Preskočiť na hlavný obsah

Najhoršie spomienky sú tie, ktoré si nepamätáte | recenzia knihy Nočný vták (Brian Freeman)

Mám rád knihy, ktoré sú nepredvídateľné. Romány, ktoré rozoberajú ľudské vnútro, pozerajú sa na správanie človeka či sledujú problémy medzi ľuďmi. Kniha Nočný vták ma zaujala svojou anotáciou a pozitívnymi recenziami čitateľov. Práve preto som dlho neváhal a pustil sa do jej čítania.

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje." 

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť

"Z obidvoch strán sa nad ním týčili vysoké budovy, pred ktorými parkovali autá. Oboma smermi zamával zbraňou. Nebol tam však nikto. Nočný vták uletel."

Freeman píše veľmi dobre. Kniha sa číta rýchlo, dej je dynamický, udalosti sa odohrávajú jedna za druhou, bez hluchých miest. Pre zámerne krátke vety listujete stále ďalej a od knihy sa nemôžete odtrhnúť. Autor ma až do samého konca držal v napätí a neustále som sa pýtal, kto môže byť Nočným vtákom. Mal jednoducho všetko dopredu premyslené a vytvoril dokonalú sieť vzťahov. Hoci je zloženie postáv podobné iným príbehom, treba povedať, že Freeman si dal na románe naozaj záležať. Snaží sa do príbehu zapájať aj vás a vďaka dynamickosti dielo prečítate veľmi rýchlo. Musím povedať, že som si túto knihu užil.  

"Muž sotva lapal po dychu. V živote taký výkrik 
nepočul, ale presne vedel, čo znamená. Bol to 
výkrik človeka, ktorý hľadí smrti do očí."

Nočný vták je prepracovaný krimi príbeh, ktorý síce nie je bezchybný, ale dozaista stojí za prečítanie. Pozitívne hodnotím už spomenutý psychologický podtón príbehu a spôsob, ktorým autor čitateľovi približoval ľudské vnútro a fungovanie pamäti. Aj napriek dokonale premyslenej zápletke román nie je zložitý na pochopenie, a preto si ho užije široká škála čitateľov. Autorov štýl je chytľavý, a preto knihu veľmi rýchlo zhltnete. Odporúčam ju každému, kto má rád krimi príbehy a detektívky a takisto tomu, kto obľubuje psychologické romány. Prajem pekné čítanie! :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Otec, ktorého nikdy nepoznala | recenzia knihy Keby som ťa našla (Ava Dellairová)

Cieľom azda každého spisovateľa je zaujať svojho čitateľa a prísť s niečím originálnym a pútavým. Fanúšikovia literatúry pre mladých môžu poznať Avu Dellaire najmä vďaka knihe Listy do neba , ktorá vyšla pred troma rokmi vo vydavateľstve Ikar . Dellaire v nej prišla s originálnym nápadom listov určených známym osobnostiam, ktorí už nežijú. Vo svojej druhej knihe autorka opäť prichádza s niečím nápaditým. Príbeh totiž vyrozprávala v dvoch líniách   –  z pohľadu sedemnásťročnej Angie a jej matky Marilyn, ktorá sa retrospektívne vracia do svojich sedemnástich, teda ešte pred narodením dcéry Angie.  Sedemnásťročná Angie žije len s mamou, otec zomrel ešte pred jej narodením . Mama o ňom takmer nehovorí, len sa zakaždým pri spomienke na lásku z mladosti rozplače . Jej dcéra dokonca nevie, ako otec vyzeral. Raz nájde v bielizníku hnedú obálku a pod ňou fotografiu. Je na nej usmiaty chlapec v objatí s veselým, bezstarostným dievčaťom . Dôjde jej, na koho sa pozerá. Nález Angie nedá

Rovnaké a predsa iné | VOX (Christina Dalcherová)

Si žena . Máš práva ako každá iná. Rodinu , deti, milujúceho manžela. Predsa len sa niečím od mužov odlišuješ. Za deň môžeš vysloviť iba sto slov . Vitaj vo svete Christiny Dalcherovej, ktorá napísala dystopický román VOX .  Doktorka Jean McClellanová , uznávaná vedkyňa, sa o politiku nikdy nezaujímala, preto prichádzajúcu zmenu nepostrehla . Keď vláda vyhlásila, že ženy smú vysloviť najviac sto slov denne, neverila tomu . To sa predsa nemôže stať, hovorila si. Nie v Amerike. Nie jej. Všetkým ženám a dievčatám bez rozdielu veku postupne nasadili na ruku náramok, slovomer . Ak prekročia povolený limit, zasiahne ich neznesiteľný elektrický výboj. Ženám zakázali pracovať , vzdelávať sa, združovať. Presadzuje sa patriarchálny systém, kde každý pozná svoje miesto . Od žien sa očakáva, že povedú domácnosť a budú oddanými, poslušnými manželkami . A na to je potrebná nanajvýš matematika. Nie hláskovanie, literatúra či reč . Predtým priemerná osoba hovorila šestnásť tisíc slov denne, te

Striedanie pohľadov v knihe: ozvláštnenie príbehu alebo len marketingový ťah vydavateľstva?

Pred pár rokmi by som dokázal chlapčenských rozprávačov v knihách pre mladých zrátať na prstoch jednej ruky. Všetkým príbehom totiž vládli ženy. Avšak niet sa čomu čudovať: primárnym publikom pre young adult literatúru boli a vždy budú dievčatá. V poslednom čase sa však situácia trochu zmenila a do popredia sa dostalo striedanie pohľadov , z ktorých je daná kniha vyrozprávaná. Autori románov dozaista pochopili, že pohľad druhej postavy môže príbeh nielen ozvláštniť, ale možno zarobiť aj nejaké to euro navyše.  Pamätám si, aký rozruch spôsobila Stephenie Meyerová , keď oznámila, že píše novú knihu z Edwardovho pohľadu. Osud (alebo skôr neprajní príbuzní) to ale zariadili inak a nedokončené dielo sa ocitlo na internete. Vtedy som si ako každý verný fanúšik prial, aby som príbeh mohol dočítať do konca . Nestalo sa tak. V tej chvíli ale mnohí z nás zistili, že pozrieť sa na obľúbenú zápletku z druhého uhla pohľadu nemusí byť ten najhorší nápad. Knižnú scénu teda zaplnilo