Knižné moletky

Vo svete to už raz tak chodí. Niekto má rád také, ktoré "je za čo chytiť", iný si zas potrpí na krásu a ladné krivky. Nikdy nie je však možné vyhovieť každému. Teraz si možno vravíte, že mi úplne preskočilo - no týchto pár viet možno aplikovať aj na knižky - a ich hrúbku, ktorá vo viacerých prípadoch vie navodiť alebo naopak odradiť čitateľov od ich prečítania. Taký pubertiak si povie, že keď má určitá kniha z povinného čítania 500 strán, tak ju čítať nebude (nie že by sme čítali aj tenšie knihy z povinnej literatúry - ale o tom inokedy). Iní zas tvrdia, že keď si za čítanie poriadne zaplatia, chcú čo najviac. Napríklad moja babka.

Keď sa na to pozrieme z tej opačnej strany, treba sa zhodnúť s príslovím Kvantita sa nerovná kvalite. Platí to v prípade kníh? Určite! Síce môže mať tá ktorá kniha počet strán blížiaci sa k tisícu, no hravo a s prehľadom ju môže predbehnúť ujo, ktorému na vyjadrenie zlatej pravdy stačí aj dvestovka listov papiera. Samozrejme - česť výnimkám. Taký Patrick Rothfuss (a jeho Meno vetra a Strach múdreho muža) môže napísať aj päťtisíc strán a aj tak zožne slávu. Práve dumem nad tým, že keď si na tú trojku necháva toľko rokov, či fakt nechystá niečo epicky tlsté...

Aj Harry Potter patrí do tejto kategórie. J.K.Rowling obľubovala moletky, priam ich zbožňovala - a opäť je to príklad, kedy by ste uvítali aj dvojnásobný počet strán, pretože autorka písala tak pútavo, že vy ste pred koncom doslova ronili slzy, že sa s Rokfortom a všetkými tými super skvelými postavami budete musieť rozlúčiť a knižku založiť späť do poličky. Harryho nemôžete nemilovať a kiežby Džej Kej napísala ďalšiu takú sériu. Btw, strašne som v detstve letel na Harrym - ani nie tak na knihách ale nálepkách, ktoré vychádzali súčasne s filmami. Chudáci moji rodičia, ktorí mi tú mániu cvakali.

Kukajúc na svoju knižnicu si pripomínam, že nemožno zabudnúť ani na Cassandru Clare, ktorá sa v posledných knihách, ktoré pre nás v preklade Slovart ešte len chystá, tiež riadne rozkokošila. Z vlastnej skúsenosti povedať nemôžem, no čitatelia ich veeľmi chválili, takže si myslím, že pribúdajúce stránky sérii neuškodili - ba možno ju ešte viac vyniesli k nebu.

Na to, aby autori odhadli pomyslenú hranicu, kedy má čitateľ dosť, musia mať um - a práve ten ich robí takými úspešnými a obľúbenými. Keby som mal povedať za seba, či mám radšej útle diela alebo bichle, asi by som potreboval chvíľu na rozmyslenie. Na pohľad (aj na obdivovanie na poličke) ale určite preferujem moletky. Vnútro už záleží od situácie - či chcem len niečo ľahké a tenučké na oddych, alebo poriadne dielo, ktoré ma úplne dostane. Súčasný trend podporuje klasických tristo strán, a preto sú niektorí už zvyknutí, že keď ich je v knihe viac, určité pasáže by s radosťou vyškrtali (s takou myšlienkou bojujem dosť často).

Ako ste na tom vy? Máte radi riadne ... bichle alebo preferujete radšej štíhle a ľahko-uskladné knižôčky?