Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena. Máš práva ako každá iná. Rodinu, deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov. Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX. 

Doktorka Jean McClellanová, uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla. Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu. To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer. Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať, vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto. Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami. A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč. Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, teraz majú ženy nárok iba na pár desiatok. Umlčali ich. Tým sa to však neskončilo.

"Žene možno vziať veľa – peniaze, prácu, intelektuálnu stimuláciu, čokoľvek. Dokonca jej môžete vziať aj slová a nezmeníte jej podstatu. Ale ak jej vezmete kamarátstvo, už hovoríme o niečom úplne inom."

Knihy nám neprinášajú iba ponaučenie či priestor na zamyslenie. Poskytujú svojim čitateľom tiež únik z reality a všednosti dní. Pamätám si časy, keď prišiel na slovenský trh román Divergencia či séria Hry o život, ktoré priniesli úplne inú realitu. Svet plný pravidiel, ktoré boli iné než tie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ukázali nám niečo nové a nevšedné. Práve preto tieto knihy zaujali milióny čitateľov po celom svete. Keď som sa dozvedel, že vyjde v slovenskom preklade kniha VOX, ktorej anotácia mala niečo do seba, vedel som, že si tento román musím prečítať. Dávno som totiž nečítal knihu podobného žánru, a preto to bola pre mňa svojím spôsobom výzva. S odstupom času ale musím povedať, že som dostal niečo úplne iné, než som spočiatku očakával. 

"...keď nedodržiavame pravidlá, cítime len bolesť."

Hlavná hrdinka tohto románu predstavuje rebelku, ktorá sa odmieta zmieriť s pravidlami, nastolenými americkou vládou. Vzoprieť sa systému však nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Vyžaduje si to dávku odvahy, vnútornej sily a najmä vytrvalosti. Musím ale povedať, že by si postava takéhoto charakteru zaslúžila v románe väčšiu pozornosť. Najväčší problém možno vidieť v rozvrhnutí dejovej línie, ktorá sa uberala nezvyčajným spôsobom. Hoci bola kniha nepredvídateľná, jej autorka dokázala zápletku mihnutím oka zvrátiť a zamerať ju úplne iným smerom. Niektorým súvislostiam som spočiatku nerozumel a knihe podľa mňa chýbal akýsi úvod, ktorý by čitateľa "vtiahol do deja".

"Nevedela som, ako začať, či veľkými alebo malými vecami, ale bolo mi jasné, že nech urobím čokoľvek, musí to byť obrovské." 

Nenadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac. V prípade VOX to platí dvojnásobne. Prílišná prekombinovanosť, čo sa týka systému, vládnych organizácií a okrajovo aj náboženstva, a tiež veľké množstvo obratov v deji mu iba uškodilo. Možno aj z toho dôvodu kniha medzi čitateľmi vyvolala rozporuplné reakcie. To ale neznamená, že by ste sa mali tomuto románu vyhýbať oblúkom. Aj keď som mal voči príbehu viaceré výhrady, stojí za prečítanie – a vytvorenie si vlastného názoru. Môže byť varovným signálom pred tým, kam by sme sa mohli dostať, ak si nebudeme vážiť svoje práva a to, čo považujeme za samozrejmé.