Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Tisíc chlapčenských bozkov (Tillie Cole)

Mnohí ľudia tvrdia, že romantické knihy sú určené len dievčatám v puberte a ženám, ktoré v nich hľadajú útechu po namáhavom dni strávenom v práci. Tvrdia, že takéto knihy prinášajú iba plytký príbeh, ktorý neprichádza s ničím novým. Keď som na internete prvýkrát zahliadol Tisíc chlapčenských bozkov, považoval som túto knihu za obyčajný román pre mladých dospelých, ktorý bude dozaista kópiou desiatok podobných kníh, ktoré za posledné roky vyšli. V tej chvíli som netušil, ako veľmi sa mýlim. Tisíc chlapčenských bozkov totiž v žiadnom prípade nie je kniha iba pre dievčatá v puberte a už vôbec neprináša plytký príbeh, ktorý sa vyskytuje v každom druhom románe v kníhkupectve. Hoci autorka hovorí o láske dvoch mladých ľudí, vo svojom diele sa zamýšľa nad krátkosťou ľudského života a nad tým, aké dôležité je užívať si každý jeden moment. Nikdy neviete, čo vám jedného dňa skríži cestu. Ktoré rozhodnutie váš život od základov zmení. Niektoré veci jednoducho ovplyvniť nemôžeme a práve na tomto fakte autorka postavila celý svoj príbeh. 

„Bola iná ako všetky ostatné dievčatá v triede. Poppy bola osobitá, nie populárna. Netrápilo ju, čo si o nej ľudia myslia. Hrala na čele, lebo to zbožňovala. Čítala knihy, učila sa, lebo ju to bavilo, zobúdzala sa pred úsvitom, len aby ho mohla sledovať. To bol dôvod, prečo bola mojím všetkým. Moja navždy. Lebo bola jedinečná. Jedinečná v meste plnom hlupákov ako cez kopirák.“

Predstavte si, že by ste dostali špeciálnu úlohu: do zaváraninového pohára nazbierať tisíc bozkov – a každý jeden z nich si zaznamenať. Tisíc papierových srdiečok má zabezpečiť to, že si na staré kolená spomeniete na každý jeden z bozkov, ktoré ste dostali, a dospejete k názoru, že ste svoj život prežili šťastne. Celkom netradičná úloha, čo poviete? Mladá Poppy sa jej však zhostí statočne a aj v tých najťažších životných chvíľach nestráca nádej, že úloha, ktorú dostala od svojej babky, sa jej podarí splniť. Tisíc chlapčenských bozkovsmutným, no zároveň veselým príbehom. Obsahujú momenty, ktoré vás možno rozplačú, no takisto aj momenty, vďaka ktorým sa na chvíľu pozastavíte a zamyslíte sa nad tým, či váš život ide správnym smerom. Bolo vidieť, že autorka do knihy vložila kúsok zo seba a že sa inšpirovala vlastnostnou skúsenosťou. 

„Mala som zlomené srdce pre srdce, ktoré som práve 
zlomila. Srdce, ktoré som sa snažila zachrániť.“

Síce sa skôr vyhýbam smutným príbehom, som rád, že som to v prípade tejto knihy riskol. Klamal by som, ak by som Tisíc chlapčenských bozkov neoznačil za jeden z najlepších románov, ktoré som za posledný rok čítal. Stretol som sa totiž s desiatkami kníh, ktoré mali vynikajúcu myšlienku, avšak štýl, ktorým boli tieto diela písané, si moju pozornosť nezískal. Tillie Coleová ma ale zaujala už po niekoľkých stranách. Autorka stavila na jednoduchosť vyjadrovania a hoci je táto kniha určená skôr mladému čitateľovi, nasilu nepchala do prehovorov postáv mega štýlové a slangové slová. Práve naopak, kniha pôsobila prirodzeným dojmom a mala niečo do seba. Páčilo sa mi, že autorka rozvinula do hĺbky charaktery oboch hlavných postáv a vo veľkej miere sa zameriavala aj na vykreslenie ich emócií, ktoré v tomto príbehu zohrávajú dôležitú rolu. 

„...najlepšie veci umierajú rýchlo, ako čerešňové kvety. Pretože niečo
 také krásne nemôže trvať navždy, nemalo by trvať navždy. 
Zostávajú len na krátky moment, aby nám pripomenuli, aký je 
život vzácny, kým neodídu tak rýchlo, ako prišli. Viac nás učí 
to, čo trvá len krátko, ako niečo, čo trvá navždy.“

Mám rád knihy, ktoré v sebe nesú pekné myšlienky a ktoré vo mne po prečítaní niečo zanechajú. Tisíc chlapčenských bozkov nie je príbeh, v ktorom nájdete do detailov prepracované dejové línie, ktoré sa navzájom prelínajú. V knihe nenájdete ani zložité pasáže, ktoré by si vyžadovali vašu zvýšenú pozornosť. Čo však v tomto románe nájdete, je príbeh, ktorý vás chytí za srdce. Môže vám to pripadať ako klišé a vôbec mi nemusíte veriť. No dúfam, že tí, ktorí mojim slovám uveria, si knihu užijú minimálne tak, ako sa to podarilo mne. Tisíc chlapčenských bozkov vychádza práve dnes a ja vám prajem pekné čítanie! :-)


Zdroje obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

SÚŤAŽ: Veľkonočný knižný hop

Priznávam, že čo sa týka súťaží, môj blog na tom vie byť dosť biedne. Pár dní pred dneškom som sa rozhodol vás potešiť a aj tento Veľkonočný hop (ktorý usporadúva Knižní doupě )   mi to pomôže zrealizovať. A tentokrát poteším nielen Slovákov , ale aj českých čitateľov môjho blogu. Keď už je tá Veľká noc! :D :D Inak, dievčatá, užite si ju :D A o čo sa bude súťažiť? Keďže v Česku POTOMKOVIA zatiaľ nevyšli a u nás je tomu už  nejaký ten piatok, rozhodol som sa do súťaže vložiť práve Partials - Potomkovia  od Dana Wellsa . Vopred ďakujem za zapojenie do súťaže a prajem vám veľa šťastia :) A šťastie môžete skúsiť aj na ďalších 11tich blogoch, ktoré nájdete v linkovači na konci článku.  Pravidlá súťaže: Do súťaže sa môžu zapojiť aj slovenskí, aj českí čitatelia blogu.  Podmienkou je ale nasledovanie môjho blogu . Ak nasledovateľmi nie ste, môžete tak urobiť v pravom bočnom paneli: Následníci, pripojiť sa k tejto lokalite.  Súťaž trvá od dnes, 1.4. a končí 14.4.20

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá