čítanie sranda nebola. Aj keď tak mohla prvá polovica z ich deja pôsobiť.

Keď sa na to pozrieme z výšky, veľké cliffhangery sa týkajú skoro bez výnimiek veľkých kníh. Na druhej strane treba povedať, že bez cliffhangerov by knihy neboli knihami. Na čo by sme sa tešili, keby nás pani spisovateľky nenaviedli na pokračovanie? No pekný pohľad Rómea na hnedom koni by to určite nebol. Síce vedia byť pekne nervné(í), ale výsledok, ktorý podávajú vo svojich knihách, je priam kúzelný.

Na záver musím povedať, že celý článok bol myslený zo srandy, a dúfam, že to tak aj pochopíte. Nikto nemal byť ponížený ani nič podobné. Just for fun :-) V komentoch sa môžete vykecať o svojich obľúbených cliffoch, lebo určite som spomenul len stotinu z tých, ktoré vo svete kníh číhajú. :-)

Komentáre

  1. Prvý odstavec, no to sa radšej nevyjadrujem. A súhlasím s tebou, lebo Hodkin a Clare s tými ich náladami mi raz zožerú všetky nervy. A Green určite. Inak pekný článok.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čo máš proti prvému odstavcu, haha? :D :D Kika, Kika. :D :)
      Ďakujeem :)

      Odstrániť
    2. Ja proti nemu nič nemám, to len ty si tu srandu robíš z pre žien nie práve najpríjemnejších vecí. :D :D Domčo, Domčo...;)

      Odstrániť
  2. Ale áno, máš pravdu, počas onéé nám preskakuje...niekedy až nad únosnú mieru :) Ale fuj, fuj dievčatám, ktoré to využívajú ako zámienku, aby sa vyhli telocviku.
    U Mary Dyerovej som len teraz začala čítať druhý diel, takže neviem, čo ma tam bude čakať, ale prvý diel teda tiež poriadne zaklincovala. Mesto kostí bolo pre mňa také nemastné- neslané a čítala som tie tri diely takmer za sebou, takže tam ma cliffhanger nejako veľmi nezasiahol. Ukončenie kníh u Greena sa mi páčilo. Keď viem, že ide o samostatnú knihu, tak sa s otvoreným koncom zmierim ľahko, ale pri sériách to vnímam ako marketingový ťah, aby čitatelia kupovali aj ďalšie diely :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. S tým názvom si to úplne zabil. :D:D Na blogu mi ukázalo len ten a ja kukám, že o čom píše? :D Myslela som si, že to bude určite nejako inak myslené, než ako som si to vysvetlila ja.
    Ani nebolo :D
    No inak super článok, ja sa furt rozčuľujem nad niektorými koncami, ale viac ma zdeptá zistenie, že ešte rok alebo rok a pol musím čakať na pokračovanie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hahaha, a to ešte nevieš, čo som vydumal včera. :D Ale neprezradím. :D
      ďuakujem! :D :) No to je úplne otras od nich, hnusne nezbedne-beťárske! :D

      Odstrániť
  4. Človeče, ja z teba asi umrem! Keď už má ženská tie onéé (mimochodom, pekné slovíčko), celkom jej padne dobre prečítať si takýto článok. Žeby som sa cítila nervná... no ja neviem, skôr sa neviem prestať smiať. Ale tento článok by si zaslúžil Nobelovku! A aby som prispela nejakou tou beťárinou, mám tu druhý diel série Matched, teda Dokonalý sen od Ally Condie. Akurát pozerám na ten tretí a rozmýšľam či mám naň trpezlivosť. Na jednej strane sa na knihu teším a na druhej neviem, v akom rozpoložení sa nachádzala teta spisovateľka...:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Beťárka, ďakujem za uznanie! :D :))
      Ja už mám celú Matched sériu za sebou. Pokojne si prečítaj. Nebolo to také kruté. :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Vyberiete si gauč alebo šťastie?

Kondičného trénera Maroša Molnára pozná celé Slovensko z televíznych obrazoviek, kde v relácii Extrémne premeny pomáhal chudnúť obéznym ženám aj mužom. Teraz prichádza s motivačnou knihou Gauč alebo šťastie , aby pohodlných postavil z gaučov , kde uvelebení čakajú na zázrak, a umožnil im nájsť skutočné šťastie v zdravšom životnom štýle . Maroš svojím nasadením, príbehom a sériou účinných cvičení inšpiruje a odovzdáva skúsenosti, nadobudnuté rokmi, ktoré strávil s profesionálnymi športovcami, ale aj trénovaním bežných klientov.  Niet pochýb o tom, že sa publikácia Gauč alebo šťastie hneď po spustení predaja zaradila medzi najúspešnejšie tituly tohto roka. V rebríčkoch predajnosti ju stále nájdeme na popredných, ak nie prvých priečkach. Vízia prinútiť aj bežných ľudí , ktorí možno netrpia nadváhou, avšak bojujú sami so sebou a nedokážu sa prinútiť cvičiť, vstať z gauča a viesť zdravý životný štýl , je pozoruhodná. A v týchto časoch aj veľmi potrebná. Koronavírus totiž zmenil život kaž

Chlapec, ktorý by urobil všetko pre svoju milovanú hračku | recenzia knihy Vianočné prasiatko (J. K. Rowlingová)

Myslím, že J. K. Rowlingovú netreba špeciálne predstavovať. Okrem Harryho Pottera , ktorého snáď pozná každé dieťa na svete, jej minulý rok vyšiel v predvianočnom období aj ďalší príbeh pre deti. Pomenovala ho Ikabog a svoj knižný honorár venovala charitatívnej organizácii, ktorá pomáha osobám postihnutým pandémiou COVID-19 . Tento rok prichádza Rowlingová s ďalšou publikáciou pre deti, konkrétne s krásnou rozprávkou Vianočné prasiatko , ktoré má veľký potenciál získať si vaše srdce . A verte mi, nemusíte byť ani cieľovou skupinou tejto knižky. Ale pekne poporiadku... Zaspomínajte si na svoje detstvo. Mali ste aj vy obľúbenú plyšovú hračku , pri ktorej ste každý deň zaspávali? Hračku, ktorú ste potajomky prepašovali v ruksaku do školy a bola vždy pri vás, aj keď sa na vás kamaráti vykašľali? Či už to bol plyšový medvedík alebo zajko, určite ste naňho  dodnes nezabudli . Jack, hlavný hrdina tohto príbehu, má tiež svoju obľúbenú hračku. Je ňou plyšové prasiatko Mapi . Teda... bolo, až

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te