Viacerí z nás často rozmýšľajú nad tým, čo sa práve odohráva v hlavách našich domácich miláčikov. Keby len tak vedeli rozprávať, pomyslíte si. Hoci sú to cítiace bytosti, nevedia slovne vyjadriť, čo sa práve deje v ich mysli. Vedia len zaštekať, zavrtieť chvostom či podať pánovi labku. Kamoš je ale iný než všetky ostatné psy. Dostal výnimočnú úlohu: zistiť, aké je na tomto svete jeho psie poslanie. A tak bol bláznivým Baileym, yorkshirom Maxom, krížencom Molly či bíglom Tobym. Psia duša sa stala svetovým bestsellerom a v roku 2017 sa dočkala filmového spracovania, ktoré zamierilo aj do slovenských kín. Nedávno sa do našich kníhkupectiev dostalo pokračovanie Psej duše, tentokrát pod názvom Psia cesta. Autor v ňom rozvíja putovanie psíka Kamoša, ktorého úloha sa neskončila prvou časťou románu. Je pre neho pripravených ešte niekoľko záhad, na ktoré musí prísť.
„...niekedy som vo vzduchu zacítila jedlo, rôzne lákavé vône, ktoré som si spájala s dobrotami, čo ľudia varili. Občas ktosi griloval mäso. Bolo to pravdepodobne veľmi ďaleko, no vedela som, že keby som vyšla z dvora, vystopovala by som ho po čuchu.“
Keď som sa púšťal do čítania tejto knihy, mal som mierne obavy, či autor bude mať pokračovaním ešte čo povedať. Hlavnú myšlienku a posolstvo románu totiž vykreslil dostatočne dobre už v prvej časti tejto série. V prvých kapitolách príbehu som ale pochopil, že rozhodnutie prečítať si túto knihu bolo správne. Hoci sa niektoré motívy v Psej ceste opakovali, dozaista mal autor ešte dostatok myšlienok, ktoré chcel podať svojim čitateľom. Výnimočnosť Psej cesty (a takisto aj Psej duše) spočíva v hlavnom hrdinovi, ktorým je pes – a aj rozmýšľa ako pes, čo v mnohých situáciách vyznieva komicky. Psia cesta však nemá byť humorným príbehom. Obsahuje viaceré smutné pasáže, ale tiež aj tie, ktoré vás prinútia na chvíľu sa zastaviť, zamyslieť sa či pohladiť svojho psa.
Aj keď by sa podľa ústrednej témy mohlo zdať, že román je vhodný skôr pre deti, v skutočnosti to tak nie je. Cameron vo svojich knihách poukazuje na vernosť psov, ktorú domáci miláčikovia preukazujú svojim majiteľom. Krásnym a čistým spôsobom opisuje oddanosť a vďaku ľuďom, ktorých majú psy radi. Práve pre hlboké myšlienky je kniha vhodná aj pre dospelých, a najmä pre všetkých tých, ktorí sa snažia pochopiť zmýšľanie (svojich) psov. Autor sa tejto roly zhostil bravúrne a hlavnú postavu príbehu si každý z vás určite zamiluje.
„Usúdil som, že keď rozhryziem tie smutné topánky, moje dievča už nikdy nebude plakať. Keď sa však ráno prebudila a zbadala franforce porozhadzované po zemi, nebola vôbec šťastná.
‚Och, len to nie!‘ vykríkla. ‚Zlý Max! Zlý Max!‘
A bol zo mňa zlý pes. Nemal som jej roztrhať tie topánky.“
Psia cesta nie je obyčajný román, ktorý rieši medziľudské vzťahy, spoločenský problém či vyšetrovanie vraždy. Autor vytvoril jednoduchú zápletku a zvolil si priamu myšlienku, ktorú chce podať svojmu čitateľovi. Práve táto jednoduchosť vo výraznej miere dopomohla danému románu. Keďže som milovníkom psov, čítanie Psej cesty bolo pre mňa zážitkom. Autor vynikajúco skombinoval veselé momenty s tými smutnými. Poukazuje na odvahu, vytrvalosť, ale takisto na poslanie, ktoré máme v tomto živote – a v neposlednom rade aj na poslanie, ktoré majú naši domáci miláčikovia. Psiu cestu odporúčam každému, kto má chuť na netradičné a nenáročné čítanie, no zároveň rád siahne po kvalitne spracovanom príbehu. Pevne verím, že Psia cesta chytí za srdce aj vás. :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára