Ak by ste si spravili malý prieskum a prečítali si zopár knižných recenzií, zistili by ste – a hoci to môže znieť ako klišé – že Michala Hvoreckého čitatelia buď milujú, a „zožerú“ každé jedno slovo, ktoré napíše, alebo jeho diela naopak ostanú nepochopené a čitateľmi kritizované. 

Do tejto zbierky poviedok som sa púšťal bez veľkých očakávaní. Témy príbehov vystihuje aj obálka knihy, ktorá prináša rôzne, spolu nesúvisiace obrázky a kresby. Hoci sa každá z poviedok dotýka inej oblasti, dokopy vytvárajú pozoruhodný celok. A to z viacerých dôvodov. Síce ide o fantastické príbehy, až desivo odzrkadľujú prítomnosť a minulosť našej krajiny. Aj keď nepriamo, reflektujú aj pandémiu, ktorá sa stala súčasťou života každého z nás. Ak v poviedke narazíte na slovo čipovanie, odrazu máte pocit, že nečítate fikciu – a zablúdili ste do príspevku na sociálnej sieti, ktorý sa týka celoplošeného testovania. Potom sa však späť vrátite do reality. Alebo do zbierky Čierny lev.

Poviedky často odkazujú na kontext, ktorý buď zveličujú, alebo sa z neho akýmsi spôsobom vysmievajú. Nutná znalosť pozadia týchto poviedok podmieňuje ich pochopenie – a to je podľa môjho názoru jeden z hlavných dôvodov, prečo vyvolali diela Michala Hvoreckého rozličné reakcie čitateľov. Ak čitateľ príbeh nepochopí, alebo mu podstatná časť z kontextu unikne, poviedka preňho stratí svoj zmysel.

 

Vydať tesne pred Vianocami príbeh pre deti od svetoznámej a obľúbenej autorky. To je overený spôsob, ako vyriešiť dilemu mnohých rodičov: čo dať svojim deťom, ktoré rady čítajú, pod stromček. Dokonca i samotná obálka vzbudzuje dojem Vianoc. Ak sa však pozriete do vnútra, vnoríte sa do nevšedného príbehu, ktorý neprikrášľuje realitu – tak, ako sme boli zvyknutí v iných rozprávkach pre deti. Hoci začína vetou "kde bolo, tam bolo...", od klasickej rozprávky má ďaleko. Rowlingová ide opäť raz proti prúdu, a síce v závere vyznieva Ikabog ako milá "rozprávka", ktorá vyzdvihuje dobro a spravodlivosť, určite by som ju odporučil skôr starším deťom. Pohľad na "obludu", ktorá straší neposlušných, či deti, ktoré prišli o svojich rodičov, pre sedemročných podľa môjho názoru vhodný nie je. 

 

Hneď na začiatku románu som si všimol bohatú slovnú zásobu autorky (a dozaista aj pani prekladateľky) a viaceré kvetnaté opisy. Mohli by ste si povedať, že pôjde o náročnejšie čítanie, s komplikovaným dejom, no opak je pravdou. Autorka sa podľa môjho názoru snažila spomínanú slovnú zásobu prispôsobiť prostrediu a celkovému duchu, v ktorom sa tento román odohráva. A ten môžeme cítiť aj z ukážky na filmové spracovanie. História, tradícia, prepych či zámožné sídlo. To všetko charakterizuje aj prostredie diela Rebecca. Musím povedať, že Daphne Du Maurier tento aspekt zvládla vynikajúco.

Na šesť dní sa pod ním zľahla zem. Potom sa vynoril uprostred noci... Slobodná matka Kate Reesová uteká z násilného vzťahu, aby si zachránila život. So synom Christopherom zakotvia v malom mestečku v Pensylvánii, ďaleko od všetkého. Spočiatku sa Mill Grove javí ako dokonalý úkryt. Jedného dňa však sedemročný Christopher zmizne. Šesť dní ho nik nevie nájsť. Napokon vyjde uprostred noci z lesa na okraji mesta bez viditeľných poranení. Tvrdí, že mu nik neublížil, no nie je schopný opísať, čo sa mu prihodilo. Spomenie len akéhosi dobrého pána, ktorý ho vyviedol na cestu a vzápätí utiekol. Christopher odvtedy počuje hlasy, trpí ukrutnými bolesťami hlavy a je posadnutý úlohou, akú môže splniť len on – postaviť v lese do Vianoc domček na strome, inak jeho mama a všetci v meste už nikdy nebudú ako predtým.

Odkedy sa Štvorka z Bayview očistila od podozrenia zo Simonovej vraždy, objavilo sa viacero pokusov o oživenie jeho povestného Klebetníka. Nikto však nevedel zneužívať citlivé informácie tak ako on. Až doteraz. Simon je mŕtvy, no ktosi pokračuje v jeho odkaze. A prichádza s úplne novými pravidlami. Tentoraz nejde o aplikáciu, ale o hru PRAVDA ALEBO ODVAHA. Neznáma osoba vyzýva vybraných študentov, aby sa rozhodli pre jednu z možností. Ak si zvolia pravdu, vyzradí o nich chúlostivú klebetu. Ak si vyberú odvahu, čaká ich náročná úloha. Iná možnosť neexistuje. Hráči o sebe nerozhodujú. Prvá na rade je Phoebe. Kto sa rozhodne nehrať, volí si pravdu. Tá o Phoebe nie je pekná. Ďalšou v hľadáčiku je Maeve. Žiaľ, mala byť múdrejšia. Vždy si treba vybrať odvahu. Pozvanie príde aj Knoxovi, ďalšiemu z partie, no vtedy sa už hra škaredo zvrtne.

Karen M. McManusovej vyšli v slovenčine už dve knihy pre mladých – Jeden z nás klame a Nechaj si to pre seba. Tretia, ktorá vyšla vo vydavateľstve YOLi minulý mesiac, je pokračovaním tej prvej. Romány spája stredoškolské prostredie: tajomstvá, lásky, ale aj klamstvá a zrady. 

"Po celom tele som cítila jeho ruky a ústa a nevedela som, ako ich zastaviť. Ešte nikdy som sa necítila taká malá, v každom zmysle tohto slova."

Ústrednou témou románu Ďalší na rade je hra na Pravdu a odvahu, ktorá sa stala motívom viacerých diel, napríklad aj filmu Truth or Dare. Je jasné, že autorka musela prísť v pokračovaní s niečím novým, aby nebola stredoškolská séria len umelo naťahovaná na čo najväčší počet strán. Hoci musím povedať, že sa mi viac páčila prvá časť, autorka sa aj s touto popasovala statočne. Osud postáv, ktorým sa detailne venovala v predošlej časti, ďalej rozvinula. Opäť využila striedanie rozprávačov a akciu rovnomerne rozdelila naprieč celou knihou. Presne tak, ako sme na to zvyknutí. 

Ďalší na rade patrí presne medzi knihy, počas čítania ktorých máte pocit, že viete, čo sa stane – a ako sa kniha skončí (je to predsa oddychovka ako každá iná, no nie?), ale autorka vám tento pocit suverénne vyvráti. Jej romány, a rovnako aj tento, sa vyznačujú precíznou výstavbou deja a postáv, budovaním akcie a v neposlednom rade nečakaným rozuzlením. Netreba zabudnúť ani na minimum hluchých miest. 

 

Neurologička, staršia zvláštna agentka Sayer Altairová, skúma mysle psychopatov. Do služby ju povolali, keď agent FBI vo voľnom čase pri prechádzke so psom špeciálne vycvičeným na hľadanie mŕtvol spadol do jaskyne plnej ľudských kostí. Kostrové pozostatky nájdené hlboko v Shenandoahskom národnom parku vo Virgínii majú dvadsať rokov a rovnako dlho je nezvestná aj miestna tínedžerka. Sayerin tím medzi kosťami nájde dve čerstvé mŕtvoly, a tak odložený prípad opäť otvoria. Čoskoro vyjde najavo hrozivá skutočnosť – s ich smrťou má niečo spoločné žena, ktorú nedávno uniesli aj s jej malou dcérou. Sayer musí odhaliť súvislosť medzi starými pozostatkami a novými telami, skôr než sa unesená matka a dieťa stanú ďalšími obeťami. Vrah je však vždy krok pred ňou. Útočí na členov tímu a sabotuje ich úsilie. Sayer už pomaly nevie, komu môže dôverovať. Nečakane dostane nevyžiadajú pomoc od subjektu 037, jedného z anonymných psychopatov, ktorých mysle skúma. Ten nemieni dovoliť, aby akýsi sériový vrah ohrozil jeho vlastný zlovestný plán.

Možno už veľa z nás zabudlo na hodiny dejepisu, ktoré rozoberali tému druhej svetovej vojny, holokaustu a krutých rozhodnutí, ktoré sa dotkli tisícok nevinných ľudí. Aj tak ale táto téma ostáva stále živá – prostredníctvom filmov či kníh, akou je aj novinka americkej autorky Heather D. Macadam: 999. Ako uvádza jej anotácia,  kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.

Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko. Tisícku mladých dievčat a žien slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.

"Takéto knihy sú potrebné, pretože dnešným čitateľom pripomínajú udalosti, na ktoré sa nesmie zabudnúť."

999 nie je klasickým románom, ktorý začne svoju dejovú líniu predstavením hlavných hrdinov, pokračuje zápletkou, krízou, peripetiou a rozuzlením. Kniha sa vo veľkej miere opiera o fakty a skutočné udalosti z dejín – a preto budete mať možno spočiatku pocit, že čítate článok v časopise Historická review či stať z knihy o druhej svetovej vojne. 999 tiež využíva početný poznámkový aparát autorky a pracuje aj s predslovom a doslovom. Hoci je prvá časť zameraná viac historicky a faktograficky, v tej druhej už autorka pracuje aj s listovou korešpondenciou, ktorá posúvala dejovú líniu dopredu. Za menší nedostatok považujem štýl, ktorý zvolila pre vyrozprávanie príbehu. Hoci sa snažila pridržiavať populárno-náučného štýlu, kniha by bola pútavejšia z pohľadu jednej konkrétnej osoby, ktorá túto krutosť zažila. Pravdepodobne je to iba o mojom zvyku na iný typ rozprávania, a druhému čitateľovi to možno bude vyhovovať. 

"Vo vojne niet víťazov. Aj víťazi prišli o deti, o svoje domovy, o majetok... prišli o všetko. To nie je víťazstvo!"

Aj napriek tomu, že autorka pochádza zo Spojených štátov, sa kniha zameriava na Slovensko, čo mňa osobne veľmi prekvapilo. Poukazuje na krutosť rozhodnutí a nespravodlivosť voči ženám počas druhej svetovej vojny. Autorka vo veľkej miere pracovala s náboženstvom a konšpiračnými teóriami, napríklad aj v prípade čísla 999. Ale viac vám už neprezradím. :-) Hoci som k podobným knihám pristupoval s predsudkami, a v knihkupectve ich skôr obchádzal, román 999 ma príjemne – v rámci možností – prekvapil. Je otrasné, čoho sme boli v minulosti schopní a Heather Dune Macadam to vystihla trefne, najviac ako sa dalo. Ak máte chuť na zmenu, príbeh 999 žien by vás mohol zaujať. 

zdroj obrázka: weheartit.com