Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Chlapec v pásikavom pyžame (J. Boyne)

Len si zaspomínajte, akí ste boli v deviatich rokoch. Lepili ste si tetovačky na ruku, rozčuľovali sa nad legom, ktoré nie a nie postaviť alebo ste plakali nad rozbitým kolenom? To je realita každého z nás. Teda... skoro každého. Bruno také šťastie nemal. Jeho otec dostal pracovné miesto ďaleko od svojej rodiny, a tak sa všetci sťahujú do zvláštneho miesta, ktoré sa Brunovi ani trochu nepáči. Nie je tam nikto, s kým by sa mohol hrať a podeliť sa o svoje zážitky. Ako poriadny dobrodruh zbožňuje objavovanie nových vecí a plot, ktorý sa tiahne kam mu len oko dovidí, ihneď upriami jeho pozornosť. Keď však objaví ďalšieho chlapca, jeho tajné prechádzky naberú úplne nový rozmer. 

Už na začiatku by som rád povedal, že neznášam vojny a aj keď so mnou budú mnohí nesúhlasiť, zastávam názor, že ľudská hlúposť a chamtivosť nemá konca kraja. Anotácia tohto príbehu však nedokáže opísať všetky pocity, ktoré pri čítaní Chlapca v pásikavom pyžame zažijete. Nie, nie je to obyčajný príbeh. John Boyne vykresľuje časy druhej svetovej vojny bez servítky a hoci je hlavnou postavou len deväťročný chlapec, svojim rozprávaním dokáže zaujať širokú škálu čitateľov

Zatiaľ čo prvá polovica tohto románu mi neprišla nijak výnimočná alebo strhujúca, v tej druhej vo mne čítanie vzbudzovalo emócie a pocit nespravodlivosti. Prečo sme niečo také dovolili? Nežijeme azda SVOJ život iba raz a každý má rovnaké právo užiť si ho najviac, ako len vieme? Nedokážem dobre zhodnotiť toto dielo, nedokážem povedať, čo sa mi na ňom nepáčilo alebo na čom mal autor viac popracovať. Viem však jediné - že som si mal Chlapca v pásikavom pyžame prečítať už oveľa skôr. Veľa ľudí totiž po prečítaní tohto príbehu prehodnotí množstvo vecí. A možno sa prestane rozčuľovať nad hlúposťami a zmení svoje ciele. 

Mnohé veci sú v tomto príbehu vykreslené veľmi jemne alebo len okrajovo, preto sa nemusíte obávať, že by ste jeho čítanie nezvládli. Chlapec v pásikavom pyžame je len útla knižka, bezmála dvesto strán, ktoré veľa z vás zhltne na jeden dych. Treba však povedať, že aj napriek malému počtu strán príbeh dokáže konkurovať rozsiahlym románom a v prípade, že budete čítať medzi riadkami, dokážete si toto dielo užiť ešte väčšmi. Práve pre poučnosť Boynovho románu by som Chlapca v pásikavom pyžame zaradil medzi povinnú literatúru druhého stupňa základných škôl. 

Nechcem tvrdiť, že Chlapec v pásikavom pyžame patrí medzi najlepšie knihy, ktoré som kedy čítal. Toto dielo ma však určitým spôsobom prinútilo zamyslieť sa nad svojím životom a taktiež nespravodlivou minulosťou. Určite si pozriem aj filmové spracovanie. Komu by som tento príbeh odporučil? Každému, kto sa v poslednom čase sťažoval na niečo nepodstatné a taktiež každému, kto nie je spokojný so svojím životom. Pretože v jednej chvíli možno nadávate na svoj osud, ale verte, že máte šťastie. Veľké šťastie, ktoré sa iným ľuďom ujsť nemuselo...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Knihu nájdete na tejto adrese.

Komentáre

  1. Pred pár mesiacmi som narazila na túto knihu a odvtedy na ňu neviem zabudnúť. Príbeh Bruna a Šmuela mnou riadne pohol a pri knihe som si riadne poplakala. Tá hrôza čo vtedy museli ľudia prežívať... je to strašné !
    A pred pár dňami som si pozrela filmové spracovanie a musím uznať, že film bol perfektný.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skvelá recenzia. :) Ja som film videl už dávno a poriadne ma dostal, hlavne ta posledná tretina. Dúfam, že sa ku knihe dostanem čo najskôr.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Mám ju vo wishliste, tak snáď sa mi u podarí čoskoro získať :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Takým to knihám a filmom sa vyhýbam odjakživa, pretože po tej psychickej stránke to nezvládam.Ale v poslednej dobe veľa blogerov má podobný názor ako ty a ja pomaly začínam vážne uvažovať, že si ju prečítam a možno si pozriem aj film, pri ktorom budem vyzbrojená s vreckovkami :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

SÚŤAŽ: Veľkonočný knižný hop

Priznávam, že čo sa týka súťaží, môj blog na tom vie byť dosť biedne. Pár dní pred dneškom som sa rozhodol vás potešiť a aj tento Veľkonočný hop (ktorý usporadúva Knižní doupě )   mi to pomôže zrealizovať. A tentokrát poteším nielen Slovákov , ale aj českých čitateľov môjho blogu. Keď už je tá Veľká noc! :D :D Inak, dievčatá, užite si ju :D A o čo sa bude súťažiť? Keďže v Česku POTOMKOVIA zatiaľ nevyšli a u nás je tomu už  nejaký ten piatok, rozhodol som sa do súťaže vložiť práve Partials - Potomkovia  od Dana Wellsa . Vopred ďakujem za zapojenie do súťaže a prajem vám veľa šťastia :) A šťastie môžete skúsiť aj na ďalších 11tich blogoch, ktoré nájdete v linkovači na konci článku.  Pravidlá súťaže: Do súťaže sa môžu zapojiť aj slovenskí, aj českí čitatelia blogu.  Podmienkou je ale nasledovanie môjho blogu . Ak nasledovateľmi nie ste, môžete tak urobiť v pravom bočnom paneli: Následníci, pripojiť sa k tejto lokalite.  Súťaž trvá ...

Naučte sa rozoznať klamára | recenzia knihy Ako prekuknúť druhých ľudí (Joe Navarro)

Predstavte si, že sedíte uprostred kaviarne. Muž dva stoly pred vami je na pracovnom stretnutí a často sa pozerá do zeme . Takisto nervózne klopká nohou o stoličku. Žena pri stole oproti má ruky vbok, zachováva si odmeraný postoj, avšak z jej tváre stekajú kvapky potu. To je len stotina neverbálnych prejavov , s ktorými sa každodenne stretávame. Nie každý ale rozumie ich pravému významu . Keď som sa dozvedel, že vo vydavateľstve Grada nedávno vyšla v slovenčine príručka, ako "prekuknúť druhých ľudí", neváhal som nad jej prečítaním. Autorom knihy je uznávaný Joe Navarro , ktorý niekoľko rokov pracoval pre FBI. Ako tvrdí vo svojej príručke, väčšina ľudí sa celý život díva, ale v skutočnosti nevidí . Mnohé neverbálne prejavy totiž nie sú úplne jasné a laik by si ich mohol vyjadriť len veľmi nepresne alebo skreslene .  Práve jeho kniha má bežným smrteľníkom pomôcť rozoznať jednotlivé neverbálne prejavy. Nesnaží sa označiť niekoho za klamára. Ako Navarro tvrdí, schopnosť roz...

Povinné čítanie na školách alebo Toto nikdy neprečítam!

Poznáte to, keď vám učiteľka na slovenčine naváľa tony kníh, ktoré musíte prečítať ako povinné čítanie. Teda... ak sa mám priznať, v posledných rokoch to veru tony neboli. Mladí jednoducho nečítajú, a preto je zbytočné dávať im desiatky povinnej literatúry. Niektorí slovenčinári to pochopili, iní nehodlajú ustúpiť. No kde bude tá pravá príčina, prečo naši rovesníci nečítajú?  Keď si zaspomínam na hodiny literatúry v deviatom ročníku základnej školy, vždy sa mi na tvári vyčarí úsmev. Články, ktoré sme mali predpísané v učebniciach, totižto na smiech boli. Ešte si živo spomínam na banánové rybičky, ktoré urputne hľadajú dierky alebo faraónove guľky, vďaka ktorým sme mali na hodinách o zábavu postarané. Toľko dvozmyselných narážok sa len tak ľahko nevidí. No, samozrejme, čakali nás aj vážne články. Spoznali sme Adelu Ostroluckú a jar jej života a ešte pár jej historických rovesníkov. Narovinu, mával som problém so "vžitím sa" do prebiehajúceho príbehu, a tak môj pohľad v...