Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Líbali jsme se (David Levithan)

David Levithan je všeobecne známy pre svoje netradičné a nezabudnuteľné príbehy. V češtine prednedávnom vyšla ďalšia z jeho kníh - tentokrát o dvoch chlapcoch, ktorí sa rozhodli dosiahnuť prvenstvo v Guinnessovej knihe rekordov a zároveň tak upozorniť na predsudky, ktoré vládnu v spoločnosti. 

Meno David Levithan vo mne okamžite evokuje dielo Den co den, ktoré ma chytilo za srdce. Hoci je to už nejaký ten mesiac, čo sa dostal preklad tejto knihy do našich kníhkupectiev, živo si pamätám na pocity, ktoré vo mne toto dielo vyvolalo. Autor totiž prišiel s originálnym nápadom, ktorý podal jednoduchým, no zároveň dych berúcim spôsobom. Len veľmi ťažko som nachádzal veci, ktoré by bolo treba knihe vytknúť. Práve preto som bol zvedavý, aké pocity vo mne vyvolá jeho ďalšia kniha - tentokrát ale s chúlostivejšou tematikou. Líbali jsme se získalo množstvo pozitívnych ohlasov, preto som nad prečítaním dlho neváhal.

"Ani len netušíte, ako rýchlo sa môžu veci zmeniť. Netušíte, ako rýchlo 
môžu uplynúť roky a životy skončiť. Nie je užitočné byť nevedomý. 
Užitočné je poznať zmysel toho, čo bolo človeku dané." 

Už samotná anotácia napovedá, že toto dielo nie je určené každému. Sami sme mali totiž možnosť vidieť množstvo negatívnych reakcií, ktoré vyvolalo referendum o rodine a celkovo problematika inak orientovaných ľudí. Vlna nenávisti a predsudkov sa každým dňom stupňovala, až dospela do bodu, kedy byť iným znamenalo byť nepriateľom pre ostatných. David Levithan vo svojej knihe rieši práve tento problém, ktorý súvisí s predsudkami a nepochopením - a zatiaľ čo ústrednou témou tejto knihy je bozkávací maratón, autor v pozadí čitateľom podsúva aj ďalšie problémy s rovesníkmi, rodičmi, ale aj pochopením a hľadaním seba samého. A rovnako ako nie je táto kniha vhodná pre každého, nie všetci prídu na chuť štylistike, ktorú autor zvolil pri rozprávaní tohto príbehu. Pretože kniha má od tradičných noriem veľmi ďaleko. Levithan do príbehu zakomponoval rozprávanie viacerých osôb a román sa ani zďaleka nesústreďuje len na jednu dejovú líniu. 

Líbali jsme se teda podáva komplexný obraz na problém homosexuality, ktorý však na niektorých čitateľov môže spočiatku pôsobiť mätúco. Príbeh je totiž prepletený rozprávaním postáv, ktoré zomreli na AIDS a čitateľ má tak možnosť sledovať osudy viacerých chlapčenských dvojíc, ktoré figurujú v dejovej línii. Veľkým pozitívom tejto knihy je, že autor dokáže opísať skutočnosť takú, aká je - a vyhnúť sa zbytočným prikrášleniam a nepodstatným informáciám. Líbali sme se aj napriek svojmu pomerne krátkemu rozsahu prináša množstvo emócií. Páčilo sa mi, že Levithan príbeh neprepracoval do prílišných detailov, a tak ponecháva veľa vecí aj na čitateľovu fantáziu. Čo mi ale mierne vadilo, bolo skákanie z jednej udalosti do druhej. Neraz som sa musel vrátiť späť, aby som pochopil, čo sa v knihe vlastne deje. Niektoré momenty by som upravil, no naopak iným som nemal čo vytknúť a autor ich nemohol napísať lepšie. 

"Človek vynaložil toľko času, toľko energie, aby to vydržal.
 A nakoniec sa mu aj tak všetko rozpadne pod rukami."

Niektoré knihy vás prinútia premýšľať ešte dlho po tom, ako dočítate ich poslednú stranu. Líbali jsme se pravdepodobne nie je bezchybným príbehom - avšak na to sa táto kniha ani nehrá. David Levithan napísal opäť skvelé dielo, ktoré priam prekypuje hlbokými myšlienkami a nerieši iba problémy tých druhých. Odkazuje sa na intoleranciu slabších a problémy mládeže a hoci nie je pravým zmyslom tejto knihy vychovávať, som presvedčený, že zmení nejednému čitateľovi pohľad na svet a ľudí, ktorí ho obklopujú. Ostáva mi len dúfať, že si knihu užijete rovnako ako ja. Prajem pekné čítanie! :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete kúpiť napríklad na tejto adrese.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

RECENZIA: Chlapec v pásikavom pyžame (J. Boyne)

Len si zaspomínajte, akí ste boli v deviatich rokoch . Lepili ste si tetovačky na ruku, rozčuľovali sa nad legom, ktoré nie a nie postaviť alebo ste plakali nad rozbitým kolenom ? To je realita každého z nás . Teda... skoro každého. Bruno také šťastie nemal. Jeho otec dostal pracovné miesto ďaleko od svojej rodiny , a tak sa všetci sťahujú do zvláštneho miesta, ktoré sa Brunovi ani trochu nepáči. Nie je tam nikto, s kým by sa mohol hrať a podeliť sa o svoje zážitky. Ako poriadny dobrodruh zbožňuje objavovanie nových vecí a plot , ktorý sa tiahne kam mu len oko dovidí, ihneď upriami jeho pozornosť . Keď však objaví ďalšieho chlapca , jeho tajné prechádzky naberú úplne nový rozmer.  Už na začiatku by som rád povedal, že neznášam vojny a aj keď so mnou budú mnohí nesúhlasiť, zastávam názor, že ľudská hlúposť a chamtivosť nemá konca kraja . Anotácia tohto príbehu však nedokáže opísať všetky pocity , ktoré pri čítaní Chlapca v pásikavom pyžame zažijete. Nie, nie je to obyčajný

Bozky, ktoré zmenia váš život | ukážka z knihy
Tisíc chlapčenských bozkov (Tillie Coleová)

Niekedy mám pocit, akoby sa so smutnými príbehmi roztrhlo vrece. Avšak práve takéto knihy zaznamenali v súčasnosti obrovský úspech . Možno aj pre hlbokú myšlienku , ktorú vo svojom vnútri nesú. V prípade Tisícich chlapčenských bozkov je to užívať si život, zanechávať si spomienky a vyťažiť z každej chvíle čo najviac. Spomínaná kniha sa do môjho povedomia dostala asi pred troma mesiacmi, keď som ju zahliadol na internetovej stránke vydavateľstva. V tom čase som netušil, že budem dnes písať o knihe, ktorá ma doslova vyšťavila . Rozosmiala, zarmútila, ale aj rozplakala . Síce to môže znieť ako klišé, hltal som stranu za stranou a žasol nad smutno-šťastným príbehom, ktorý autorka vytvorila. Vďaka príjemnému štýlu a hlbokému posolstvu, ktoré táto kniha nesie, sa z románu Tisíc chlapčenských bozkov stala jedna z najlepších kníh , ktoré som za posledné obdobie čítal.    "Dávnejšie som jej povedal, že nemám žiadne tajomstvá. Nie pred  ňou. Bola jediná osoba, ktorá ma dokonale

Keď je čakanie na knihu neúprosné...

Priznajme si, určite si každý z nás aspoň raz v živote zanadával nad tým, ako neznáša čakanie či už na vydanie knihy alebo jej preklad do rodného jazyka. Niekedy trvá spisovateľom napísať ďalšiu časť svojej série roky. Na druhej strane, pozitívnou správou je, keď autor vyhlási, že pokračovanie vôbec niekedy bude, a vtedy vôbec nezáleží na dátume publikovania. Iné to je, keď autor povie, že pokračovanie bude, no ani po rokoch ho nikde niet. Ale o tom potom. Dobrým príkladom spisovateľa, ktorému to "poriadne trvá" , je Patrick Rothfuss , teda autor slávnej fantasy série Meno vetra a druhej časti Strach múdreho muža , ktorý vyšiel len pred nedávnom v slovenskom preklade. V jeho prípade je čakanie ospravedlnené - americkému vydaniu chýbalo len šesť strán do tisícky. Aj napriek kvantite stránok dobehol svojou kvalitou väčšinu zbehlých fantasy autorov, ktorý sa od jeho diel môžu iba učiť. Preto mu možno ospravedlníme aj to, že tretia časť by mala podľa portálu goodreads v