Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Ještě jeden den (David Levithan)

Každé ráno sa budíme do nového dňa, ktorý prináša množstvo výziev, radosti, spomienok, ale aj príležitostí užívať si život. Niekto sa ráno chystá do školy, iný zas do práce alebo k svojim blízkym. Nie je na tom nič zvláštne. Rozmýšľal už ale niekto z vás nad tým, aké by to bolo prebudiť sa každý deň v inom tele? Začínať vždy od začiatku, nevediac, kam vaše kroky povedú na ďalší deň? V knihe Den co den, ktorá pochádza z pera obľúbeného autora Davida Levithana, sme spoznali chlapca menom "A", ktorý sa každý deň budí ako niekto iný. Jeden deň je športovcom, ktorý rád obháňa dievčatá, inokedy zas poctivou študentkou, ktorá sa celý deň nepohne od kníh. V neposlednom rade je tínedžerom, ktorý trpí depresiami a snaží sa ukončiť svoj život. "A" si nedokáže vysvetliť, prečo je taký, aký je, avšak nemôže to zmeniť. Každý sa predsa nejaký narodí...

"'...nemáme predsa tajomstvá všetci? Možno sa netýkajú nášho pôvodu, ale vieš napríklad, prečo si taká, aká si? Alebo prečo robíš veci, ktoré robíš? Neviem, prečo som sa narodil takýto ‒ ale ty to o sebe nevieš tiež. Všetci tak trochu tápeme v tme. Ibaže moja tma je o niečo netradičnejšia než tá tvoja.'"

V druhom pokračovaní sa stretávame s Rhiannon, pre ktorú je každý deň rovnaký. Má priateľa Justina, ktorý síce nie je chalan z romantického filmu, ale miluje ho. Aj napriek tomu ho nedokáže a ani nechce zmeniť. Jedného dňa sa však Justin správa úplne inak ako doposiaľ. Obaja spolu prežijú dokonalý deň, na ktorý Rhiannon nedokáže zabudnúť. Na druhý deň si ale Justin skoro nič nepamätá a v tej chvíli do jej života stúpi cudzinec, ktorý tvrdí, že dokonalý deň strávila s ním, avšak v Justinovom tele. Hoci Rhiannon už skoro nič nedáva zmysel, je odhodlaná nájsť pravdu. 

S chladnou hlavou môžem prehlásiť, že David Levithan patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Mám pocit, akoby do každej svojej knihy vložil kúsok zo seba. Nesústreďuje sa iba na hlavnú dejovú líniu. Okrem tej do príbehu vždy vloží množstvo hlbokých myšlienok, odkazuje sa na problémy mládeže a takisto aj súčasného sveta. Reflektuje rôzne spôsoby, ako spoločnosť vníma ľudí, ktorí sú iní. "A" sa každý deň budí ako odlišný človek. Iný chalan zas trpí obezitou a ľudia sa za ním otáčajú. Ďalší je zas inak orientovaný a množstvo ľudí jeho presvedčenie netoleruje. Každý z nich je rovnaký, no zároveň sa od druhých tak veľmi odlišuje. Levithan svoje myšlienky do knihy vkladá nenúteným spôsobom a obohacuje vďaka nim každé svoje dielo. A práve to sa mi na jeho knihách páči. 

"Keď som bola malá, bála som sa, že sa raz zamilujem do niekoho škaredého. Ako do Shreka. Potom som pochopila, že ak budem niekoho milovať, bude mi pripadať krásny, nech bude vyzerať akokoľvek. Rada by som verila, že môžeme niekoho milovať tak, že nám na ničom nebude záležať. Alebo sa mýlim?"

Len málokedy ma kniha "chytí" tak, že ju nemôžem odložiť. Čítanie Ještě jeden den, a to nepreháňam, ma naozaj bavilo. Nielen vďaka pútavému námetu a štýlu, ktorý sa veľmi dobre a rýchlo čítal. Kniha ma zaujala najmä kvôli tomu, že som si vôbec nevedel predstaviť, ako sa skončí. Mal som viacero verzií, no autor ma aj napriek tomu prekvapil niečím úplne iným. Tešil som sa z každého momentu, ktorý "A" strávil s Rhiannon a smútil som vtedy, keď smútili aj hlavné postavy. Knihu som jednoducho prežíval spolu s nimi a verte, že to sa mi stáva iba málokedy. David Levithan má u mňa ďalší plusový bod, hoci už pred touto knihou ich bolo veľmi veľa. Tak či onak, druhý diel sa mi páčil ešte viac než prvý. A to je už čo povedať...

"Plačem, pretože som šťastná, a takisto plačem, pretože si až teraz uvedomujem, ako veľmi som sa bála, že budem nešťastná. Plačem, pretože po prvýkrát po dlhom čase mám pocit, že môj život dáva zmysel."

Je veľmi ťažké prísť s originálnym nápadom, ktorý by nekopíroval predošlé knihy alebo sa na ne aspoň okato nepodobal. David Levithan ma opäť presvedčil o tom, že je talentovaný autor a že dokáže vytvoriť strhujúci príbeh. Hoci by niektorí čitatelia označili knihu iba ako oddychové čítanie, a ja s nimi samozrejme súhlasím, román má v sebe veľký potenciál. Už teraz sa neviem dočkať tretej knihy. Jej dátum vydania síce ešte nie je známy, no naisto viem, že si ju prečítam hneď, ako to bude možné. Ak stále váhate nad vianočným darčekom, toto je jedna z najlepších možností. Prajem pekné čítanie! :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete zakúpiť na ich webovej stránke, konkrétne na tejto adrese.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

SÚŤAŽ: Veľkonočný knižný hop

Priznávam, že čo sa týka súťaží, môj blog na tom vie byť dosť biedne. Pár dní pred dneškom som sa rozhodol vás potešiť a aj tento Veľkonočný hop (ktorý usporadúva Knižní doupě )   mi to pomôže zrealizovať. A tentokrát poteším nielen Slovákov , ale aj českých čitateľov môjho blogu. Keď už je tá Veľká noc! :D :D Inak, dievčatá, užite si ju :D A o čo sa bude súťažiť? Keďže v Česku POTOMKOVIA zatiaľ nevyšli a u nás je tomu už  nejaký ten piatok, rozhodol som sa do súťaže vložiť práve Partials - Potomkovia  od Dana Wellsa . Vopred ďakujem za zapojenie do súťaže a prajem vám veľa šťastia :) A šťastie môžete skúsiť aj na ďalších 11tich blogoch, ktoré nájdete v linkovači na konci článku.  Pravidlá súťaže: Do súťaže sa môžu zapojiť aj slovenskí, aj českí čitatelia blogu.  Podmienkou je ale nasledovanie môjho blogu . Ak nasledovateľmi nie ste, môžete tak urobiť v pravom bočnom paneli: Následníci, pripojiť sa k tejto lokalite.  Súťaž trvá od dnes, 1.4. a končí 14.4.20

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá