Preskočiť na hlavný obsah

RECENZIA: Dvanástka (Justin Cronin)

Krátko po vypuknutí apokalypsy traja ľudia hľadajú, ako sa dostať zo všeobecného chaosu. Lekárku a nastávajúcu matku Lilu tak veľmi zasiahne rozšírenie epidémie a násilia, že sa radšej zatvára pred svetom a pripravuje sa na príchod dieťaťa, kým spoločnosť okolo nej sa rúca. Kittridgea, známeho pod prezývkou Posledná denverská bašta, donútili okolnosti opustiť svoju pevnosť a vydať sa na cestu autom pomedzi nakazených len s niekoľkými zbraňami a plnou nádržou. Stredoškoláčka April bojuje, aby ochránila mladšieho brata v krajine plnej smrti a rozkladu. Títo traja zistia, že nie sú sami a že práve súdržnosť im dodá nádej aj v najtmavšej noci.

O sto rokov nato sa Amy a jej priatelia ďalej bijú za záchranu ľudstva, hoci nevedia, že pravidlá sa zmenili. Nepriateľ sa vyvinul do novej podoby a nová temná sila chystá svetu niečo oveľa desivejšie ako vykynoženie všetkého živého. Za porazenie Dvanástky bude musieť niekto zo statočných bojovníkov zaplatiť najvyššiu cenu.

Diela Justina Cronina by sa dali opísať jednoducho: rádovo niekoľko stoviek strán veľkého formátu s malými písmenkami. Stovky strán zamotaného, ale zároveň premysleného, príbehu; prepletených dejových línii a nikdy nekončiacich opisov. Ak máte podobný štýl radi, budete milovať aj knihy Justina Cronina. Dvanástka nie je iná - síce sa od Priechodu diametrálne odlišuje, no autor si svoj svojský štýl ponechal.

Mal som pocit, akoby sa v Dvanástke udialo ešte viac než v Priechode, pričom bola ešte kratšia. Na druhej strane, keby som ich mal porovnať, Priechod sa mi páčil viac - možno nebol taký bojovný a desivý ako Dvanástka, no mal svoje čaro a niečo, kvôli čomu som si ho obľúbil. To ale nemôžem povedať o Dvanástke, ktorá mi prišla miestami zdĺhavá a aj keď sa v nej stále niečo dialo, štýl Justina Cronina ma ku nej až tak nepripútal a občas som sa do čítania musel nútiť.

Úplne inak na tom budú tí, ktorí zdĺhavý dej obľubujú - a sú taktiež milovníkmi opisov. V tomto je Justin Cronin ako doma a takí čitatelia si knižku užijú najväčšmi. Celá kniha je zahalená tajomným rúškom  a  putovanie hlavných hrdinov je opradené viacerými prekážkami. Za pozitívum považujem aj následnosť príbehu - autor vyniká v prerušovaní deja v tom najlepšom a akčné scény sa taktiež čítajú veľmi dobre. Aj keď - keby bolo po mojom - skrátil a zostručnil by som niektoré pasáže.

Dvanástke prídu na chuť najmä fanúšikovia Justina Cronina a rozvetvených, zamotaných príbehov. Ak však čakáte rýchly a plynulý dej a nemáte radi opisy, Dvanástka vás môže mierne sklamať. Mne sa síce páčila menej než Priechod, no stále to bolo dobré a kvalitné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Ikar. Kniha vychádza 14.mája, v predpredaji si ju môžete kúpiť na tejto adrese

Komentáre

  1. Mne do dočítania chýba tak 100 strán, ale kniha sa mi páči oveľa, oveľa, oveľa viac ako Priechod ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Keď je čakanie na knihu neúprosné...

Priznajme si, určite si každý z nás aspoň raz v živote zanadával nad tým, ako neznáša čakanie či už na vydanie knihy alebo jej preklad do rodného jazyka. Niekedy trvá spisovateľom napísať ďalšiu časť svojej série roky. Na druhej strane, pozitívnou správou je, keď autor vyhlási, že pokračovanie vôbec niekedy bude, a vtedy vôbec nezáleží na dátume publikovania. Iné to je, keď autor povie, že pokračovanie bude, no ani po rokoch ho nikde niet. Ale o tom potom. Dobrým príkladom spisovateľa, ktorému to "poriadne trvá" , je Patrick Rothfuss , teda autor slávnej fantasy série Meno vetra a druhej časti Strach múdreho muža , ktorý vyšiel len pred nedávnom v slovenskom preklade. V jeho prípade je čakanie ospravedlnené - americkému vydaniu chýbalo len šesť strán do tisícky. Aj napriek kvantite stránok dobehol svojou kvalitou väčšinu zbehlých fantasy autorov, ktorý sa od jeho diel môžu iba učiť. Preto mu možno ospravedlníme aj to, že tretia časť by mala podľa portálu goo...

Dajte si pozor, koho si púšťate do domu | recenzia knihy Opatrovateľka (Joy Fielding)

Joy Fielding nie je ani zďaleka nováčik v písaní. Svoje prvé dielo vytvorila už ako dvanásťročná, keď napísala scenár o dievčatku, ktoré zavraždilo svojich rodičov. V slovenčine jej vyšli viaceré romány, ako napríklad Na zlých miestach, Slepá ulička či Niekto sa díva. Kniha Opatrovateľka je ďalšia zo série krimi príbehov, v ktorých opäť dokazuje svoj výnimočný talent. Jodi je živiteľka rodiny a špičková realitná maklérka . Jej otcovi Vicovi ťahá na osemdesiatku, no stará sa o manželku Audrey. Ešte vždy je vitálny, ale ženin zhoršujúci sa stav ho unavuje. Jodi sa preto rozhodne nájsť pre rodičov opatrovateľku . Po dlhšom hľadaní najme šesťdesiatničku Elyse, energickú a príťažlivú vdovu. Hoci Vic sa nápadu spočiatku bráni, veľmi rýchlo sa mu zapáči jej povaha a podmanivé správanie . Lenže po čase začne Elyse Jodi odstrkovať. A Audrin stav sa rapídne zhoršuje. Kto je tá žena, ktorá zrazu nosí šperky jej matky ? O čo jej ide? A ako ďaleko zájde, aby to získala? (zdroj: anotácia, upravené) ...

RECENZIA: Chlapec v pásikavom pyžame (J. Boyne)

Len si zaspomínajte, akí ste boli v deviatich rokoch . Lepili ste si tetovačky na ruku, rozčuľovali sa nad legom, ktoré nie a nie postaviť alebo ste plakali nad rozbitým kolenom ? To je realita každého z nás . Teda... skoro každého. Bruno také šťastie nemal. Jeho otec dostal pracovné miesto ďaleko od svojej rodiny , a tak sa všetci sťahujú do zvláštneho miesta, ktoré sa Brunovi ani trochu nepáči. Nie je tam nikto, s kým by sa mohol hrať a podeliť sa o svoje zážitky. Ako poriadny dobrodruh zbožňuje objavovanie nových vecí a plot , ktorý sa tiahne kam mu len oko dovidí, ihneď upriami jeho pozornosť . Keď však objaví ďalšieho chlapca , jeho tajné prechádzky naberú úplne nový rozmer.  Už na začiatku by som rád povedal, že neznášam vojny a aj keď so mnou budú mnohí nesúhlasiť, zastávam názor, že ľudská hlúposť a chamtivosť nemá konca kraja . Anotácia tohto príbehu však nedokáže opísať všetky pocity , ktoré pri čítaní Chlapca v pásikavom pyžame zažijete. Nie, nie je to obyča...