Preskočiť na hlavný obsah

Knižné moletky

Vo svete to už raz tak chodí. Niekto má rád také, ktoré "je za čo chytiť", iný si zas potrpí na krásu a ladné krivky. Nikdy nie je však možné vyhovieť každému. Teraz si možno vravíte, že mi úplne preskočilo - no týchto pár viet možno aplikovať aj na knižky - a ich hrúbku, ktorá vo viacerých prípadoch vie navodiť alebo naopak odradiť čitateľov od ich prečítania. Taký pubertiak si povie, že keď má určitá kniha z povinného čítania 500 strán, tak ju čítať nebude (nie že by sme čítali aj tenšie knihy z povinnej literatúry - ale o tom inokedy). Iní zas tvrdia, že keď si za čítanie poriadne zaplatia, chcú čo najviac. Napríklad moja babka.

Keď sa na to pozrieme z tej opačnej strany, treba sa zhodnúť s príslovím Kvantita sa nerovná kvalite. Platí to v prípade kníh? Určite! Síce môže mať tá ktorá kniha počet strán blížiaci sa k tisícu, no hravo a s prehľadom ju môže predbehnúť ujo, ktorému na vyjadrenie zlatej pravdy stačí aj dvestovka listov papiera. Samozrejme - česť výnimkám. Taký Patrick Rothfuss (a jeho Meno vetra a Strach múdreho muža) môže napísať aj päťtisíc strán a aj tak zožne slávu. Práve dumem nad tým, že keď si na tú trojku necháva toľko rokov, či fakt nechystá niečo epicky tlsté...

Aj Harry Potter patrí do tejto kategórie. J.K.Rowling obľubovala moletky, priam ich zbožňovala - a opäť je to príklad, kedy by ste uvítali aj dvojnásobný počet strán, pretože autorka písala tak pútavo, že vy ste pred koncom doslova ronili slzy, že sa s Rokfortom a všetkými tými super skvelými postavami budete musieť rozlúčiť a knižku založiť späť do poličky. Harryho nemôžete nemilovať a kiežby Džej Kej napísala ďalšiu takú sériu. Btw, strašne som v detstve letel na Harrym - ani nie tak na knihách ale nálepkách, ktoré vychádzali súčasne s filmami. Chudáci moji rodičia, ktorí mi tú mániu cvakali.

Kukajúc na svoju knižnicu si pripomínam, že nemožno zabudnúť ani na Cassandru Clare, ktorá sa v posledných knihách, ktoré pre nás v preklade Slovart ešte len chystá, tiež riadne rozkokošila. Z vlastnej skúsenosti povedať nemôžem, no čitatelia ich veeľmi chválili, takže si myslím, že pribúdajúce stránky sérii neuškodili - ba možno ju ešte viac vyniesli k nebu.

Na to, aby autori odhadli pomyslenú hranicu, kedy má čitateľ dosť, musia mať um - a práve ten ich robí takými úspešnými a obľúbenými. Keby som mal povedať za seba, či mám radšej útle diela alebo bichle, asi by som potreboval chvíľu na rozmyslenie. Na pohľad (aj na obdivovanie na poličke) ale určite preferujem moletky. Vnútro už záleží od situácie - či chcem len niečo ľahké a tenučké na oddych, alebo poriadne dielo, ktoré ma úplne dostane. Súčasný trend podporuje klasických tristo strán, a preto sú niektorí už zvyknutí, že keď ich je v knihe viac, určité pasáže by s radosťou vyškrtali (s takou myšlienkou bojujem dosť často).

Ako ste na tom vy? Máte radi riadne ... bichle alebo preferujete radšej štíhle a ľahko-uskladné knižôčky?

Komentáre

  1. Ak je to priemerná kniha, tak mi v pohode stačí tých priemerných 300, ale ak je to skvelá kniha, tak by som bola najradšej, keby kniha nikdy neskončila!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Súčasný trend možno je tristo strán, ale podľa mňa by bolo škoda v niektorých knihách škrtať. A v iných, nechcem menovať (Fifty :D), by sa to zase zišlo.
    Ja som fakt zvedavá na posledný diel TMI, ktorý má mať vraj 700 strán. Ak to nebude pôsobiť natiahnuto a nebudú tam zbytočné scény, asi budem C. obdivovať. :D
    Neviem si predstaviť, aké hrubé to bude v slovenčine. Podľa mňa už aj trojka je dosť hrubá, normálne ma bolela ruka, keď som ju držala otvorenú.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mne sa na slovenských prekladoch (niektorých) nepáčia hrubé strany. A fiftyyyy :D K tomu sa radšej nevyjadrujem. :D ehem. :D

      Odstrániť
    2. Tak podľa mňa do posledného dielu TMI budú musieť dať tenšie strany, však sa to nebude dať ani otvoriť. :D

      Odstrániť
  3. tiež tie hrubšie mám rada.ale bichle sú u mňa asi tie nad 500 strán. napr. taký Ken Follet tiež nejde pod 700 strán, napr. Na veky vekov ich má 1024 myslím a to už je riadna bichla =D
    niektoré sú zas zbytočne hrubé ako už spominané 50, z toho by kľudne išli spraviť 2 hrubšie knihy alebo dokonca aj len jedna =D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ďakujeeem :D Prvý odsek je vždy kritický :P :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Mám rada tenké knihy, pretože dej je v nich pekne krátky. Ale sem-tam znesiem knihu nad 400 strán ale vyše 600 už nikdy v živote (Twilight bohato stačil :D )
    Inak prvý odsek úplne zabitý -_- :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nepáčil sa ti Twilight? Tam si pamätám, že bolo zbytočne veľké písmo a hrubé strany. :) :D

      Odstrániť
  6. Existujú také knihy, ktoré majú 600 strán a viac a prejdú skôr ako tie krátke, niekedy dlhé a nudné. S tvojim názorom absolútne súhlasím. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Mne je to vlastne jedno.. kniha ma musí zaujať... Inak aj ja som strašne fičala na Harry Potterovi a takisto som zbierala nálepky.. súhlasím, chudáci rodičia :D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Mne je to jedno či je hrubá, či tenká.. dôležité je aby ma bavila. Inak aj ja som bola dosť zaťažená na Harry Pottera a tiež som zbierala aj tie nálepky... súhlasím. Chudáci rodičia :D

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Vyberiete si gauč alebo šťastie?

Kondičného trénera Maroša Molnára pozná celé Slovensko z televíznych obrazoviek, kde v relácii Extrémne premeny pomáhal chudnúť obéznym ženám aj mužom. Teraz prichádza s motivačnou knihou Gauč alebo šťastie , aby pohodlných postavil z gaučov , kde uvelebení čakajú na zázrak, a umožnil im nájsť skutočné šťastie v zdravšom životnom štýle . Maroš svojím nasadením, príbehom a sériou účinných cvičení inšpiruje a odovzdáva skúsenosti, nadobudnuté rokmi, ktoré strávil s profesionálnymi športovcami, ale aj trénovaním bežných klientov.  Niet pochýb o tom, že sa publikácia Gauč alebo šťastie hneď po spustení predaja zaradila medzi najúspešnejšie tituly tohto roka. V rebríčkoch predajnosti ju stále nájdeme na popredných, ak nie prvých priečkach. Vízia prinútiť aj bežných ľudí , ktorí možno netrpia nadváhou, avšak bojujú sami so sebou a nedokážu sa prinútiť cvičiť, vstať z gauča a viesť zdravý životný štýl , je pozoruhodná. A v týchto časoch aj veľmi potrebná. Koronavírus totiž zmenil život kaž

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá