Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Líbali jsme se (David Levithan)

David Levithan je všeobecne známy pre svoje netradičné a nezabudnuteľné príbehy. V češtine prednedávnom vyšla ďalšia z jeho kníh - tentokrát o dvoch chlapcoch, ktorí sa rozhodli dosiahnuť prvenstvo v Guinnessovej knihe rekordov a zároveň tak upozorniť na predsudky, ktoré vládnu v spoločnosti. 

Meno David Levithan vo mne okamžite evokuje dielo Den co den, ktoré ma chytilo za srdce. Hoci je to už nejaký ten mesiac, čo sa dostal preklad tejto knihy do našich kníhkupectiev, živo si pamätám na pocity, ktoré vo mne toto dielo vyvolalo. Autor totiž prišiel s originálnym nápadom, ktorý podal jednoduchým, no zároveň dych berúcim spôsobom. Len veľmi ťažko som nachádzal veci, ktoré by bolo treba knihe vytknúť. Práve preto som bol zvedavý, aké pocity vo mne vyvolá jeho ďalšia kniha - tentokrát ale s chúlostivejšou tematikou. Líbali jsme se získalo množstvo pozitívnych ohlasov, preto som nad prečítaním dlho neváhal.

"Ani len netušíte, ako rýchlo sa môžu veci zmeniť. Netušíte, ako rýchlo 
môžu uplynúť roky a životy skončiť. Nie je užitočné byť nevedomý. 
Užitočné je poznať zmysel toho, čo bolo človeku dané." 

Už samotná anotácia napovedá, že toto dielo nie je určené každému. Sami sme mali totiž možnosť vidieť množstvo negatívnych reakcií, ktoré vyvolalo referendum o rodine a celkovo problematika inak orientovaných ľudí. Vlna nenávisti a predsudkov sa každým dňom stupňovala, až dospela do bodu, kedy byť iným znamenalo byť nepriateľom pre ostatných. David Levithan vo svojej knihe rieši práve tento problém, ktorý súvisí s predsudkami a nepochopením - a zatiaľ čo ústrednou témou tejto knihy je bozkávací maratón, autor v pozadí čitateľom podsúva aj ďalšie problémy s rovesníkmi, rodičmi, ale aj pochopením a hľadaním seba samého. A rovnako ako nie je táto kniha vhodná pre každého, nie všetci prídu na chuť štylistike, ktorú autor zvolil pri rozprávaní tohto príbehu. Pretože kniha má od tradičných noriem veľmi ďaleko. Levithan do príbehu zakomponoval rozprávanie viacerých osôb a román sa ani zďaleka nesústreďuje len na jednu dejovú líniu. 

Líbali jsme se teda podáva komplexný obraz na problém homosexuality, ktorý však na niektorých čitateľov môže spočiatku pôsobiť mätúco. Príbeh je totiž prepletený rozprávaním postáv, ktoré zomreli na AIDS a čitateľ má tak možnosť sledovať osudy viacerých chlapčenských dvojíc, ktoré figurujú v dejovej línii. Veľkým pozitívom tejto knihy je, že autor dokáže opísať skutočnosť takú, aká je - a vyhnúť sa zbytočným prikrášleniam a nepodstatným informáciám. Líbali sme se aj napriek svojmu pomerne krátkemu rozsahu prináša množstvo emócií. Páčilo sa mi, že Levithan príbeh neprepracoval do prílišných detailov, a tak ponecháva veľa vecí aj na čitateľovu fantáziu. Čo mi ale mierne vadilo, bolo skákanie z jednej udalosti do druhej. Neraz som sa musel vrátiť späť, aby som pochopil, čo sa v knihe vlastne deje. Niektoré momenty by som upravil, no naopak iným som nemal čo vytknúť a autor ich nemohol napísať lepšie. 

"Človek vynaložil toľko času, toľko energie, aby to vydržal.
 A nakoniec sa mu aj tak všetko rozpadne pod rukami."

Niektoré knihy vás prinútia premýšľať ešte dlho po tom, ako dočítate ich poslednú stranu. Líbali jsme se pravdepodobne nie je bezchybným príbehom - avšak na to sa táto kniha ani nehrá. David Levithan napísal opäť skvelé dielo, ktoré priam prekypuje hlbokými myšlienkami a nerieši iba problémy tých druhých. Odkazuje sa na intoleranciu slabších a problémy mládeže a hoci nie je pravým zmyslom tejto knihy vychovávať, som presvedčený, že zmení nejednému čitateľovi pohľad na svet a ľudí, ktorí ho obklopujú. Ostáva mi len dúfať, že si knihu užijete rovnako ako ja. Prajem pekné čítanie! :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete kúpiť napríklad na tejto adrese.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

SÚŤAŽ: Veľkonočný knižný hop

Priznávam, že čo sa týka súťaží, môj blog na tom vie byť dosť biedne. Pár dní pred dneškom som sa rozhodol vás potešiť a aj tento Veľkonočný hop (ktorý usporadúva Knižní doupě )   mi to pomôže zrealizovať. A tentokrát poteším nielen Slovákov , ale aj českých čitateľov môjho blogu. Keď už je tá Veľká noc! :D :D Inak, dievčatá, užite si ju :D A o čo sa bude súťažiť? Keďže v Česku POTOMKOVIA zatiaľ nevyšli a u nás je tomu už  nejaký ten piatok, rozhodol som sa do súťaže vložiť práve Partials - Potomkovia  od Dana Wellsa . Vopred ďakujem za zapojenie do súťaže a prajem vám veľa šťastia :) A šťastie môžete skúsiť aj na ďalších 11tich blogoch, ktoré nájdete v linkovači na konci článku.  Pravidlá súťaže: Do súťaže sa môžu zapojiť aj slovenskí, aj českí čitatelia blogu.  Podmienkou je ale nasledovanie môjho blogu . Ak nasledovateľmi nie ste, môžete tak urobiť v pravom bočnom paneli: Následníci, pripojiť sa k tejto lokalite.  Súťaž trvá od dnes, 1.4. a končí 14.4.20

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá