Preskočiť na hlavný obsah

Keď je mlčanie silnejšie ako samotný skutok | recenzia knihy Kto je bez viny (Liane Moriartyová)

Manželovo tajomstvo, Zaľúbená hypnotizérka či Veľké malé klamstvá. To sú názvy kníh, ktoré spája jedno meno. Liane Moriartyová. Vo svete patrí medzi úspešných spisovateľov a svojich fanúšikov si získala aj na Slovensku. V preklade jej vyšlo viacero románov, z ktorých každý vyniká dokonalou zápletkou a prepracovanou dejovou líniou.

Aj to je dôvod, prečo som nad prečítaním jej poslednej knihy neváhal ani sekundu. Tentokrát prichádza s príbehom šiestich dospelých ľudí, ktorí sa stretnú na spoločnej záhradnej grilovačke. Tri manželské páry, deti, jeden pes. Spoločné posedenie predsa nemôže nič pokaziť. Alebo áno? Niečo sa však v daný večer udeje. Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina? Liane Moriartyová si ma svojimi príbehmi získala: a aj keď bola ich ústredná téma podobná, vždy v sebe niesli posolstvo. Téma rodiny, vzťahov, dôvery a tajomstiev bude aktuálna aj o niekoľko rokov a román Kto je bez viny prichádza s obdobným námetom. Musím však povedať, že tento príbeh bol iný než tie predošlé. 

"...ale nedá sa všetko vyriešiť smiechom. Smiali 
sa celých osem rokov. Sľúbili si, že budú pri sebe 
stáť v dobrom i v zlom, ale keď to hovorili, smiali sa, 
pretože vtedy sa im všetko zdalo veľmi, veľmi 
smiešne. Akoby nepodarený účes bol to najhoršie, 
čo ich v živote môže stretnúť." 

Bolo to spracovanie, ktorým sa román líšil od predchodcov. Zatiaľ čo dejová línia predchádzajúcich kníh na mňa pôsobila tajuplne, v prípade Kto je bez viny som bol z tajomstiev skôr nervózny. V príbehu sa niečo udialo, no autorka čitateľovi nepovie pravdu. Necháva ho v napätí, jednostaj strieda časové pásma a jednotlivé diely skladačky predostiera veľmi kostrbato. Od prvej kapitoly som čakal na akési rozuzlenie, alebo aspoň nápovedu, ktorá by mi pomohla v chápaní toho, čo sa v osudnú grilovačku vlastne stalo. Tá však prišla na môj vkus veľmi neskoro. Na knihách Liane Moriartyovej som miloval spôsob, akým autorka príbeh vyrozprávala. Štýl z Kto je bez viny mi však prišiel obyčajný. Prvá polovica navyše obsahovala viaceré hluché miesta, ktoré zápletku neposúvali nijak dopredu. Jednoducho povedané, chýbal jej spád a dynamika

"Trvalo mu celé roky, kým to pochopil  za všetko v živote treba niesť následky."

Musím povedať, že aj napriek aktuálnosti námetu by sa dala téma spracovať oveľa lepšie. Autorka sa v prvej polovici až príliš zamotávala v záhadách. Síce ma čítanie bavilo, román nabral spád až vo svojej druhej polovici. Autorke trvalo veľmi dlho, kým vykreslila celú situáciu, kým čitateľovi priblížila vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktorých bolo na môj vkus až príliš veľa. Pozitívne ale hodnotím psychologický podtón príbehu. Autorka poukazuje na pocit viny, ktorý je súčasťou života každého z nás. Analyzuje a zamýšľa sa nad tým, do akej miery dokáže ovplyvniť vina a pochybenie vzťah medzi dvoma ľuďmi. Je  škoda, že autorka potenciál námetu využila len čiastočne a Kto je bez viny je tým pádom iba priemerným oddychovým čítaním.

Kto je bez viny sa nesie v podobnom duchu ako predošlé autorkine knihy. Minimálne z hľadiska výberu témy. K jej spracovaniu mám však, ako už bolo spomenuté, niekoľko výhrad. S odstupom času musím povedať, že som od autorky čítal aj vydarenejšie príbehy. Kto je bez viny je príjemným čítaním, pri ktorom si oddýchnete a zabudnete na problémy všedného života, avšak od knihy netreba očakávať príliš veľké zázraky. Ak ste sa s tvorbou Liane Moriartyovej ešte nestretli, určite by ste mali uprednostniť skôr Veľké malé klamstvá alebo Manželovo tajomstvo.

zdroj obrázkov: weheartit.com

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Striedanie pohľadov v knihe: ozvláštnenie príbehu alebo len marketingový ťah vydavateľstva?

Pred pár rokmi by som dokázal chlapčenských rozprávačov v knihách pre mladých zrátať na prstoch jednej ruky. Všetkým príbehom totiž vládli ženy. Avšak niet sa čomu čudovať: primárnym publikom pre young adult literatúru boli a vždy budú dievčatá. V poslednom čase sa však situácia trochu zmenila a do popredia sa dostalo striedanie pohľadov , z ktorých je daná kniha vyrozprávaná. Autori románov dozaista pochopili, že pohľad druhej postavy môže príbeh nielen ozvláštniť, ale možno zarobiť aj nejaké to euro navyše.  Pamätám si, aký rozruch spôsobila Stephenie Meyerová , keď oznámila, že píše novú knihu z Edwardovho pohľadu. Osud (alebo skôr neprajní príbuzní) to ale zariadili inak a nedokončené dielo sa ocitlo na internete. Vtedy som si ako každý verný fanúšik prial, aby som príbeh mohol dočítať do konca . Nestalo sa tak. V tej chvíli ale mnohí z nás zistili, že pozrieť sa na obľúbenú zápletku z druhého uhla pohľadu nemusí byť ten najhorší nápad. Knižnú scénu teda zaplnilo