Preskočiť na hlavný obsah

Jedno z najľudskejších stretnutí, aké ľudia zažijú | recenzia knihy Možno by si sa mala s niekým porozprávať (Lori Gottliebová)


Vtipná, inšpiratívna a prekvapivá kniha psychoterapeutky a novinárky vás zavedie do zákulisia terapeutických sedení, pri ktorých jej pacienti (a ona sama) hľadajú odpovede. 

Lori Gottliebová je terapeutka, ktorá lieči pacientov v súkromnej ambulancii v Los Angeles, no pre osobnú krízu sa jej svet zrúti ako domček z karát. Na scénu prichádza Wendell, čudácky no skúsený terapeut a Lori sa ocitne v jeho ambulancii. S plešinou, vo svetri a v športových nohaviciach vyzerá ako z filmu. Kým Gottliebová skúma tajné komnaty duší svojich pacientov – sebeckého spisovateľa, mladomanželky s čerstvo diagnostikovanou smrteľnou chorobou, staršej panej, ktorá sa vyhráža, že spácha samovraždu, ak sa jej život do sedemdesiatych narodenín nezlepší, a dvadsiatničky, ktorá sa neprestajne zaplieta s nesprávnymi mužmi –, uvedomí si, že všetci hľadajú odpovede na rovnaké otázky, aké si vo Wendellovej ordinácii kladie sama. Gottliebová nás pozýva do sveta pacientov aj toho svojho, skúma pritom pravdy a výmysly, ktoré nahovárame sebe aj okoliu, kým balansujeme na lane napnutom medzi láskou a túžbou, zmyslom a smrteľnosťou, hrôzou a odvahou, nádejou a zmenou. 

„Ľudia túžia po porozumení a chcú rozumieť, no najväčším problémom väčšiny z nás je, že nevieme, čo je náš problém. Stále vstupujeme do tej istej rieky. Prečo znova a znova robím to, z čoho budem zaručene nešťastná?“

Hneď na úvod sa musím priznať, že som zatiaľ u žiadneho psychoterapeuta nebol. Vôbec som preto netušil, ako také sedenie vyzerá. Anotácia knihy Lori Gottliebovej mi však napovedala, že to musím ihneď zistiť – minimálne v rámci tejto knižnej publikácie. Autorka totiž sľubuje otvorený a veľmi osobný prístup, ktorý ponúka „odvážny portrét podstaty ľudskosti“. Odolali by ste niečomu takému? Ja určite nie! A je to naozaj tak, terapeutka sa počas celého románu prihovára svojmu čitateľovi a odhaľuje mu zákutia ľudskej duše. Vychádza pritom z vlastných, neraz vyčerpávajúcich, skúseností. Rozpráva mu svoj príbeh, ktorý bol do veľkej miery ovplyvnený náročným rozchodom, a to na pozadí príhod jednotlivých pacientov, vstupujúcich do Gottliebovej ambulancie. Znie to podľa vás zaujímavo? To si píšte!

„Keď sa cítime zraniteľní, sme ako surové vajíčka. Ak spadneme, rozbijeme a rozplesneme sa. No keď si vybudujeme istú odolnosť, stávajú sa z nás vajíčka uvarené natvrdo. Ak spadneme, môžeme prasknúť, ale nerozpadneme sa na márne kúsky.“

Práve príbehy pacientov sú hnacím motorom celej dejovej línie. Za pridanú hodnotu románu považujem najmä odbornosť autorky, ktorá sa pretavila do celej publikácie. Zabudnite však na poučky, nič nehovoriace termíny či rozsiahle delenia jednotlivých psychologických procesov. Popri tom, ako čitateľovi približuje osudy svojich pacientov, mu vysvetľuje aj javy, akými sú obranné mechanizmy ľudskej psychiky, štádia zármutku či modely zmeny správania. Pri každom uvádza konkrétne príklady, ktoré priamo nadväzujú na činy pacientov, ktorých čitatelia dôverne poznajú. Román Možno by si sa mala s niekým porozprávať preto považujem nielen za ukážku vynikajúcej beletrie, ale rovnako aj publikáciu nasýtenú vedomosťami a užitočnými informáciami.

„Najlepšie rozlúčky sú také, ktoré v nás zanechajú pocit, že sme nepovedali všetko.“

Terapeutická ambulancia je podľa slov Lori Gottliebovej jedným z mála miest, kde dvaja ľudia strávia nerušených päťdesiat minút. Ako uviedla vo svojej publikácii, tento „týždeň čo týždeň opakujúci sa rituál“ možno označiť za jedno z najľudskejších stretnutí, aké ľudia zažívajú. A presne taký je aj autorkin román. Niekto by mohol povedať, že problémy ľudí vidí v každodennom živote, nemusí si o ďalších čítať aj v knihe – chcem vás však ubezpečiť, že autorka vo svojom románe prezentuje presný opak. Psychoterapeutka sa snaží ľudí primať k zmene myslenia, a ako postupom času zistíte, ani ona nie je ukážkovým „bezproblémovým“ človekom. Svojich pacientov, a v neposlednom rade aj čitateľov, vyzýva k tomu, aby sa pred problémom neuzatvárali do seba, ale naopak sa o ňom niekomu zdôverili, a našli tak spoločné riešenie.


Lori Gottliebová sa vo svojom príbehu na nič nehrala, nebála sa čitateľovi povedať o momentoch, v ktorých sa cítila najviac „pod psa“. Bola k nemu úprimná a otvorená, a to si na jej románe cením najviac. Nebudem klamať, ak poviem, že som si z tejto knihy odniesol veľmi veľa, a považujem ju za jednu z najkvalitnejších publikácií, ktoré som v posledných rokoch čítal. Autorke za to touto cestou ďakujem.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj sekunda môže všetko zmeniť | recenzia knihy Posledné, čo v živote urobila (Gregg Olsen)

Niektoré knihy začnete čítať a ihneď viete, čo od nich  môžete očakávať . Predostrú vám skupinu postáv,  vzťahy medzi nimi , a zároveň aj konflikt, ktorý sa stane námetom pre spracovanie románu. V prípade knihy  Posledné, čo v život urobila , som ale taký pocit nemal. Autor začal rozprávanie príbehu  retrospektívne , a ja som vhupol do  absolútneho neznáma . Hoci som ničomu nerozumel, pokračoval som ďalej – a s odstupom času som za to veľmi rád.  S menom Gregga Olsena som sa v minulosti už stretol. Síce som od neho žiadnu knihu nečítal, je autorom dvojdielnej série Prázdna rakva (Závisť a Zrada), ktorá dávnejšie vyšla v slovenskom preklade . Hoci v prípade menovanej série išlo skôr o žáner young adult , rozšírený medzi mladými čitateľmi, román Posledné, čo v živote urobila , do tejto kategórie zaradiť nemožno. Jeho anotácia ma však zaujala už v prvom momente, a preto som nad prečítaním neváhal ani sekundu.  Do mestečka na brehu rieky Deschutes sa húfne  sťahujú mladí ľudi

RECENZIA: Na koho to slovo padne (M. J. Arlidge)

Meno vyšetrovateľky Helen Graceovej je známe azda každému milovníkovi detektívnych príbehov. Po prvýkrát sa objavilo v diele Jeden musí z kola von , ktoré vyšlo v slovenskom preklade minulý rok. Teraz vychádza ďalšia kniha obľúbeného anglického spisovateľa M.J. Arlidgea s názvom Na koho to slovo padne . Čo si o nej myslím ja? Keď v pochybnej mestskej štvrti nájdu zohavené telo muža stredného veku, vyšetrovateľka Helen Graceová tuší, že to nebude posledná obeť . Prečo však šťastne ženatý muž zavítal uprostred noci do neslávne známej štvrte prostitútok? A čím si zaslúžil, že jeho srdce doručili manželke domov ? Médiá začnú hovoriť o návrate Jacka Rozparovača , ktorý však poľuje na mužov, čo vedú dvojaký život. Cez deň vzorní otcovia a manželia, v noci klienti s pochybnými chúťkami. Helen sa nestihne ani spamätať z posledného prípadu a už musí čeliť ďalšej hrozbe , pri ktorej do poslednej chvíle nie je jasné, kto je korisť a kto dravec . "Na okamih prestala čmárať a vzápä

Spomienka na detstvo | recenzia knihy Tajomný les (Sandra Dieckmann)

Kto by si nepamätal čítanie ilustrovaných knižiek na dobrú noc? Mne osobne robili spoločnosť celé detstvo, či už tie vlastné alebo vypožičané z knižnice. Zo všetkých najradšej som mal knihy so zvieratkami. Obľúbené obrázky som si totiž prekresľoval na papier a hral sa na malého ilustrátora. Detstvo by bez obrázkových knižiek nebolo detstvom – preto som sa po dvadsiatich rokoch rozhodol do tohto sveta na malú chvíľu vrátiť. A poviem vám, ani trochu to neľutujem. :-)  „Na okraji rozľahlého lesa sa brieždi. Pomedzi košaté stromy presvitá slnko, začína sa nový deň. Zvieratká sa zobudili, veď treba preskúmať všetko navôkol! Srnky chrúmu šťavnatú trávu, líšťatá sa medzi sebou roztopašne klbčia a včely usilovne nosia peľ do úľa. Ani bobry nezaháľajú, hrádza sa sama nepostaví! A ktože sa skrýva v kríkoch za dubom? Odhalíš tajomstvá lesa, skôr než sa zotmie? Nádherne ilustrovaný sprievodca priblíži každodenný život zvieratiek z lesa a očarí menších i väčších čitateľov.“  (zdroj: anotácia kni