Ak by ste si spravili malý prieskum a prečítali si zopár knižných recenzií, zistili by ste – a hoci to môže znieť ako klišé – že Michala Hvoreckého čitatelia buď milujú, a „zožerú“ každé jedno slovo, ktoré napíše, alebo jeho diela naopak ostanú nepochopené a čitateľmi kritizované. 

Do tejto zbierky poviedok som sa púšťal bez veľkých očakávaní. Témy príbehov vystihuje aj obálka knihy, ktorá prináša rôzne, spolu nesúvisiace obrázky a kresby. Hoci sa každá z poviedok dotýka inej oblasti, dokopy vytvárajú pozoruhodný celok. A to z viacerých dôvodov. Síce ide o fantastické príbehy, až desivo odzrkadľujú prítomnosť a minulosť našej krajiny. Aj keď nepriamo, reflektujú aj pandémiu, ktorá sa stala súčasťou života každého z nás. Ak v poviedke narazíte na slovo čipovanie, odrazu máte pocit, že nečítate fikciu – a zablúdili ste do príspevku na sociálnej sieti, ktorý sa týka celoplošeného testovania. Potom sa však späť vrátite do reality. Alebo do zbierky Čierny lev.

Poviedky často odkazujú na kontext, ktorý buď zveličujú, alebo sa z neho akýmsi spôsobom vysmievajú. Nutná znalosť pozadia týchto poviedok podmieňuje ich pochopenie – a to je podľa môjho názoru jeden z hlavných dôvodov, prečo vyvolali diela Michala Hvoreckého rozličné reakcie čitateľov. Ak čitateľ príbeh nepochopí, alebo mu podstatná časť z kontextu unikne, poviedka preňho stratí svoj zmysel.