Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Vesmír na pleciach (Jennifer Nivenová)

Človek si nemôže vybrať, aký sa narodí. Nemôže si zvoliť farbu svojej pleti, telo, rodinné pomery, ani či svoj život prežije v zdraví alebo v chorobe. Libby Stroutová a Jack Masselin sú napohľad úplne rozdielni tínedžeri. Zatiaľ čo Libby má problémy s nadváhou, každý sa jej v škole smeje a pred niekoľkými rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta, Jack nemá s prestížou problém. Je šarmantný a vie, ako ohúriť každé dievča. Aj on však vo svojom vnútri skrýva tajomstvo – svoju chorobu, kvôli ktorej nedokáže rozoznávať ľudské tváre. Najprv to vyzeralo tak, že si spolu nebudú nikdy rozumieť. Zazerajú po sebe a nedokážu ani prehovoriť s tým druhým. No potom sa udeje niečo zvláštne... a keď sa obaja spoznajú lepšie, zistia, že majú toho spoločného oveľa viac, než spočiatku tušili... 

Viacerí umelci tvrdia, že inšpiráciu pre napísanie svojich diel alebo pre vystúpenie na javisku divadla hľadali práve v tých najťažších životných chvíľach, ktoré sprevádzalo množstvo (prevažne negatívnych) emócií. Práve tie podnietili ich tvorbu a dodali jej reálnosť a hodnovernosť. Jennifer Nivenová knihu Vesmír na pleciach napísala taktiež v zložitej životnej situácii – v okamihu, keď prišla o vlastnú matku. Ťažko povedať, či sa práve tento fakt podpísal na jej pochmúrnosti. S určitosťou však môžem tvrdiť, že bol Vesmír na pleciach plný emócií, pocitov šťastia, ale rovnako aj dlhotrvajúceho zármutku

„...aj keď zlomené srdce bolí ako ďas, je to lepšie, ako necítiť vôbec nič.“

Už dávno som nečítal knihu, ktorá by ma do takej miery poburovala. Nebolo to ale tým, že by sa mi tento román nepáčil. Nepáčil sa mi skôr postoj, ktorý zaujali jednotlivé postavy voči Libby. Ubližovali jej krutými prezývkami a správali sa k nej ako k handre. Ten, ktorému sa v detstve rovesníci z akýchkoľvek dôvodov smiali, pochopí, aké náročné muselo byť pre hlavnú hrdinku toto životné obdobie. Ako autorka v závere knihy tvrdí, prešla si podobným detstvom, a aj vďaka tomu dokázala postavu Libby reálne vykresliť. Kvôli všetkým spomenutým faktom som sa do osudu hlavnej hrdinky vedel naplno vžiť. A hoci som si neprešiel tým, čím Libby, mal som pocit, akoby som každú jednu ranu prežíval spolu s ňou

Román Vesmír na pleciach však nemožno označiť ako vyslovene smutný. Isteže obsahuje pasáže, ktoré vo vás vyvolajú množstvo emócií a ktoré vás podnietia k činnosti. Kniha ale obsahuje aj viaceré momenty, ktoré vás rozosmejú a potešia. Nivenová dávkovala „všetko s mierou“ a na románe som ocenil najmä jeho inakosť. Nielenže jednotlivé kapitoly nemali viac než dve-tri strany (keďže neustále striedala rozprávačov – Libby a Jacka), príbeh sa navyše snažila odľahčovať. Akoby to, čo sa v knihe dialo, bolo úplne normálne – a akoby sa hlavné postavy naučili žiť so svojím osudom. Autorka tým poukazuje aj na to, že nikto z nás nie je dokonalý a každý v sebe skrýva niečo, čo ho robí odlišným, no zároveň i jedinečným. 

„Všetky hviezdy vyzerali rovnako, ako keby bola 
obloha plná tvárí. Povedal som si, že Libby je
 jedna z tých hviezd. Jednu som si vybral, pomenoval 
ju po nej a pozeral sa na ňu tak dlho, ako 
som vydržal. Potom som žmurkol.
Zostaň. Zostaň. Zostaň.
Nechoď preč.
No zmizla.“

Vesmír na pleciach bol v poradí druhou knihou, ktorú som od Jennifer Nivenovej čítal. Zatiaľ čo Všetky skvelé miesta, jej prvý román, ma príjemne prekvapili, no nepovažoval som ich za nezvyčajné ani prelomové čítanie, Vesmír na pleciach vo mne niečo zlomil. Akoby ma prinútil prehodnotiť svoj postoj k životu – a uvedomiť si, že nič netrvá večne. Takisto aj to, že netreba mať voči ľuďom predsudky a aj človek, ktorý sa vám v napohľad ničom nepodobá, sa môže stať jedného dňa vaším priateľom. Pevne verím, že si knihu užijete minimálne tak, ako sa to podarilo mne. Vopred prajem pekné čítanie!

Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nál...

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne...

Najkrajší darček pre knihomoľa

Keď je človeku smutno , potrebuje niečo, čo ho rozveselí. Vo väčšine prípadov zaberá obľúbená hudba, film alebo priatelia . Na knihomoľov taktiež zaberajú vymenované techniky, no to, čo ich najviac poteší, je pohľad na ich obľúbené knižky . Čo by to bolo za knihomoľa bez svojej vysnívanej knižnice ? Môžem sa priznať, že pohľad na svoje papierové stvorenia zbožňujem. Avšak tým, že sa zo mňa stal knižný bloger, prečítal som množstvo kníh a kapacity poličky každého z nás sa výrazne obmedzili. Preto aj ja patrím medzi takých, ktorí musia riešiť s každou novou knihou dilemu, kam ju strčiť.  V tejto situácií mi ako na zavolanie prišiel mail z jednej firmy, MT-nábytku , ktorá sa mi ako jednému z  aktívnych blogerov vrámci akcie Marec: mesiac knihy rozhodla venovať knižnicu podľa vlastného výberu. Pravdupovediac, keď som si prvýkrát prečítal túto správu (a verte, že následne ešte zopár desiatok krát, či správne rozumiem), ostal som nadšený. Z ponuky spomínaného MT nábytku ...