Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Sorbetové dievča (Claire Hennessyová)

Ústrednou témou väčšiny kníh, ktoré sú určené pre skupinu tzv. mladých dospelých čitateľov, je láska, prvé zlomené srdcia, hádky, nezrovnalosti v rodine, a teda problémy, s ktorými mladí ľudia bežne prichádzajú do kontaktu. Máloktorá z takýchto kníh ale rieši jeden z problémov, ktorému čelí množstvo mladých (no nielen tých) dievčat. Len malé percento autorov vo svojich knihách totiž spomína anorexiu, bulímiu a nízke sebavedomie dievčat, ktoré súvisí s podceňovaním vlastnej osoby. A práve Sorbetové dievča, jedna z nových kníh z produkcie spoločnosti AlbatrosMedia, sa venuje takejto problematike. Hennessyová však k tejto téme zvolila celkom iný prístup a vo svojej knihe niekoľkokrát zariskovala. Sorbetové dievča dozaista nie je obyčajným románom. Hlavným rozprávačom je Annabel, ktorá dostala od svojej šéfky netradičnú úlohu. Má pomôcť istému dievčaťu, Julii, ktorá trpí nadváhou. Nič by na tom nebolo čudné... až na to, že Annabel už tri týždne nežije. Zomrela totiž na anorexiu. 

"... dospelí sú presvedčení, že pravidelná kontrola je potrebná. Akoby všetci mali rovnakú príručku o tom, ako dosiahnuť, aby naše životy – a smrť – boli v súlade s ich čudnými predstavami o tom, ako sa máme zdokonaľovať. Byť čoraz lepšími. Uzdravovať sa. Aj keď na to posledné už nemáme šancu."
Musím povedať, že ma anotácia tejto knihy zaujala. Najmä preto, že som sa z nej o románe skoro nič nedozvedel. Prečítal som si však množstvo rozporuplných názorov, a preto som si povedal, že dám tejto knihe šancu. Už spočiatku som si všimol, že nepôjde o obyčajný príbeh. Autorka totiž zvolila netradičný štýl a jednotlivé kapitoly, ktoré boli krátke (aj vďaka tomu knihu prečítate veľmi rýchlo) obohatila aj o rôzne prepisy SMS komunikácie alebo číslované zoznamy. Je pravdepodobné, že sa v príbehu na začiatku neraz stratíte – a nebudete vedieť, kam dejová línia vlastne smeruje. Viacerých to možno odradí a nejedného z vás kniha vôbec nezaujme. Námet bol originálny, no v prípade Sorbetového dievčaťa netreba mať vysoké očakávania. 

Nejedenkrát som sa pristihol pri tom, že ma zápletka nudila a na môj vkus bola až príliš komplikovaná. A ako to s Júliou vlastne dopadlo? Vyliečila sa? Autorka v knihe necháva viaceré otázky nezodpovedané a čitateľ si ich odpovede musí domyslieť sám. Čo však na tomto diele hodnotím pozitívne, bolo vykreslenie mladých ľudí. Zobrazuje ich pozitívne, ale aj negatívne stránky. Upriamuje pozornosť na ich nedostatky a najmä ich neidealizuje (ako to môžeme vidieť v iných knihách pre mladých). Na druhej strane ale musím povedať, že som si hlavné hrdinky neobľúbil. Síce mi ich bolo ľúto, knihe chýbala akási iskra, vďaka ktorej by som celý príbeh prežíval spolu s nimi. Už neraz sa mi totiž potvrdilo, že prílišné experimentovanie knihe iba ublíži

"Ženy nie sú len na to, aby sa na ne ľudia dívali. Myslím si, že s touto myšlienkou by súhlasila aj Julia. Dočerta! V jej mysli trávim priveľa času. Potrebovala by som, aby tu bol niekto iný, kto mi rozumie. Potrebujem uniknúť." 

Na knihe hodnotím pozitívne najmä fakt, že sa venuje téme anorexie a bulímie, o ktorej mnoho mladých ľudí nemá (alebo nechce mať) dostatok informácií. Určite nejde o bezchybný román, ktorý sa bude páčiť každému čitateľovi. Ak však máte chuť na oddychové čítanie, ktoré sa nesústreďuje iba na tuctové problémy mladých, ale naopak disponuje nevšednou zápletkou, kniha by vás mohla zaujať. Je ale veľká škoda, že autorka dostatočne nevyužila potenciál, ktorý v sebe Sorbetové dievča nesie. Užil by som si ju v takom prípade určite viac. 
Za recenzný výtlačok ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia
Zdroj obrázkov: weheartit.com

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Striedanie pohľadov v knihe: ozvláštnenie príbehu alebo len marketingový ťah vydavateľstva?

Pred pár rokmi by som dokázal chlapčenských rozprávačov v knihách pre mladých zrátať na prstoch jednej ruky. Všetkým príbehom totiž vládli ženy. Avšak niet sa čomu čudovať: primárnym publikom pre young adult literatúru boli a vždy budú dievčatá. V poslednom čase sa však situácia trochu zmenila a do popredia sa dostalo striedanie pohľadov , z ktorých je daná kniha vyrozprávaná. Autori románov dozaista pochopili, že pohľad druhej postavy môže príbeh nielen ozvláštniť, ale možno zarobiť aj nejaké to euro navyše.  Pamätám si, aký rozruch spôsobila Stephenie Meyerová , keď oznámila, že píše novú knihu z Edwardovho pohľadu. Osud (alebo skôr neprajní príbuzní) to ale zariadili inak a nedokončené dielo sa ocitlo na internete. Vtedy som si ako každý verný fanúšik prial, aby som príbeh mohol dočítať do konca . Nestalo sa tak. V tej chvíli ale mnohí z nás zistili, že pozrieť sa na obľúbenú zápletku z druhého uhla pohľadu nemusí byť ten najhorší nápad. Knižnú scénu teda zaplnilo