Preskočiť na hlavný obsah

Chlapec, ktorý by urobil všetko pre svoju milovanú hračku | recenzia knihy Vianočné prasiatko (J. K. Rowlingová)

Myslím, že J. K. Rowlingovú netreba špeciálne predstavovať. Okrem Harryho Pottera, ktorého snáď pozná každé dieťa na svete, jej minulý rok vyšiel v predvianočnom období aj ďalší príbeh pre deti. Pomenovala ho Ikabog a svoj knižný honorár venovala charitatívnej organizácii, ktorá pomáha osobám postihnutým pandémiou COVID-19. Tento rok prichádza Rowlingová s ďalšou publikáciou pre deti, konkrétne s krásnou rozprávkou Vianočné prasiatko, ktoré má veľký potenciál získať si vaše srdce. A verte mi, nemusíte byť ani cieľovou skupinou tejto knižky. Ale pekne poporiadku...


Zaspomínajte si na svoje detstvo. Mali ste aj vy obľúbenú plyšovú hračku, pri ktorej ste každý deň zaspávali? Hračku, ktorú ste potajomky prepašovali v ruksaku do školy a bola vždy pri vás, aj keď sa na vás kamaráti vykašľali? Či už to bol plyšový medvedík alebo zajko, určite ste naňho dodnes nezabudli. Jack, hlavný hrdina tohto príbehu, má tiež svoju obľúbenú hračku. Je ňou plyšové prasiatko Mapi. Teda... bolo, až kým sa v jeden Štedrý večer nestratilo. Lenže Štedrý večer je noc zázrakov a stratených vecí, noc, keď všetko môže ožiť – dokonca aj hračky. A tak sa Jack a Vianočné prasiatko, otravná náhrada za Mapiho, ktorú Jack dostal od svojej nevlastnej sestry, vydajú na úchvatnú a dobrodružnú cestu po Krajine stratených. Tušíte, že to bude poriadna jazda? To si teda píšte! 

Vždy ma fascinovala autorkina predstavivosť a spôsob, akým dokáže vyrozprávať svoje príbehy. Inak to nie je ani v prípade Vianočného prasiatka. Rowlingová vytvorila úplne nový magický svet, a to Krajinu stratených so šiestimi čarovnými mestami. Hlavný hrdina nimi postupne putuje a hľadá svoju stratenú hračku. Počas tejto náročnej cesty stretáva ďalšie zázračné postavy, ako napríklad obedárika Obedka, adresára Ada, šerifa Sklíčka, pokémovú kartičku Pokyho či Modrého zajka. Hoci by ste si mohli povedať, že ide o klasickú rozprávku, pri ktorej je už dopredu jasné, ako skončí, nie je to celkom tak. Autorkine pútavé rozprávanie, ktoré dopĺňajú autentické ilustrácie Jima Fielda, vás núti pokračovať v čítaní a zároveň rozmýšľať, či knižka naozaj skončí tak, ako si myslíte. To vám ale, bohužiaľ, neprezradím. :-)

„Strácanie je súčasť života,“ pošepkal Mapi Jackovi do ucha a rypáčikom mu postrapatil vlasy. „No niektorí z nás žijú, aj keď sme stratení. A to vďaka láske.“

Pri fantasy knihách je veľmi dôležitý preklad, ktorý môže príbeh pozdvihnúť na ešte vyššiu úroveň, ale naopak mu môže aj poriadne uškodiť. Vianočné prasiatko mala na starosti Oľga Kralovičová, prekladateľka kníh o čarodejníkovi Harrym Potterovi, ktorá však svoju úlohu zvládla na výbornú. Oceňujem najmä jej kreativitu v názvosloví jednotlivých miest Krajiny stratených. Príbeh vďaka mestám, akými sú Zapatrošené, Haraburdy, Bedabeznich či Nepotrebnice, naberá úplne iný rozmer. 

Drobný nedostatok však vidím v celkovom námete príbehu, ktorý mi vo viacerých kapitolách pripomínal rozprávku Coco. Podobnosť som našiel napríklad v procese oživenia stratených predmetov, ale aj v noci zázrakov a stratených vecí ako takej. Aj napriek tomu však považujem Vianočné prasiatko za výnimočný príbeh s výnimočnými myšlienkami, ktoré vyčarujú úsmev na tvári každého čitateľa. 


Ako som spomínal na začiatku, Vianočné prasiatko má veľmi veľký potenciál získať si vás – a to nielen vďaka krásnej obálke, ktorá sa už vyníma vo všetkých kníhkupectvách. Rozprávanie J. K. Rowlingovej upozorňuje najmä na dôležitosť priateľstva, odvahu a nádej, bez ktorej by bolo už dávno všetko stratené. Verím, že na čarovné posolstvo tejto knihy čitatelia nezabudnú ani v momente, keď sa Vianoce skončia. Už teraz vám prajem krásne čítanie. :-)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

SÚŤAŽ: Veľkonočný knižný hop

Priznávam, že čo sa týka súťaží, môj blog na tom vie byť dosť biedne. Pár dní pred dneškom som sa rozhodol vás potešiť a aj tento Veľkonočný hop (ktorý usporadúva Knižní doupě )   mi to pomôže zrealizovať. A tentokrát poteším nielen Slovákov , ale aj českých čitateľov môjho blogu. Keď už je tá Veľká noc! :D :D Inak, dievčatá, užite si ju :D A o čo sa bude súťažiť? Keďže v Česku POTOMKOVIA zatiaľ nevyšli a u nás je tomu už  nejaký ten piatok, rozhodol som sa do súťaže vložiť práve Partials - Potomkovia  od Dana Wellsa . Vopred ďakujem za zapojenie do súťaže a prajem vám veľa šťastia :) A šťastie môžete skúsiť aj na ďalších 11tich blogoch, ktoré nájdete v linkovači na konci článku.  Pravidlá súťaže: Do súťaže sa môžu zapojiť aj slovenskí, aj českí čitatelia blogu.  Podmienkou je ale nasledovanie môjho blogu . Ak nasledovateľmi nie ste, môžete tak urobiť v pravom bočnom paneli: Následníci, pripojiť sa k tejto lokalite.  Súťaž trvá od dnes, 1.4. a končí 14.4.20

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá