O tom, ako som v hlavnom meste rozdával objatia

Som jeden z tých, čo si stoja za tým, že si život treba užívať najviac, ako to len ide. Hoci mi v posledných dňoch neostáva veľa voľného času pre seba, a skoro všetok obetujem pre školu, milujem chvíle, kedy môžem pomyselne vypnúť a zabudnúť na všetky starosti a povinnosti. Niektorým na to postačí kniha, no ja som si vybral inú cestu. Rozhodol som sa rozdávať radosť a urobiť dobrý skutok pre náhodných ľudí. Išiel som spolu s dvomi kamarátmi rozdávať objatia zadarmo. Len tak - a úplne nezištne. 

Poviete si, načo spomínam slovo nezištne keď ide o objatia zadarmo. No mnohí sa čudovali, načo je niečo také dobré. "A to z toho nič nemáš a objímaš cudzích ľudí? A si normálny?" Prinútilo ma to zamyslieť sa. Akoby v nás už nebolo nič dobré a akoby sa všetci hnali len za peniazmi a úspechom. Je to smutné, ale je to tak. Ani také reči ma ale neodradili od toho, aby som v sobotu nasadol na vlak a urobil si výlet do Bratislavy. A verte mi, to bol teda výlet! Spočiatku sme plánovali objatia v blízkosti obchodného centra Eurovea, avšak kvôli SBSkárom, ktorí boli striktne proti, sme sa museli presunúť inam. A tak sme si urobili prechádzku po Blave, stretli partiu deciek, ktoré tvrdili, že sa im naša myšlienka páči a chcú objatia rozdávať aj oni, boli sme súčasťou svadby a v neposlednom rade sme objali asi stosedemdesiat ľudí. 

Keďže som sa niečoho takého zúčastnil prvýkrát, mal som strach z reakcii okoloidúcich. Moja prvá obeť však prišla už v Eurovei (po tom, ako mi chcela v rámci svojho stánku na chodbe vyšetriť semenníky, no uznajte...:D). Ďalšie, ktoré prišli neskôr, mi však dodali odvahu a guráž robiť niečo, čo spraví radosť nielen mne, ale aj ľuďom naokolo. Hoci boli pohľady okoloidúcich všelijaké, väčšina z nich sa na mňa len usmiala. Približne deväťdesiat z nich sa odvážilo ma aj objať. Väčšinu z nich tvorili dievčatá v približne mojom veku, čo ma samozrejme potešilo, ale milí boli aj starší ľudia, ktorých potešilo, že existuje niekto ako my. Určite sú aj takí, ktorí ešte dodnes čakajú poštou faktúru. "A nie si Jehovista?"

Práve v tento deň som si dokázal množstvo vecí - že robiť veci nezištne a "len tak" sa vypláca - a síce boli mnohí ľudia naokolo nechápaví, kvôli tým "ochotným" to vždy treba risknúť. Taktiež ma prekvapilo, že sa po nás vrhlo množstvo ľudí, od ktorých by sme to vôbec nečakali. Neprevrátili očami ako ich rovesníci - oni (hoci aj s čírom na hlave) nás vyobjímali viac, než všetci ostatní dokopy. Spôsobili doslova šialenstvo a úsmevné pohľady všetkých navôkol. A čo som tým všetkým vlastne chcel povedať? Nebojte sa urobiť niečo, čo možno ostatní neschvaľujú. Nebojte sa neisť s davom a robiť dobré skutky. A v neposlednom rade: neodcudzujte ostatných, pokým nezistíte, akí naozaj sú. No povedzte, odolali by ste trom objímačom, ktorých vidíte na obrázku? :D