sobota 20. februára 2021

Ako sa mozog s nami zahráva | Albert Moukheiber

Prečo si myslíme, že máme pravdu, hoci sa mýlime? Prečo nás desí neškodný pavúk? Prečo sa bojíme vystúpiť na verejnosti, hoci nám nehrozí nijaké nebezpečenstvo? Prečo veríme hoaxom? V reálnom živote sme vydaní napospas aproximácii, ilúzii a omylom. Tieto mozgové mechanizmy nám pomáhajú vytvárať si ucelenú predstavu o svete. Často nám však zahmlievajú rozumové schopnosti a uväznia nás do pasce rýchlych úsudkov. 

Názov a obálka knihy Ako sa mozog s nami zahráva vyvoláva už na prvý pohľad dojem psychologickej učebnice alebo príručky. A naozaj – titul je, ako uvádza anotácia, povinnou príručkou kritického myslenia. Mohli by ste očakávať komplikované definície psychických procesov a javov, avšak opak je pravdou. Publikácia prináša miesto zdĺhavých definícií skôr príklady a zaujímavosti z reálneho života, a vďaka pútavému štýlu je dostupná aj bežným čitateľom.

„Naše uvažovanie je často ovplyvnené kultúrou, tým,
čo sme prežili, v čo veríme, a to aj vtedy, keď ide
o otázky, ktoré majú na prvý pohľad univerzálne platné
odpovede a nediskutuje sa o nich.“

Zatiaľ čo v prvej polovici knihy opisuje autor jednoduchšie procesy, akými sú optické klamy a ilúzie, v druhej vysvetľuje reakciu organizmu na stresovú situáciu, nástroje flexibilného myslenia a v neposlednom rade aj falošné správy a hoaxy. Hoci titul Alberta Moukheibera, ktorý je klinickým psychológom a doktorom kognitívnych vied, pracuje s veľkým množstvom termínov a bohatým poznámkovým aparátom, jednotlivé javy a procesy sa snaží priblížiť aj širokej verejnosti. Odborné pojmy vysvetľuje v slovníku, ktorý čitatelia nájdu na konci publikácie. Treba však povedať, že i napriek početným príkladom a pútavému štýlu boli niektoré časti náročnejšie na pochopenie. Vyžadujú si opätovné čítanie, prípadne štúdium ďalšej literatúry. Pre pomerne krátky rozsah publikácie je to ale pochopiteľné.

„Mozog potrebuje interpretovať signály, ktoré
sú doň prenášané, aby získal ucelenú
a stabilnú predstavu o svete.“

Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva je výbornou príručkou pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o svojom vnímaní, myslení a spracovaní jednotlivých podnetov v mozgu. Autor publikum nabáda, aby uvažovalo kriticky a aby príliš nedôverovalo svojim emóciám a predtuchám. Kniha vychádza v tej najlepšej možnej dobe – v čase rozmachu sociálnych sietí, virtuálnych infuencerov, konšpiračných webov a dezinformácií. V dobe, v ktorej je veľmi ťažké rozlíšiť pravdu od lží. Snáď vám to publikácia Alberta Moukheibera aspoň trochu uľahčí. Prajem pekné čítanie! :-)

Zdroj obrázka: weheartit.com
sobota 16. januára 2021

Fantázia, ku ktorej smerujeme | zbierka poviedok Čierny lev (Michal Hvorecký)

Slovenský publicista Michal Hvorecký je autorom viacerých zbierok poviedok a publikácií. S jeho menom na obálke vyšiel Dunaj v Amerike, Eskorta, Pastiersky list či román Tahiti. Po rokoch sa opäť vracia na scénu so zbierkou jedenástich fantastických poviedok Čierny lev. Ako uvádza jej anotácia, Michal sa v nej dotýka aktuálnych tém, akými sú klimatická kríza či globálna migrácia.

Ak by ste si spravili malý prieskum a prečítali si zopár knižných recenzií, zistili by ste – a hoci to môže znieť ako klišé – že Michala Hvoreckého čitatelia buď milujú, a „zožerú“ každé jedno slovo, ktoré napíše, alebo jeho diela naopak ostanú nepochopené a čitateľmi kritizované. 

Spojilo nás, že sme obaja zostali sami. S ním som sa ani uväznená medzi štyrmi stenami necítila osamelá, občas sme sa dotkli aspoň cez monitor, a brušká prstov sa mi chveli.

Do tejto zbierky poviedok som sa púšťal bez veľkých očakávaní. Témy príbehov vystihuje aj obálka knihy, ktorá prináša rôzne, spolu nesúvisiace obrázky a kresby. Hoci sa každá z poviedok dotýka inej oblasti, dokopy vytvárajú pozoruhodný celok. A to z viacerých dôvodov. Síce ide o fantastické príbehy, až desivo odzrkadľujú prítomnosť a minulosť našej krajiny. Aj keď nepriamo, reflektujú aj pandémiu, ktorá sa stala súčasťou života každého z nás. Ak v poviedke narazíte na slovo čipovanie, odrazu máte pocit, že nečítate fikciu – a zablúdili ste do príspevku na sociálnej sieti, ktorý sa týka celoplošeného testovania. Potom sa však späť vrátite do reality. Alebo do zbierky Čierny lev.

Poviedky často odkazujú na kontext, ktorý buď zveličujú, alebo sa z neho akýmsi spôsobom vysmievajú. Nutná znalosť pozadia týchto poviedok podmieňuje ich pochopenie – a to je podľa môjho názoru jeden z hlavných dôvodov, prečo vyvolali diela Michala Hvoreckého rozličné reakcie čitateľov. Ak čitateľ príbeh nepochopí, alebo mu podstatná časť z kontextu unikne, poviedka preňho stratí svoj zmysel.

Hralo sa čoraz menej. Divadlo je sloboda. Preto ho roboti nemali radi, radšej podporovali digitálne médiá, čoraz rafinovanejšie a lacnejšie 
čipy a apky.

Dobrá či zlá? Myslím, že označenie pozoruhodná túto zbierku poviedok dokonale vystihuje. Michal Hvorecký si dal na príbehoch záležať, a hoci mnohé ostanú dozaista nepochopené, dôležité je čítať medzi riadkami. Pretože aj čierny lev môže byť v skutočnosti biely, ak ho bielym budete chcieť vidieť. 

sobota 26. decembra 2020

Obluda, ktorá straší neposlušné deti | recenzia knihy IKABOG (J. K. Rowlingová)

Kráľovstvo Blahobytia bolo kedysi najšťastnejšie na svete. Malo kopy zlata, kráľa s najelegantnejšími fúzmi, aké si len viete predstaviť, a mäsiarov, syrárov a cukrárov, ktorí pripravovali také vynikajúce jedlá, až ľuďom pri ich jedení tiekli slzy radosti. Všetko by bolo dokonalé, keby nebolo pochmúrnych, hmlistých Mokradí na severe, ktoré boli podľa legendy domovom obludného ikaboga. Všetci rozumní obyvatelia Blahobytia vedeli, že ikabog je iba legenda na strašenie neposlušných detí. Legendy sú však zvláštne, pretože niekedy začnú žiť vlastným životom... Môže legenda zosadiť milovaného kráľa? Môže zraziť na kolená kedysi prosperujúcu krajinu? Môže uvrhnúť dve deti do dobrodružstva, o ktoré nestáli a ktoré nečakali?

J. K. Rowlingovú netreba zvlášť predstavovať. Po úspešnej ságe o Harrym Potterovi jej v slovenčine vyšli viaceré knihy pre dospelých, vrátane románov Prázdne miesto či Volanie Kukučky. Ikabog je po sérii o Harrym Potterovi jej prvý príbeh pre deti. V slovenskom preklade vychádza aj s farebnými ilustráciami, ktoré vyhrali detskú súťaž a ktoré pekne dopĺňajú celý príbeh. 

"Podľa niektorých vyzeral ako had, iným pripomínal draka či vlka. Niektorí tvrdili, že reve, ďalší, že syčí, no našli sa aj takí, čo hovorili, že sa vznáša potichučky ako hmly, ktoré sadajú na močariská bez varovania."
 
Vydať tesne pred Vianocami príbeh pre deti od svetoznámej a obľúbenej autorky. To je overený spôsob, ako vyriešiť dilemu mnohých rodičov: čo dať svojim deťom, ktoré rady čítajú, pod stromček. Dokonca i samotná obálka vzbudzuje dojem Vianoc. Ak sa však pozriete do vnútra, vnoríte sa do nevšedného príbehu, ktorý neprikrášľuje realitu – tak, ako sme boli zvyknutí v iných rozprávkach pre deti. Hoci začína vetou "kde bolo, tam bolo...", od klasickej rozprávky má ďaleko. Rowlingová ide opäť raz proti prúdu, a síce v závere vyznieva Ikabog ako milá "rozprávka", ktorá vyzdvihuje dobro a spravodlivosť, určite by som ju odporučil skôr starším deťom. Pohľad na "obludu", ktorá straší neposlušných, či deti, ktoré prišli o svojich rodičov, pre sedemročných podľa môjho názoru vhodný nie je. 
 

Podobne ako Harryho Pottera, aj knihu Ikabog prekladala pani Oľga Kraľovičová. So slovenskou verziou súvisí aj vytvorenie celého názvoslovia – kráľovstvo Blahobytia, mestá Šamrolburg, Tvarožník a Škvarkovník, kráľ Ugo Udatný, Mokraďania a mnohé ďalšie. Pani prekladateľka opäť odviedla skvelú prácu, ktorú čitatelia dozaista ocenia. Rowlingová pôvodne publikovala príbeh na internete, počas pandémie koronavírusu, pričom požiadala deti, aby tento príbeh ilustrovali. Vydavateľstvo Ikar sa autorkiným nápadom inšpirovalo – a slovenské vydanie prináša ilustrácie detí, ktoré vyhrali internetovú súťaž v spolupráci s portálom Stonožka. Čitatelia nájdu v tlačenej verzii románu dokopy 34 farebných ilustrácií, ktoré nakreslili deti vo veku 7-13 rokov

Ikabog je hodnotnou publikáciou, ktorá prináša pekné myšlienky a ponaučenia, a to nielen pre deti. Ako som však uviedol vyššie, je už na uvážení rodičov, či je táto kniha vhodná aj pre menšie deti. Za seba by som ju odporučil vekovej kategórii 10+. 

štvrtok 3. decembra 2020

More, ktoré skrýva pochmúrne tajomstvo | recenzia knihy Rebecca (Daphne Du Maurier)

Hlavná hrdinka románu sa na francúzskej Riviére zaľúbi do príťažlivého a zámožného Angličana Maximiliana de Winter. Ľúbostný vzťah zakrátko spečatia manželským sľubom a zdá sa, že mladá manželka si rýchlo zvykne na nový domov na romantickom anglickom pobreží. Netuší však, že na jej šťastie čoskoro začne vrhať tieň prízrak Maximovej prvej ženy – nebohej Rebeccy. Vo vytváraní stiesňujúceho ovzdušia zohráva úlohu aj komorná, pani Danversová, ktorá je presvedčená, že nikto nemôže a nesmie nahradiť predchádzajúcu šarmantnú a dokonalú pani domu. Neštíti sa pritom nijakých prostriedkov, aby novej manželke strpčila život. Čoraz ponurejšiu atmosféru podfarbuje hučanie mora, ktorého vlny skrývajú pochmúrne rodinné tajomstvo. Podarí sa novej pani de Winterovej zistiť pravdu a vystúpiť z tieňa svojej predchodkyne?

Približne v čase, keď som zistil, že román Rebecca vyjde opäť v slovenskom preklade vo vydavateľstve Ikar, vyskočila na mňa na Netflixe ukážka na rovnomenný film. Neskôr som zistil, že ide o rovnaké dielo, čo ma veľmi potešilo. Z ukážky som totiž predpokladal, že pôjde o kvalitný film – a rovnako aj knihu so zaujímavou zápletkou. Knihe som dal prednosť. A dobre som urobil. 

 "Každého raz postretne hodina ťažkej skúšky. Každý máme svojho zlého ducha, ktorý nás posadne, mučí a musíme s ním bojovať."

Hneď na začiatku románu som si všimol bohatú slovnú zásobu autorky (a dozaista aj pani prekladateľky) a viaceré kvetnaté opisy. Mohli by ste si povedať, že pôjde o náročnejšie čítanie, s komplikovaným dejom, no opak je pravdou. Autorka sa podľa môjho názoru snažila spomínanú slovnú zásobu prispôsobiť prostrediu a celkovému duchu, v ktorom sa tento román odohráva. A ten môžeme cítiť aj z ukážky na filmové spracovanie. História, tradícia, prepych či zámožné sídlo. To všetko charakterizuje aj prostredie diela Rebecca. Musím povedať, že Daphne Du Maurier tento aspekt zvládla vynikajúco.

"Aké šťastie, že horúčku prvej lásky nemožno dostať dva razy, lebo prvá láska je choroba a ťarcha, nech si básnici hovoria, čo chcú."

Z pohľadu zápletky a vývoja deja autorka veľmi dobre rozvrhla akciu. Hoci sa v niektorých kapitolách nevyhla ani hluchým miestam, v závere knihy zápletku primerane vystupňovala. Ak by som mal uviesť výhradu, ktorú mám voči tomuto príbehu, pravdepodobne by to bola hlavná postava, nová pani de Winter. Tá na môj vkus až príliš zveličovala a prežívala isté udalosti. Pripisovala im často zbytočný význam, čo bolo v konečnom dôsledku kontraproduktívne, a čo bezúčelne zaťažovalo čitateľa. 

"Ťažko je žiť s diablom a uchovať si zdravý rozum."

Možno sa pýtate, či sa mi viac páčilo knižné alebo filmové spracovanie tohto príbehu. Musím však povedať, že obe verzie mali niečo do seba. V prípade knihy to bol výborný štýl autorky a viaceré detaily, ktoré filmu unikli. Herecké výkony, prostredie a celková produkcia ale nedostatky dorovnali, a poňali príbeh modernejším spôsobom. Stále si však myslím, že knihe by ste mali dať prednosť. Ak totiž hľadáte román, ktorý vás vytrhne zo všedných dní, hoci to môže znieť ako klišé, Rebecca bude tou správnou voľbou. Pokojne aj ako vianočný darček. :-)

zdroj obrázka
: weheartit.com
štvrtok 12. novembra 2020

Vyberiete si gauč alebo šťastie?

