V živote človeka sa striedajú príjemné, ale aj menej príjemné okamihy. Nie je to predsa nič výnimočné – tak to vo svete jednoducho chodí. Niekedy však máme pocit, akoby nepríjemné udalosti nemali konca a práve tie môžu výrazne ovplyvniť naše prežívanie, správanie, ale aj pohľad na samého seba. Dôkazom, že situácia sa v posledných dvadsiatich rokoch výrazne nezmenila, a v školách sa nachádza ešte množstvo detí, ktoré zúfalo volajú o pomoc, je aj román Hovor!, ktorý po prvýkrát vyšiel v roku 1999. Román získal hneď po vyjdení niekoľko cien, bol preložený do šestnástich jazykov a v roku 2004 bol aj sfilmovaný. Americká autorka L. H. Andersonová v knihe Hovor! rozpráva príbeh stredoškoláčky Melindy, ktorá po traumatickom zážitku na večierku zavolala políciu. Spolužiaci ju začnú ignorovať a Melinda sa dostáva do čoraz väčšej izolácie. Úplne prestane rozprávať a svoje pocity dokáže vyjadriť iba na hodinách výtvarnej výchovy. Jedného dňa však Melinda zatúži hodiť minulosť za hlavu a tentoraz už odmieta byť ticho. Podarí sa jej postaviť sa čelom k svojim problémom? Podarí sa jej povedať, čo sa v ten večer vlastne stalo?
Musím povedať, že ma útle dielo Hovor! zaujalo už na prvý pohľad. Anotácia príbehu znela zaujímavo, a preto som nad prečítaním tejto knihy dlho neváhal. Na dielo som sa tešil aj kvôli pozitívnym ohlasom čitateľov, ktorí tvrdili, že Hovor! je prepracovaný psychologický román. S odstupom času musím s recenziami ostatných čitateľov súhlasiť. Ak by som mal zhodnotiť, čo sa autorke v knihe najväčšmi podarilo, bola by to postava Melindy, ktorá čitateľovi odhaľuje počas celého príbehu svoje vnútro a zdôveruje sa mu s tým, čo ju najviac ranilo. Hoci román poväčšine tvoria Melindine myšlienkové pochody, ktoré však neprekročia hranice jej mysle, kniha bola písaná pútavým a netradičným štýlom, takže nemožno povedať, že by som sa aj napriek menšej absencii priamej reči počas čítania nudil.
Ďalším pozitívom, ktoré spomeniem, je aj kratší rozsah knihy. Keďže autorka rozložila príbeh na dve stovky strán, čitateľ si musí viaceré udalosti domyslieť sám. Podobne je to aj s koncom, ktorý ostáva otvorený. Myslím si, že práve mnohé nejasné výklady skutočnosti dopomôžu atmosfére tohto príbehu. Autorka do svojho diela okrem iného vložila aj niekoľko zaujímavých myšlienok a celý námet knihy poskytuje čitateľovi priestor na zamyslenie sa. Román sa dá čítať na viacerých úrovniach a určite sa nemusíte báť toho, že mu neporozumiete. Vďaka príjemnému štýlu a jednoduchosti zápletky je vhodný pre širokú škálu čitateľov, ktorí mu prídu na chuť.
"Chcem sa niekomu zdôveriť, preniesť naňho všetku svoju
vinu, ľútosť a hnev. Snažím sa na to zabudnúť, ale nejde to, tá
spomienka je ako škvrna, ktorej sa nedokážem zbaviť."
vinu, ľútosť a hnev. Snažím sa na to zabudnúť, ale nejde to, tá
spomienka je ako škvrna, ktorej sa nedokážem zbaviť."
"Najľahšie je mlčať. Zavri ústa, zahryzni si do jazyka, nechaj si to pre seba. Všetky tie kecy o komunikácii, ktorými nás zasypávajú v telke, sú obyčajný podfuk. V skutočnosti nikoho nezaujíma, čo máš na srdci."
Román Hovor! ma veľmi príjemne prekvapil. Možno je to iba náhoda, no knihy s podobnou tematikou, ktorej by sa dozaista mala venovať väčšia pozornosť, sa čoraz častejšie objavujú v kníhkupectvách. Možno i to je signál toho, že je v školách stále menej a menej Melínd, ktoré skrývajú svoje tajomstvá vo svojom vnútri. Román určite odporúčam každému, kto má chuť na netradičný príbeh, ktorý svojho čitateľa určitým spôsobom obohatí a prinúti ho zamyslieť sa nad tým, čo sa deje okolo nás. Kniha mi pripomenula dielo Nevypovedané, ktoré ma takisto príjemne prekvapilo. Dúfam, že podobnú skúsenosť s týmto príbehom budete mať aj vy. Prajem pekné čítanie! :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára