Človek si nemôže vybrať, aký sa narodí. Nemôže si zvoliť farbu svojej pleti, telo, rodinné pomery, ani či svoj život prežije v zdraví alebo v chorobe. Libby Stroutová a Jack Masselin sú napohľad úplne rozdielni tínedžeri. Zatiaľ čo Libby má problémy s nadváhou, každý sa jej v škole smeje a pred niekoľkými rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta, Jack nemá s prestížou problém. Je šarmantný a vie, ako ohúriť každé dievča. Aj on však vo svojom vnútri skrýva tajomstvo – svoju chorobu, kvôli ktorej nedokáže rozoznávať ľudské tváre. Najprv to vyzeralo tak, že si spolu nebudú nikdy rozumieť. Zazerajú po sebe a nedokážu ani prehovoriť s tým druhým. No potom sa udeje niečo zvláštne... a keď sa obaja spoznajú lepšie, zistia, že majú toho spoločného oveľa viac, než spočiatku tušili... 

Viacerí umelci tvrdia, že inšpiráciu pre napísanie svojich diel alebo pre vystúpenie na javisku divadla hľadali práve v tých najťažších životných chvíľach, ktoré sprevádzalo množstvo (prevažne negatívnych) emócií. Práve tie podnietili ich tvorbu a dodali jej reálnosť a hodnovernosť. Jennifer Nivenová knihu Vesmír na pleciach napísala taktiež v zložitej životnej situácii – v okamihu, keď prišla o vlastnú matku. Ťažko povedať, či sa práve tento fakt podpísal na jej pochmúrnosti. S určitosťou však môžem tvrdiť, že bol Vesmír na pleciach plný emócií, pocitov šťastia, ale rovnako aj dlhotrvajúceho zármutku. 

„...aj keď zlomené srdce bolí ako ďas, je to lepšie, ako necítiť vôbec nič.“

Už dávno som nečítal knihu, ktorá by ma do takej miery poburovala. Nebolo to ale tým, že by sa mi tento román nepáčil. Nepáčil sa mi skôr postoj, ktorý zaujali jednotlivé postavy voči Libby. Ubližovali jej krutými prezývkami a správali sa k nej ako k handre. Ten, ktorému sa v detstve rovesníci z akýchkoľvek dôvodov smiali, pochopí, aké náročné muselo byť pre hlavnú hrdinku toto životné obdobie. Ako autorka v závere knihy tvrdí, prešla si podobným detstvom, a aj vďaka tomu dokázala postavu Libby reálne vykresliť. Kvôli všetkým spomenutým faktom som sa do osudu hlavnej hrdinky vedel naplno vžiť. A hoci som si neprešiel tým, čím Libby, mal som pocit, akoby som každú jednu ranu prežíval spolu s ňou. 

Román Vesmír na pleciach však nemožno označiť ako vyslovene smutný. Isteže obsahuje pasáže, ktoré vo vás vyvolajú množstvo emócií a ktoré vás podnietia k činnosti. Kniha ale obsahuje aj viaceré momenty, ktoré vás rozosmejú a potešia. Nivenová dávkovala „všetko s mierou“ a na románe som ocenil najmä jeho inakosť. Nielenže jednotlivé kapitoly nemali viac než dve-tri strany (keďže neustále striedala rozprávačov – Libby a Jacka), príbeh sa navyše snažila odľahčovať. Akoby to, čo sa v knihe dialo, bolo úplne normálne – a akoby sa hlavné postavy naučili žiť so svojím osudom. Autorka tým poukazuje aj na to, že nikto z nás nie je dokonalý a každý v sebe skrýva niečo, čo ho robí odlišným, no zároveň i jedinečným. 

„Všetky hviezdy vyzerali rovnako, ako keby bola 
obloha plná tvárí. Povedal som si, že Libby je
 jedna z tých hviezd. Jednu som si vybral, pomenoval 
ju po nej a pozeral sa na ňu tak dlho, ako 
som vydržal. Potom som žmurkol.

Zostaň. Zostaň. Zostaň.

Nechoď preč.

No zmizla.“

Vesmír na pleciach bol v poradí druhou knihou, ktorú som od Jennifer Nivenovej čítal. Zatiaľ čo Všetky skvelé miesta, jej prvý román, ma príjemne prekvapili, no nepovažoval som ich za nezvyčajné ani prelomové čítanie, Vesmír na pleciach vo mne niečo zlomil. Akoby ma prinútil prehodnotiť svoj postoj k životu – a uvedomiť si, že nič netrvá večne. Takisto aj to, že netreba mať voči ľuďom predsudky a aj človek, ktorý sa vám v napohľad ničom nepodobá, sa môže stať jedného dňa vaším priateľom. Pevne verím, že si knihu užijete minimálne tak, ako sa to podarilo mne. Vopred prajem pekné čítanie!

Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj.