Jedno z najľudskejších stretnutí, aké ľudia zažijú | recenzia knihy Možno by si sa mala s niekým porozprávať (Lori Gottliebová)

Vtipná, inšpiratívna a prekvapivá kniha psychoterapeutky a novinárky vás zavedie do zákulisia terapeutických sedení, pri ktorých jej pacienti (a ona sama) hľadajú odpovede. 

Lori Gottliebová je terapeutka, ktorá lieči pacientov v súkromnej ambulancii v Los Angeles, no pre osobnú krízu sa jej svet zrúti ako domček z karát. Na scénu prichádza Wendell, čudácky no skúsený terapeut a Lori sa ocitne v jeho ambulancii. S plešinou, vo svetri a v športových nohaviciach vyzerá ako z filmu. Kým Gottliebová skúma tajné komnaty duší svojich pacientov – sebeckého spisovateľa, mladomanželky s čerstvo diagnostikovanou smrteľnou chorobou, staršej panej, ktorá sa vyhráža, že spácha samovraždu, ak sa jej život do sedemdesiatych narodenín nezlepší, a dvadsiatničky, ktorá sa neprestajne zaplieta s nesprávnymi mužmi –, uvedomí si, že všetci hľadajú odpovede na rovnaké otázky, aké si vo Wendellovej ordinácii kladie sama. Gottliebová nás pozýva do sveta pacientov aj toho svojho, skúma pritom pravdy a výmysly, ktoré nahovárame sebe aj okoliu, kým balansujeme na lane napnutom medzi láskou a túžbou, zmyslom a smrteľnosťou, hrôzou a odvahou, nádejou a zmenou. 

„Ľudia túžia po porozumení a chcú rozumieť, no najväčším problémom väčšiny z nás je, že nevieme, čo je náš problém. Stále vstupujeme do tej istej rieky. Prečo znova a znova robím to, z čoho budem zaručene nešťastná?“

Hneď na úvod sa musím priznať, že som zatiaľ u žiadneho psychoterapeuta nebol. Vôbec som preto netušil, ako také sedenie vyzerá. Anotácia knihy Lori Gottliebovej mi však napovedala, že to musím ihneď zistiť – minimálne v rámci tejto knižnej publikácie. Autorka totiž sľubuje otvorený a veľmi osobný prístup, ktorý ponúka „odvážny portrét podstaty ľudskosti“. Odolali by ste niečomu takému? Ja určite nie! A je to naozaj tak, terapeutka sa počas celého románu prihovára svojmu čitateľovi a odhaľuje mu zákutia ľudskej duše. Vychádza pritom z vlastných, neraz vyčerpávajúcich, skúseností. Rozpráva mu svoj príbeh, ktorý bol do veľkej miery ovplyvnený náročným rozchodom, a to na pozadí príhod jednotlivých pacientov, vstupujúcich do Gottliebovej ambulancie. Znie to podľa vás zaujímavo? To si píšte!

„Keď sa cítime zraniteľní, sme ako surové vajíčka. Ak spadneme, rozbijeme a rozplesneme sa. No keď si vybudujeme istú odolnosť, stávajú sa z nás vajíčka uvarené natvrdo. Ak spadneme, môžeme prasknúť, ale nerozpadneme sa na márne kúsky.“

Práve príbehy pacientov sú hnacím motorom celej dejovej línie. Za pridanú hodnotu románu považujem najmä odbornosť autorky, ktorá sa pretavila do celej publikácie. Zabudnite však na poučky, nič nehovoriace termíny či rozsiahle delenia jednotlivých psychologických procesov. Popri tom, ako čitateľovi približuje osudy svojich pacientov, mu vysvetľuje aj javy, akými sú obranné mechanizmy ľudskej psychiky, štádia zármutku či modely zmeny správania. Pri každom uvádza konkrétne príklady, ktoré priamo nadväzujú na činy pacientov, ktorých čitatelia dôverne poznajú. Román Možno by si sa mala s niekým porozprávať preto považujem nielen za ukážku vynikajúcej beletrie, ale rovnako aj publikáciu nasýtenú vedomosťami a užitočnými informáciami.

„Najlepšie rozlúčky sú také, ktoré v nás zanechajú pocit, že sme nepovedali všetko.“

Terapeutická ambulancia je podľa slov Lori Gottliebovej jedným z mála miest, kde dvaja ľudia strávia nerušených päťdesiat minút. Ako uviedla vo svojej publikácii, tento „týždeň čo týždeň opakujúci sa rituál“ možno označiť za jedno z najľudskejších stretnutí, aké ľudia zažívajú. A presne taký je aj autorkin román. Niekto by mohol povedať, že problémy ľudí vidí v každodennom živote, nemusí si o ďalších čítať aj v knihe – chcem vás však ubezpečiť, že autorka vo svojom románe prezentuje presný opak. Psychoterapeutka sa snaží ľudí primať k zmene myslenia, a ako postupom času zistíte, ani ona nie je ukážkovým „bezproblémovým“ človekom. Svojich pacientov, a v neposlednom rade aj čitateľov, vyzýva k tomu, aby sa pred problémom neuzatvárali do seba, ale naopak sa o ňom niekomu zdôverili, a našli tak spoločné riešenie.

Lori Gottliebová sa vo svojom príbehu na nič nehrala, nebála sa čitateľovi povedať o momentoch, v ktorých sa cítila najviac „pod psa“. Bola k nemu úprimná a otvorená, a to si na jej románe cením najviac. Nebudem klamať, ak poviem, že som si z tejto knihy odniesol veľmi veľa, a považujem ju za jednu z najkvalitnejších publikácií, ktoré som v posledných rokoch čítal. Autorke za to touto cestou ďakujem.