Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Mlč ako hrob (Brad Parks)

Sudca Scott Sampson vedie dokonalý život. Má prestížnu prácu a žije v kruhu milovanej rodiny. Ako každú stredu aj teraz sa chystá vyzdvihnúť svoje šesťročné dvojčatá zo škôlky, keď v tom jeho deti záhadne zmiznú. Zazvoní mu telefón a ten znamená začiatok nočnej mory. Niekto sudcu varuje, že ak sa počas najbližšieho pojednávania nebude riadiť jeho pokynmi, trest bude krutý ‒ a on svoje deti už neuvidí. Scott zrazu nevie, komu môže veriť. Obavy, podozrenia a nervozita sa stupňujú a v manželstve im to začína škrípať. Scott si zrazu nie je istý ani vlastnou ženou. Napriek tomu sa s Alison nezastavia pred ničím, aby deti dostali späť, bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatia. Ak ich chcú ešte vidieť živé, musia mlčať ako hrob

Keď som prvýkrát otvoril túto knihu, nemal som príliš veľké očakávania. Anotácia príbehu ma síce zaujala, no nemal som z nej pocit, že by na mňa čakalo niečo prevratné. Mlč ako hrob s odstupom času naozaj nemôžem označiť ako prevratný román. Aj napriek tomu ma však príjemne prekvapil a už od prvej kapitoly som si jeho čítanie užíval. Brad Parks totiž píše zaujímavo a bolo vidieť, že má na konte už nejeden román.

"Nervy môže stratiť vždy len jeden 
rodič, nikdy nie obaja naraz."

Čo sa mi na Mlč ako hrob páčilo najviac, bol spôsob, akým Brad Parks dávkoval napätie. Neustále totiž dejovú líniu zamotával a až do poslednej chvíle som si nebol istý, ako sa román skončí. Oceňujem tiež vykreslenie hlavnej postavy, ktorú som si veľmi rýchlo obľúbil. Autor vás neraz prinúti vžiť sa do role sudcu Scotta Sampsona. Ako by ste sa zachovali na jeho mieste? Uprednostnili by ste vlastné deti pred kariérou? Parks takisto poukazuje na to, aké je dôležité zachovať si v podobných situáciách chladnú hlavu a nekonať bez rozmýšľania. Každý krok vedľa totiž mohol Scotta pripraviť o deti, rodinu a v neposlednom rade aj o prácu či kariéru. A práve toto sa mi na knihe páčilo najviac ‒ že nebola zameraná iba jedným smerom a autor sa v problematike, o ktorej písal, veľmi dobre vyznal.

Ak by som mal zhodnotiť priebeh akcie v románe Mlč ako hrob, určite by som vyzdvihol najmä poslednú štvrtinu knihy, kedy všetko odrazu nabralo rýchly spád. Autor v nej odpovedal na viaceré otázky čitateľa a nezabudol ani na emócie. Záver knihy totiž mierne zdramatizoval. Hoci sa mi veľmi páčila prvá štvrtina príbehu, práve jeho koniec ma zaujal najviac. Nedá mi nespomenúť niekoľko hluchých miest uprostred knihy. Tie som ale dokázal prehliadnuť, vzhľadom na všetky pozitívne stránky tohto románu. 

"Až tvárou v tvár smrti si človek uvedomí, čo je preňho najdôležitejšie." 

Mlč ako hrob nie je bezchybným románom, ktorý by prinášal prevratný príbeh, avšak dozaista splnil moje očakávania. Nešlo o obyčajné krimi dielo a práve jeho hodnovernosť a spôsob spracovania, ktorý zvolil autor pri tvorbe románu, sa zaručili na tom, že som si jeho čítanie užil až do poslednej strany. Ak teda hľadáte nenáročné čítanie a zaujala vás anotácia tohto diela, môžem vám Mlč ako hrob len a len odporučiť! :-)
Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Striedanie pohľadov v knihe: ozvláštnenie príbehu alebo len marketingový ťah vydavateľstva?

Pred pár rokmi by som dokázal chlapčenských rozprávačov v knihách pre mladých zrátať na prstoch jednej ruky. Všetkým príbehom totiž vládli ženy. Avšak niet sa čomu čudovať: primárnym publikom pre young adult literatúru boli a vždy budú dievčatá. V poslednom čase sa však situácia trochu zmenila a do popredia sa dostalo striedanie pohľadov , z ktorých je daná kniha vyrozprávaná. Autori románov dozaista pochopili, že pohľad druhej postavy môže príbeh nielen ozvláštniť, ale možno zarobiť aj nejaké to euro navyše.  Pamätám si, aký rozruch spôsobila Stephenie Meyerová , keď oznámila, že píše novú knihu z Edwardovho pohľadu. Osud (alebo skôr neprajní príbuzní) to ale zariadili inak a nedokončené dielo sa ocitlo na internete. Vtedy som si ako každý verný fanúšik prial, aby som príbeh mohol dočítať do konca . Nestalo sa tak. V tej chvíli ale mnohí z nás zistili, že pozrieť sa na obľúbenú zápletku z druhého uhla pohľadu nemusí byť ten najhorší nápad. Knižnú scénu teda zaplnilo