Autorské duo Rachel Lippincottovej a Mikki Daughtryovej sa čitateľom predstavilo už v románe Na pár krokov, ktorý rozprával príbeh dvojice pacientov s cystickou fibrózou. Tentokrát prichádzajú s odlišnou, no zároveň veľmi podobnou zápletkou. A hoci by podľa anotácie mohlo Po celý čas vyznieť ako „klasický román o strácaní a nachádzaní“, nie je to celkom tak.
Kyle nemá dôvod pochybovať o svojej budúcnosti. Počas strednej školy tvoria s Kimberley nerozlučný pár a chystajú sa nastúpiť na rovnakú univerzitu. Všetko zmení noc po maturitnom večierku a tragická autonehoda. Kým Kyle sa preberá v nemocnici s poranením mozgu, Kimberley nehodu neprežila. Zdá sa, že nikto z najbližších nedokáže pochopiť, čím si Kyle prechádza. Výnimkou je Marley. Tá vie, aké je to stratiť milovaného človeka. Navyše je presvedčená, že za to nesie vinu. Vzájomným porozumením si liečia rany a upevňujú puto medzi nimi. Kyle neveril, že by ešte mohol byť šťastný, ale aj tak má pocit, že sa blíži niečo, čo mu opäť prevráti svet naruby. (zdroj: anotácia, upravené)
„Všetko je také isté okrem jednej maličkosti, na ktorej mi záleží najviac. Svet sa predsa môže krútiť ďalej, ak chce. Ja však odmietam pokračovať.“
Ak by som mal vyzdvihnúť najlepší aspekt románu Po celý čas, celkom určite by to bola premyslenosť a invenčnosť celej dejovej línie. Autorky sa veľmi úspešne vyhýbajú stereotypnej a prvoplánovej zápletke – a svojho čitateľa prekvapujú každou ďalšou kapitolou. S vývojom dejovej línie ho navyše nútia zamýšľať sa, čo je skutočné a čo nie. Ako to už totiž býva, láska – a to v akejkoľvek podobe – dokáže človeka pookriať, posilniť, no zároveň ho aj úplne zničiť.
Pozitívne vnímam aj hlavné postavy románu. Hoci som sa s Kylom často názorovo nezhodoval, pre jeho činy som mal takmer vždy pochopenie. Bol totiž dokonalým príkladom človeka, ktorý nie je ochotný vzdať sa, nech sa deje čokoľvek. Marley bola naopak akýmsi „tajomným prvkom“, respektíve postavou, ktorú ste nemohli len tak ľahko prekuknúť. To však súvisí s už spomínanou invenčnosťou autoriek, ktorá graduje v závere románu.
Fakt, že román Po celý čas obsahuje prvky rozprávky, považujem za jeho pridanú hodnotu. Ako totiž autorky uvádzajú v záverečnej poznámke ku knihe, stretnutie ľudí vo svete vybudovanom z príbehov a zo snov je reálne rovnako ako zelená tráva či vzduch, ktorý dýchame. Ba čo viac, vďaka dokonale premyslenej stratégii autoriek vyznievajú spomínané prvky rozprávky veľmi uveriteľne.
„Svet, čo ma obklopuje, je každým dňom menej hmlistý, ale to znamená, že ona sa mi vzďaľuje – sen, v ktorom som žil celý rok, sa rozpadáva, praská a odhaľuje svoje diery, vždy keď zaspím.“
Kniha autorského dua Rachel Lippincottovej a Mikki Daughtryovej je výnimočná najmä pre svoju atmosféru. Nie je iba obyčajným príbehom ľudí, ktorých život ovplyvnila tragická udalosť – je nádejou, že to, po čom najväčšmi tužíme, to, v čo veríme a o čom snívame, sa môže koniec koncov stať realitou. A vedzte, každý tomu potrebuje v týchto časoch aspoň na chvíľu uveriť.
zdroj obrázka: www.bux.sk
Komentáre
Zverejnenie komentára