V živote narazíte na tisícky ľudí. Niektorých stretnete náhodne na ulici, iných v práci, v škole, kaviarni alebo v bare. A zatiaľ čo väčšina z nich váš život ovplyvní len minimálne, niektorí ostanú vo vašej mysli a v srdci navždy. Lucy by nikdy nepredpokladala, že jej jedenásty september zmení život. Nie však pádom dvojičiek. V tento deň totiž stretne Gaba, s ktorým sa rozhodne prežiť svoj život. Ich cesty sa však neraz rozídu: a zatiaľ čo sa Gabe stane fotoreportérom a vyšlú ho na Stredný východ, Lucy ostane v New Yorku. Na tejto ceste ich delia celé kontinenty, no srdcia ich stále spájajú. Vraví sa, že láska hory prenáša. Avšak je to v prípade Lucy a Gaba možné?
Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu Strateného svetla, nečakal som, že by ma kniha dokázala výraznejšie zaskočiť. Dnes musím povedať, že ma tento román naozaj prekvapil. Stratené svetlo sa zaraďuje do oddychovej beletrie, ktorá nie je náročná. Aj napriek tomu bol ale autorkin štýl a spôsob, akým celý príbeh vyrozprávala, netradičný a inovatívny.
"Niekedy robíme rozhodnutia, ktoré sa nám zdajú správne, ale neskôr, s odstupom času vidíme, že sme spravili chybu. Niektoré rozhodnutia sú však správne aj pri spätnom pohľade."
Spočiatku som si myslel, že sú prvé kapitoly iba akýmsi príhovorom, v ktorom autorka oslovuje svojho čitateľa. Po niekoľkých stranách mi však došlo, že je rovnakým štýlom písaná celá kniha a jednotlivé kapitoly sú spomienkami hlavnej postavy Lucy, ktorá sa prihovára Gabovi. Na tento spôsob rozprávania som si veľmi rýchlo zvykol. Čitateľ sa vďaka nemu cíti do príbehu zainteresovaný a intenzívnejšie tak vníma celú dejovú líniu. Viacerým okamihom a súvislostiam som najprv nerozumel, avšak neskôr mi všetky prepojenia začali dávať zmysel. Veľkým pozitívom je aj autorkin rozprávačský talent. Román napísala pútavo a takisto doň vložila množstvo hlbokých myšlienok. V závere navyše spomína všetky diela, ktoré ju inšpirovali.
"Život je skrátka život. Ocitáme sa v rôznych situáciách a vyberáme si, a preto sa nám stávajú také veci, aké sa nám stávajú. Zachytíme prúd, kým slúži nám."
Anotácia Strateného svetla môže v čitateľoch vyvolať dojem, že pôjde iba o presladený román s jednoduchým a predvídateľným dejom a stereotypným záverom, ktorý je už dopredu jasný. To však nie je prípad Santopolovej knihy. Námet a hlavné postavy Strateného svetla sa síce podobajú na romantické knihy iných autoriek, no jeho spracovanie a záver sú úplne iné, než by ktokoľvek predpokladal. A práve to sa mi na tejto knihe páčilo a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa k nej plánujem ešte v budúcnosti vrátiť. Som totiž presvedčený o tom, že vtedy ju budem (kvôli posledným kapitolám románu) vnímať už úplne inak. Nečakal som, že to poviem, no Stratené svetlo si ma získalo na plnej čiare.
"Často myslím na to, ako po celý život získavame ľudí. Ľudí s veľkým L. Tých, ku ktorým sa utiekame v prípade núdze, o ktorých vieme, že sa na nich môžeme spoľahnúť. Ak máme šťastie, prvými sú naši rodičia. Potom súrodenci. Najlepší priateľ z detstva. Manžel."
Stratené svetlo nie je obyčajným románom. A ak ho niektorí obyčajným označia, dovolím si s nimi nesúhlasiť. Obyčajné dielo ma totiž zvyčajne neprinúti zamyslieť sa nad svojím životom a bytím. Neprinúti ma rozmýšľať nad vlastným osudom, ani nad tým, čo by som urobil, ak by som bol na mieste hlavných postáv tejto knihy. Neprinúti ma vžiť sa do roly tých, ktorých životné cesty sa rozišli úplne iným smerom – ani tých, ktorí museli opustiť svojich blízkych. Neprinúti ma rozmýšľať nad tým, ako sa mohli vtedy cítiť a aké náročné to pre nich muselo byť. Jill Stantopolová zvládla svoju autorskú úlohu na výbornú a ja len dúfam, že vás táto kniha dostane tak, ako dostala mňa. Prajem pekné čítanie! :-)
"To, čo je medzi nami, nie je perfektné,
ale určite je to láska."
zdroj obrázkov: weheartit.com
Komentáre
Zverejnenie komentára