Kondičného trénera Maroša Molnára pozná celé Slovensko z televíznych obrazoviek, kde v relácii Extrémne premeny pomáhal chudnúť obéznym ženám aj mužom. Teraz prichádza s motivačnou knihou Gauč alebo šťastie, aby pohodlných postavil z gaučov, kde uvelebení čakajú na zázrak, a umožnil im nájsť skutočné šťastie v zdravšom životnom štýle. Maroš svojím nasadením, príbehom a sériou účinných cvičení inšpiruje a odovzdáva skúsenosti, nadobudnuté rokmi, ktoré strávil s profesionálnymi športovcami, ale aj trénovaním bežných klientov. 

Niet pochýb o tom, že sa publikácia Gauč alebo šťastie hneď po spustení predaja zaradila medzi najúspešnejšie tituly tohto roka. V rebríčkoch predajnosti ju stále nájdeme na popredných, ak nie prvých priečkach. Vízia prinútiť aj bežných ľudí, ktorí možno netrpia nadváhou, avšak bojujú sami so sebou a nedokážu sa prinútiť cvičiť, vstať z gauča a viesť zdravý životný štýl, je pozoruhodná. A v týchto časoch aj veľmi potrebná. Koronavírus totiž zmenil život každého z nás, viacerí ostali na niekoľko týždňov doma, odkiaľ aj pracujú, a práve obmedzenie fyzického pohybu často vedie k rôznym zdravotným ťažkostiam. Kniha Maroša Molnára v spolupráci s Luciou Pastierovou Čarnou preto nemohla vyjsť v lepšom čase

Sebadisciplínu nemá nikto, s ňou sa nenarodíte. Musíte si ju vypestovať dlhodobou prácou, plnením povinností a robením toho, čo niekedy milujete a niekedy nenávidíte.

Veľkú výhodu tejto publikácie vidím najmä v jej autentickosti, ktorú čitateľ môže vidieť už od prvej strany. Maroš sa mu prihovára prostredníctvom osobných príhod. Uvádza svoje začiatky so športom, neskôr aj spoluprácu s úspešnými domácimi aj zahraničnými športovcami, a takisto aj rôzne komplikácie, ktoré jeho cestu skrížili. V neposlednom rade pri tejto ceste vyzdvihuje svoju rodinu, manželku Zuzanu a deti. Rozprávanie dopĺňa autentickými fotografiami z detstva a tiež dôkazmi toho, že do športu sa môžete pustiť hocikedy. Potrebné je však „zdvihnúť sa z gauča“ a začať. 


Druhá časť knihy sa zameriava na hlavné zložky tréningu – od rozcvičky cez kardio, strečing, cviky na chrbát a zadok či doplnkové cvičenie zamerané na rýchlosť. Prináša dokopy viac ako 150 cvikov, ktoré sprevádzajú fotografie, ako ich správne vykonať. Uvádza tiež rôzne stupne náročnosti, avšak ide mu hlavne o to, aby ich zvládol aj začiatočník, a zároveň aby boli efektívne aj pre pokročilých. Súčasťou publikácie sú aj tréningové plány, samostatne pre ženy a mužov. Záverečnú kapitolu venoval autor zdravej a rozmanitej strave. Prináša niektoré svoje recepty (či už na smoothie alebo omeletu) a takisto aj návod na výpočet optimálneho príjmu energie a živín. 

Krízy a zlyhania prídu v živote i v športe, 
no to nič. Zajtra je nový deň.

Publikácia Gauč alebo šťastie nie je len ďalším manuálom, ako schudnúť bez akejkoľvek námahy, a premeniť sa za niekoľko mesiacov. Prináša však návod, ako zmeniť svoj životný štýl, a hlavne svoje myslenie a prístup. Maroš Molnár si uvedomuje, že táto cesta nebude ľahká, no svojich čitateľov sa snaží motivovať a naviesť ich na ten správny smer. Pretože vždy je tá správna chvíľa a všetko je len o nastavení mysle. Úprimne mu ďakujem, že sa pustil do niečoho obdobného a napísal knihu pre verejnosť. Zmenil tak život stovkám ľudí, lebo svoju prácu robí naozaj dobre.  

Strachy a prekážky sú na to, aby sa prekonávali.
 Iná možnosť neexistuje.

piatok 9. októbra 2020

Na šesť dní sa pod ním zľahla zem | recenzia knihy Imaginárny priateľ (Stephen Chbosky)

Na šesť dní sa pod ním zľahla zem. Potom sa vynoril uprostred noci... Slobodná matka Kate Reesová uteká z násilného vzťahu, aby si zachránila život. So synom Christopherom zakotvia v malom mestečku v Pensylvánii, ďaleko od všetkého. Spočiatku sa Mill Grove javí ako dokonalý úkryt. Jedného dňa však sedemročný Christopher zmizne. Šesť dní ho nik nevie nájsť. Napokon vyjde uprostred noci z lesa na okraji mesta bez viditeľných poranení. Tvrdí, že mu nik neublížil, no nie je schopný opísať, čo sa mu prihodilo. Spomenie len akéhosi dobrého pána, ktorý ho vyviedol na cestu a vzápätí utiekol. Christopher odvtedy počuje hlasy, trpí ukrutnými bolesťami hlavy a je posadnutý úlohou, akú môže splniť len on – postaviť v lese do Vianoc domček na strome, inak jeho mama a všetci v meste už nikdy nebudú ako predtým.

"Uplynuli štyri roky. Štyri roky odkedy vo vani našla mŕtveho manžela s množstvom krvi a bez lístka na rozlúčku. Štyri roky plné žiaľu, zúrivosti. Fungovala ako bez tela, ale už stačí. Prestaň utekať."

S menom Stephen Chbosky sa veľa z nás, najmä nadšencov young adult literatúry, stretlo ešte v roku 2012, keď v slovenskom preklade vyšiel jeho debut – Charlieho malé tajomstvá. Tie približovali život mladého chlapca, ktorý písal listy, a práve prostredníctvom nich sme prenikali hlboko do jeho vnútra. Kniha bola v tej dobe pre mňa niečím úplne novým, najmä čo sa štylistiky týka – preto som teraz ani chvíľu neváhal, a chcel si prečítať aj ďalší autorov román. Imaginárneho priateľa však, ako som neskôr zistil, nemožno s autorovou predošlou knihou vôbec porovnávať: a rozdiel môžeme vidieť minimálne v žánri a v počte strán, ktorý je tentokrát niekoľkonásobne vyšší. 

"Strach buď zhltneme my, alebo strach zhltne nás."

Chbosky rozvrhol príbeh na skoro 700 strán, pričom knihu napísal ako horor, respektíve čítanie pre dospelých. Aj to je posun voči Charlieho malým tajomstvám. Príbeh tentokrát zasadil do tajomného lesa a poctivo si naštudoval všetky prvky hororového príbehu, ktoré mu dopomohli pri budovaní akcie. Chbosky precízne vykreslil dejovú líniu, voči ktorej bola hlavná postava malého nevinného Christophera v kontraste. Aj napriek autorovej snahe však musím povedať, že rozsah tejto publikácie nebol primeraný. Počas siedmich stoviek strán sa totiž viaceré opisy niekoľkokrát opakovali. Niekedy som mal navyše pocit, že som sa ocitol v začarovanom kruhu, kedy nebolo jasné, čo je skutočné a čo imaginárne. To bol pravdepodobne aj autorov cieľ. Dejovú líniu bolo pritom možné predostrieť jednoduchšie, na menšom počte strán, a bez zbytočných okľúk a komplikácií. 

"Moc príde... ale niečo stojí."

Napätie v knihe stupňovalo aj striedanie POV, ktoré čitateľa ešte väčšmi zamotá v sieti Imaginárneho priateľa. Okrem rozsahu však mám voči knihe ešte jednu výhradu, a síce jej náboženský podtón. Ten sa v románe objavoval útržkovo, a podľa môjho názoru v príbehu podobného charakteru nemal vôbec čo hľadať. Ak by ho autor vynechal a odbremenil knihu aspoň o dve stovky strán (zbytočných odbočiek a nepotrebných opisov) dozaista by si získala priazeň väčšieho množstva čitateľov. Takto ostáva len priemerným mystery románom, ktorý nedokázal naplno využiť svoj potenciál. 

zdroj obrázka: weheartit.com
piatok 11. septembra 2020

Pravda alebo odvaha? | recenzia knihy Ďalší na rade (Karen M. McManusová)


Odkedy sa Štvorka z Bayview očistila od podozrenia zo Simonovej vraždy, objavilo sa viacero pokusov o oživenie jeho povestného Klebetníka. Nikto však nevedel zneužívať citlivé informácie tak ako on. Až doteraz. Simon je mŕtvy, no ktosi pokračuje v jeho odkaze. A prichádza s úplne novými pravidlami. Tentoraz nejde o aplikáciu, ale o hru PRAVDA ALEBO ODVAHA. Neznáma osoba vyzýva vybraných študentov, aby sa rozhodli pre jednu z možností. Ak si zvolia pravdu, vyzradí o nich chúlostivú klebetu. Ak si vyberú odvahu, čaká ich náročná úloha. Iná možnosť neexistuje. Hráči o sebe nerozhodujú. Prvá na rade je Phoebe. Kto sa rozhodne nehrať, volí si pravdu. Tá o Phoebe nie je pekná. Ďalšou v hľadáčiku je Maeve. Žiaľ, mala byť múdrejšia. Vždy si treba vybrať odvahu. Pozvanie príde aj Knoxovi, ďalšiemu z partie, no vtedy sa už hra škaredo zvrtne.

Karen M. McManusovej vyšli v slovenčine už dve knihy pre mladých – Jeden z nás klame a Nechaj si to pre seba. Tretia, ktorá vyšla vo vydavateľstve YOLi minulý mesiac, je pokračovaním tej prvej. Romány spája stredoškolské prostredie: tajomstvá, lásky, ale aj klamstvá a zrady. 

"Po celom tele som cítila jeho ruky a ústa a nevedela som, ako ich zastaviť. Ešte nikdy som sa necítila taká malá, v každom zmysle tohto slova."

Ústrednou témou románu Ďalší na rade je hra na Pravdu a odvahu, ktorá sa stala motívom viacerých diel, napríklad aj filmu Truth or Dare. Je jasné, že autorka musela prísť v pokračovaní s niečím novým, aby nebola stredoškolská séria len umelo naťahovaná na čo najväčší počet strán. Hoci musím povedať, že sa mi viac páčila prvá časť, autorka sa aj s touto popasovala statočne. Osud postáv, ktorým sa detailne venovala v predošlej časti, ďalej rozvinula. Opäť využila striedanie rozprávačov a akciu rovnomerne rozdelila naprieč celou knihou. Presne tak, ako sme na to zvyknutí. 

Ďalší na rade patrí presne medzi knihy, počas čítania ktorých máte pocit, že viete, čo sa stane – a ako sa kniha skončí (je to predsa oddychovka ako každá iná, no nie?), ale autorka vám tento pocit suverénne vyvráti. Jej romány, a rovnako aj tento, sa vyznačujú precíznou výstavbou deja a postáv, budovaním akcie a v neposlednom rade nečakaným rozuzlením. Netreba zabudnúť ani na minimum hluchých miest
 
"V hĺbke duše som bola presvedčená, že ak by žil, bol by zo mňa lepší, múdrejší a silnejší človek."

Ďalšia kniha Karen McManusovej sa drží latky, ktorú autorka nastavila v predošlých dielach. Opäť ide o kvalitné čítanie, nenáročné na pochopenie, ktoré vám spríjemní blížiace sa jesenné večery. Ak preto obľubujete knihy zo stredoškolského prostredia či mystiku hry Pravda alebo odvaha, určite by ste románu mali dať šancu. Ja výber tejto knihy rozhodne neľutujem. :-)


zdroj obrázkaweheartit.com
štvrtok 30. júla 2020

Ženy, ktoré pochovali zaživa | recenzia knihy Obeta (Ellison Cooperová)

Neurologička, staršia zvláštna agentka Sayer Altairová, skúma mysle psychopatov. Do služby ju povolali, keď agent FBI vo voľnom čase pri prechádzke so psom špeciálne vycvičeným na hľadanie mŕtvol spadol do jaskyne plnej ľudských kostí. Kostrové pozostatky nájdené hlboko v Shenandoahskom národnom parku vo Virgínii majú dvadsať rokov a rovnako dlho je nezvestná aj miestna tínedžerka. Sayerin tím medzi kosťami nájde dve čerstvé mŕtvoly, a tak odložený prípad opäť otvoria. Čoskoro vyjde najavo hrozivá skutočnosť – s ich smrťou má niečo spoločné žena, ktorú nedávno uniesli aj s jej malou dcérou. Sayer musí odhaliť súvislosť medzi starými pozostatkami a novými telami, skôr než sa unesená matka a dieťa stanú ďalšími obeťami. Vrah je však vždy krok pred ňou. Útočí na členov tímu a sabotuje ich úsilie. Sayer už pomaly nevie, komu môže dôverovať. Nečakane dostane nevyžiadajú pomoc od subjektu 037, jedného z anonymných psychopatov, ktorých mysle skúma. Ten nemieni dovoliť, aby akýsi sériový vrah ohrozil jeho vlastný zlovestný plán.

"Pri myšlienke, že konečne sú na správnej stope, pocítila známe vzrušenie. Živila ho v sebe, kým sa nezmenilo na hnev. Odhalenie totožnosti páchateľa v nej znovu prebudilo lovecký inštinkt." 

Ellison Cooperovej vyšiel v slovenčine už minulý rok román V klietke, ktorý je prvou časťou krimi série o vyšetrovateľke Sayer Altairovej. Tá – ako uvádza aj anotácia jej druhého románu Obeta – je neurologičkou. Práve tento aspekt robí z knihy nielen kriminálny, ale aj psychologický triler. Autorka totiž okrem ústrednej zápletky približuje svojmu čitateľovi myslenie a správanie psychopatov, ktoré hrá v románe kľúčovú úlohu. Už podľa spomínanej anotácie je teda jasné, že nepôjde o klasický príbeh. Na Obete som ocenil najmä autorkin rozprávačský talent, ktorý ma dokázal upútať už v prvých kapitolách. 

Rovnako silnou stránkou knihy sú postavy, ktorým autorka venovala významnú pozornosť. Postavu vyšetrovateľky som si obľúbil veľmi rýchlo. Páčil sa mi najmä spôsob, akým pristupovala k svojej práci. Pozitívne hodnotím aj rozvrhnutie akcie, s ktorou autorka nečakala až na samý koniec. V knihe sa neustále niečo dialo, a Cooperová vás úspešne držala v napätí. Ako už bolo uvedené, Obeta je druhou časťou krimi série, v ktorej však prípady na seba nenadväzujú. Hoci som prvý diel série nečítal, nemal som pocit, že by mi "ušlo" niečo podstatné, keďže sa Obeta sústreďuje na úplne iný prípad než prvá časť V klietke

"Vedela, že čím dlhšie tam bude stáť, tým väčšmi bude pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia. Ak toto bola jediná cesta von, musela ju vyskúšať, skôr než sa netvor vráti. Skôr než sa zmocní jej dcérky."

Musím povedať, že ma román Obeta veľmi príjemne prekvapil a že splnil moje očakávania. Autorka dokázala podať celý príbeh s ľahkosťou a najviac som si užil jeho psychologický rozmer. Ak sa rozhodnete knihu si prečítať, musíte rátať s tým, že vás bude Cooperová držať až do poslednej kapitoly v napätí, ktoré na konci knihy ešte väčšmi gradovalo. Obeta môže byť teda vašim vhodným spoločníkom na dovolenke či vo chvíľach, kedy budete chcieť zabudnúť na realitu.


zdroj obrázka: weheartit.com
streda 1. júla 2020

Hra na vraždu | recenzia knihy V bezpečnom úkryte (Rachel Abbottová)

psychologických trilerov a krimi príbehov. Jej román Kde sa začína nenávisť vyšiel v slovenskom preklade ešte minulý rok. Ďalší príbeh, V bezpečnom úkryte, do kníhkupectiev dorazil práve teraz.

Presne pred rokom sa skupinka priateľov zišla na Lucasovu svadbu v jeho krásnom cornwallskom dome s výhľadom na more. Zoznamujú sa, zabávajú, popíjajú. Pri prestretom stole v predvečer svadobnej oslavy je osem stoličiek. Deviata je určená utiahnutej, tak trochu záhadnej ženíchovej nevlastnej sestre Alex. Lenže všetko sa pokazilo. Lucas tých istých priateľov znovu pozval do svojho rozprávkového domu na oslavu výročia – čoho? Svadby, ktorá sa nekonala, alebo tragédie, ku ktorej došlo len niekoľko hodín pred plánovaným obradom? Hosťom oznámil, že pre nich naplánoval hru. Dostali kostýmy, pridelili im roly a všetci bez výnimky musia hrať. Vie, ako k tomu donúti tých, ktorým sa to nepozdáva. Hra na vraždu sa čoskoro začne, a to aj napriek prítomnosti dvojice policajných vyšetrovateľov. Čo od nich vlastne Lucas chce? Čo zamlčiava? Čo taja ostatní? A čo potom, keď sa táto strašná hra skončí?

"Nemôžem čakať ďalší deň s vedomím, že ak nezasiahnem, niečo sa stane. Musím prevziať kontrolu. Ostatné možnosti som už vyčerpala."

Hoci názov V bezpečnom úkryte vznikol z pôvodného The Murder Game, po prečítaní tohto románu môžem potvrdiť, že ide naozaj o jednu veľkú hru. Hru medzi postavami, ktorá vzbudzuje dojem, že z nej niet cesty úniku, hru tajomstiev, ktoré celú zápletku komplikujú, a v neposlednom rade aj hru samotnej autorky, ktorá drží svojho čitateľa až do poslednej kapitoly v napätí. Síce Abbottovej trvalo pár strán, kým sa dejová línia rozbehla, a kým vás zorientovala v spleti postáv, druhá časť románu už vykazovala všetky znaky kvalitného krimi príbehu. Zaujímavý je najmä štýl, ktorý zvolila pri písaní – a striedanie uhľov pohľadu, ktoré vytvára ešte väčší chaos v mysli čitateľa. 

V bezpečnom úkryte sa nedrží šablónovitej štruktúry detektívnych románov. Vražda – vyšetrovanie – odhalenie páchateľa – záver.  Autorka jednotlivé prvky kombinovala, a práve prostredníctvom ilúzií a tajomstiev sa snažila čitateľa zmiasť. Viaceré tajomstvá však aj na konci necháva nezodpovedané, a umožňuje čitateľovi dotvoriť si záver podľa vlastných predstáv. Síce sa autorka snažila z námetu vyťažiť čo najviac, aj tak venovala podľa môjho názoru primálo miesta jednotlivým charakterom. To súvisí s príliš veľkým počtom postáv na pomerne malý rozsah. Aj v prípade tohto románu preto súhlasím s tvrdením, že menej je niekedy viac.

"Smrť milovanej osoby vždy znamená tragédiu, no keď sa udeje vo váš svadobný deň, zničí vás dvojnásobne."

Druhá autorkina kniha, ktorá vyšla v slovenskom preklade, spĺňa kritéria kvalitného románu. Síce má svoje nedostatky, najmä čo sa týka priestoru, ktorý autorka venovala postavám, jej čítanie som si užil. Ak hľadáte napínavý príbeh, ktorý približuje, ako ďaleko dokážu zájsť klamstvá a žiarlivosť, V bezpečnom úkryte by dozaista nemalo chýbať na vašej poličke. Prajem pekné čítanie! :-)

zdroj obrázka: weheartit.com
utorok 2. júna 2020

Vojna si svojich víťazov nevyberá | recenzia knihy 999 (Heather Dune Macadam)

Možno už veľa z nás zabudlo na hodiny dejepisu, ktoré rozoberali tému druhej svetovej vojny, holokaustu a krutých rozhodnutí, ktoré sa dotkli tisícok nevinných ľudí. Aj tak ale táto téma ostáva stále živá – prostredníctvom filmov či kníh, akou je aj novinka americkej autorky Heather D. Macadam: 999. Ako uvádza jej anotácia,  kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.

Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko. Tisícku mladých dievčat a žien slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.

"Takéto knihy sú potrebné, pretože dnešným čitateľom pripomínajú udalosti, na ktoré sa nesmie zabudnúť."

Musím sa priznať, že podobné knihy nečítam často. Väčšinou siahnem po krimi, trileroch či drámach – a vážna literatúra, akou bol aj román 999, ma skôr obchádza. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som si povedal, že by som si mal túto knihu prečítať. Už od samého začiatku bolo jasné, že jej autorka venovala veľmi veľké množstvo času. Absolvovala totiž viaceré rozhovory s preživšími, konzultácie s historikmi, a jednotlivé dialógy využíva aj vo svojom diele. Tento nástroj nazýva "dramatickou licenciou". 

999 nie je klasickým románom, ktorý začne svoju dejovú líniu predstavením hlavných hrdinov, pokračuje zápletkou, krízou, peripetiou a rozuzlením. Kniha sa vo veľkej miere opiera o fakty a skutočné udalosti z dejín – a preto budete mať možno spočiatku pocit, že čítate článok v časopise Historická review či stať z knihy o druhej svetovej vojne. 999 tiež využíva početný poznámkový aparát autorky a pracuje aj s predslovom a doslovom. Hoci je prvá časť zameraná viac historicky a faktograficky, v tej druhej už autorka pracuje aj s listovou korešpondenciou, ktorá posúvala dejovú líniu dopredu. Za menší nedostatok považujem štýl, ktorý zvolila pre vyrozprávanie príbehu. Hoci sa snažila pridržiavať populárno-náučného štýlu, kniha by bola pútavejšia z pohľadu jednej konkrétnej osoby, ktorá túto krutosť zažila. Pravdepodobne je to iba o mojom zvyku na iný typ rozprávania, a druhému čitateľovi to možno bude vyhovovať. 

"Vo vojne niet víťazov. Aj víťazi prišli o deti, o svoje domovy, o majetok... prišli o všetko. To nie je víťazstvo!"

Aj napriek tomu, že autorka pochádza zo Spojených štátov, sa kniha zameriava na Slovensko, čo mňa osobne veľmi prekvapilo. Poukazuje na krutosť rozhodnutí a nespravodlivosť voči ženám počas druhej svetovej vojny. Autorka vo veľkej miere pracovala s náboženstvom a konšpiračnými teóriami, napríklad aj v prípade čísla 999. Ale viac vám už neprezradím. :-) Hoci som k podobným knihám pristupoval s predsudkami, a v knihkupectve ich skôr obchádzal, román 999 ma príjemne – v rámci možností – prekvapil. Je otrasné, čoho sme boli v minulosti schopní a Heather Dune Macadam to vystihla trefne, najviac ako sa dalo. Ak máte chuť na zmenu, príbeh 999 žien by vás mohol zaujať. 

zdroj obrázka: weheartit.com

Stránky

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Vitajte na mojom blogu. Volám sa Dominik Petriska, mám 24 rokov a žijem v Bratislave. Na blogu nájdete širokú škálu recenzií: od žánru young adult až po krimi. Snáď medzi nimi natrafíte na svoj nový obľúbený príbeh.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.