RECENZIA: Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín (John Green)

Johna Greena pozná každý ako autora, ktorý nie je zástancom klasických príbehov. Buď nechá svoje hlavné postavy trpieť počas celej knihy, alebo si vymyslí šialený príbeh, o ktorom by sa vám ani nesnívalo - a presne do tejto kategórie patrí aj Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín o mladom a nešťastnom Colinovi. Čo si o nej myslím ja?

Nemôžem povedať, že by John Green patril medzi mojich najobľúbenejších autorov. Jeho knihy sú síce úspešné (a poriadne), avšak nie je to typ autora, ktorý by ma dokázal chytiť za srdce. Keďže sa mi jeho predošlé knihy páčili, rozhodol som sa siahnuť aj po spomínanej "Poučke". Jej anotácia ma naozaj zaujala a nebol by to prvý vtipný príbeh, ktorý som od Greena čítal. Nedokážem ale povedať, či som čakal matematické vzorce, sínusy a kosínusy, odmocniny z diferenciálov, históriu Františka Ferdinanda či iné (pre hlavného hrdinu) zaujímavé informácie. Očakával som netradičné a vtipné čítanie, avšak autor to tentokrát (hoci sa mi to nehovorí ľahko) trochu prehnal. Trochu dosť.

"Dostať nápad a vymyslieť si nejakú poučku zvládne aj nadané dieťa, ale na preukázanie jej platnosti musí byť človek géniom."

Akoby som pri čítaní Poučky pochopil, o čo Greenovi vlastne ide. Zistil, že klasickými príbehmi s jednoduchou štylistikou vo svete nepretrhne a čitatelia očakávajú viac. Preto sa nebojí vystreliť si zo svojich fanúšikov, zakomponovať do deja šialené prvky a neísť s davom. Veľkou nevýhodou je, že nie všetky jeho "žartíky" a prednosti zapôsobia na každého čitateľa a práve v prípade Poučky to môže byť najväčší problém. Green sa jednoducho odtrhol z reťaze a hoci jeho knihu niektorí čitatelia milujú, v skutočnosti získala jedno z jeho najnižších hodnotení. 

"To, čo znamenáš pre iných, sa odvíja od toho, na čom záleží tebe."

V prípade Greena sa nemusíte báť, že by ste narazili na ploché a odfláknuté postavy. Autor si totiž na každej dal záležať, a síce je väčšina z nich tak trochu pritiahnutá za vlasy, rozhodne na ani jednu z nich nezabudnete. No povedzte, poznáte chalana, ktorý má úchylku v hľadaní svojej vysnenej Katherine a ktorý zároveň dostal už devätnásť kopačiek od dievčat s rovnakým menom? Green si potrpel na tom, aby bolo jeho dielo jedinečné - či už po štylistickej stránke, množstve expresívnych výrazových prostriedkov (neustále sa opakujúce slovo jeblino, ktoré pochádza z jeho hlavy), a taktiež aj mnoho matematických vzorcov a grafov funkcií.

"Myslel na to v súvislosti s charakterom svojich končiacich sa vzťahov. Máme tridsaťdva zubov. Keď o ne postupne prichádzate, po čase to naberie monotónny ráz a možno vás to aj unavuje, ale nikdy to neprestane bolieť."

Ako som už spomínal, Poučkou o podstate predvídateľnosti Katherín som bol trochu sklamaný. Pre mňa znamená vzťah nájdenie dievčaťa a množstvo pekných chvíľ - pre Greena je to zas matematický vzorec. A to je hlavný problém, prečo sa mi kniha nepáčila. Pravdepodobne nie som dostatočne šialený a výnimočný ako autor a jeho myšlienkové pochody boli pre mňa často nepochopiteľné a miestami absurdné. Nechcem ale tvrdiť, že kniha nestojí za prečítanie. Práve naopak: ak cítite, že ste na rovnakej vlne ako John Green, určite by ste si mali román prečítať. Verím, že to nebudete ľutovať. A navyše - vybrať si môžete rovno z dvoch edícií! 

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Ikar. Knihu si možno kúpiť na tomto mieste.